Šport

Majster bojového umenia Wing Chun trénoval Piešťancov

By 19. decembra 2011No Comments

Do Kultúrneho domu Veľké Orvište prišiel 17. decembra majster Wing Chun Kung Fu Róbert Ludvik na pozvanie členov piešťanského klubu tohto bojového umenia, aby im odovzdal svoje skúsenosti. Pri tejto príležitosti sa s ním rozprával jeden z inštruktorov klubu Pavol Paulovič. 

[singlepic id=23518 w=320 h=240 float=right]Róbert Ludvik je doposiaľ jediný Slovák, ktorý v dosiahol majstrovský stupeň vo Wing Chun. V civile pôsobí ako absolútne vyrovnaný, sebavedomý, pokojný. Možno by ste pri prvom stretnutí ani nepomysleli na to, že tento nenápadný chlapík školí aj príslušníkov elitných jednotiek ozbrojených zložiek.

Vyrastal v Poprade, kde sa takmer všetci chlapci preháňali po ľade. Aj jeho nadchol hokej. „Mal som česť trénovať aj s Peťom Bondrom. Obaja sme chodili do hokejovej školy. Bol o ročník vyššie, je o rok starší. Hrávali sme s nimi, stretávali sme sa aj v autobuse, keď sme cestovali na zápasy.“

Róbert už vtedy akosi cítil, že to nie je ten pravý šport pre neho. „Priznávam, nebol som bohvieaký hokejista, oveľa viac ma lákalo robiť niečo individuálne. Dokázať veľa sám za seba, neskrývať sa za kolektív a spoluhráčov…“

S karate začal v 4. triede ZŠ a vrátil sa k nemu na strednej škole. Celých 20 rokov, až dodnes vydržal pri bojovom umení. Zlomom v jeho živote bol obyčajný film. „Asi každého chalana nadchýňajú akčné filmy. Bolo to tak aj v mojom prípade. Keď som videl prvý film s Bruceom Lee Big boss, bol som z neho hotový. Inšpirácia neskutočná, pre našu generáciu bol Bruce Lee boh. Asi taký, ako teraz Van Damme.“

Róberta karate úžasne bavilo, no v Poprade to podľa neho nebolo to pravé. Hoci ho trénoval jeden z najlepších trénerov. Za socializmu bolo karate kapitalistickým športom, rovnako ako džudo. „Vo väčších mestách sa kde tu trénovalo jiu – jitsu. Inak bieda. Venoval som sa karate, no hľadal som aj niečo iné. Revolúcia v roku 1989 zborila aj tieto bariéry. Náhle bolo možné skontaktovať sa s ľuďmi zo Západu, kde boli bojové umenia na neporovnateľne vyššej úrovni. A ich spektrum bolo oveľa širšie.“

Podarilo sa mu nadviazať písomné spojenie so svojim terajším osobným učiteľom, majstrom bojových umení Branimirom Šegvičom. Bolo to možno znamenie osudu, že Róbertov list pán Šegvič, v tom čase žijúci v Londýne, po nevysvetliteľných peripetiách dostal. „Zháňal som ho strašne obtiažne, písal som mu na adresu, kde už nebýval. V tom čase žil ďaleko, za Lamanšským prieplavom. Až po dlhom čase sme sa spojili. Vraj sa neplánovane objavil doma v Juhoslávii a sused mu odovzdal môj list…“ Záhadná, mysteriózna súhra náhod. „Už som ani nepočítal s tým, že ho nájdem. A zrazu mi došla pozvánka na prvý seminár do maďarského Szolnoku. Priamo od neho!“ Je to už azda desaťročie, no Róbert si vie stále vybaviť ten úžasný pocit. Mrazenie z toho, že osobne spozná výnimočného, jedinečného experta z fachu. Veď B. Šegvič je vôbec prvým Európanom v histórii, ktorý získal majstrovský stupeň v klasickej verzii Wing Chun Kung Fu.

„Cestoval som do Maďarska plný očakávania. Po skúsenostiach zo Slovenska s všelijakými majstrami v úvodzovkách, som bol trochu skeptický. U nás mal trebárs chlapec prvý dan v karate a správal sa ako majster sveta. Bol v telocvični pán a vládca…“

[singlepic id=23519 w=320 h=240 float=right]V Szolnoku sa Róbert stretol s charizmatickým človekom, ktorý vôbec nepotreboval iným niečo nanucovať, či dať im najavo svoju nadradenosť. „Do telocvične prišiel jeden príjemný, milý chlap, ktorý sa so všetkými bavil úplne normálne. Prvé naše stretnutie bolo zvláštne, viete, srdiečko mi búchalo ako zvon. V telocvični bolo možno 150 ľudí. Prišiel za mnou, podal mi ruku. Zoznámili sme sa, povedal som mu, kto som. A on sa mi celý čas venoval ako človeku, ktorého tam pozval.“

Branimir Šegvič od základu zmenil Robertove nazeranie na bojové umenie, jeho predstavy o majstrovi. „Chodil som k nemu asi tri roky. Každé dva, tri mesiace som cestoval za ním do Maďarska na semináre. Okolo roku 1993, na základe výsledkov, mi predostrel návrh. Že by som mohol otvoriť pobočku Svetovej asociácie Wing Chun Kung Fu na Slovensku. Prijal som to a odvtedy sa datuje moje pôsobenie ako majstra – učiteľa.“

Čo takýto titul obnáša? Stovky hodín intenzívneho tréningu, kde sa údery nepredstierajú. Ide sa naplno. Na otázku, či sa Róbertovi pritrafili aj vážnejšie zranenia, spomenie iba prasknuté šľachy na ruke. „Pomohlo mi, že, ako sa hovorí, medzi slepými je aj jednoooký kráľom. Wig Chun Kung Fu bol vtedy v plienkach. Naša škola je teraz jedinou na Slovensku, certifikovanou svetovou asociáciou. Stáva sa pravidlom, že každý veľmajster bojových umení si zakladá svoju vlastnú pobočku. Našu zastrešuje Veľmajster William Cheung.“

Niekedy vo februári 1993 sa otvárala prvá škola v Košiciach v rámci Svetovej asociácie. Podľa Róbertových nárokov je diametrálny rozdiel medzi žiakom a žiakom. „Za svojich osobných žiakov považujem výlučne takých, s ktorými pravidelne cvičím. Pri tom kvante ľudí, ktorí prešli mojimi rukami, je to logické. Poviem to takto – u mojich osobných žiakov garantujem, že to, čo tento človek robí a ako to robí je perfektné. Lebo za neho preberám stopercentnú zodpovednosť!“

[singlepic id=23520 w=320 h=240 float=right]Táto hierarchia sa dodržuje. Trebárs majster Šegvič zvykne mať v každej krajine jedného svojho žiaka. Na Slovensku je to Róbert, v Maďarsku, Slovinsku, či Grécku je to vždy iba jediný človek. „Skôr, než niekoho považujem za svojho osobného žiaka, dôkladne si ho otestujem. Neberiem za žiaka hocikoho, veľká väčšina z nich u mňa cvičila. Aj intelektuálne musí byť môj žiak na výške.“

Mnoho bežných ľudí priraďuje k bojovým umeniam aj istú filozofiu, ducha. Podľa R. Ludvika je to hlboký omyl. „Filozofia predstavuje istý náhľad na život a svet. Čo je náhľad bojovníka? Boj, ktorý chce vyhrať za každú cenu. Poznáte samuraja, ktorý by šiel bojovať s tým, že súperovi neublíži? Bojové umenia sa historickým vývojom dostali do rúk ľudí, spojených s náboženstvami. Mníchov, vzdelancov. Tí do bojového umenia vniesli myšlienky filozofických prúdov. Teda budhizmu, konfucionizmu, učenia tao a podobne. Ľudia začali chápať veci tak, že filozofia týchto náboženských smerov je filozofiou príslušných bojových umení. Ľudia si navrávali: budem robiť bojové umenia, budem lepším človekom, bla, bla, bla. Lenže v histórii bola spústa excelentných bojovníkov, ktorí ako ľudia neboli bohviečo. Kriminálnici, podliaci. Trebárs majstri bojových umení v Číne boli dlho braní ako spoločenskí outsideri, pohybujúci sa na hrane zákona. Dávali sa najímať v podstate ako žoldnieri a osobní strážcovia. Predstavte si klasiku – japonská Okinawa, človiečik, rybár, ktorý dennodenne bojuje o svoj život. Zhora ho gniavia aristokrati, samurajovia. Nemá čas na rozjímanie. Ak bol napadnutý, jeho filozofia bola prežiť. Za každú cenu.“

Elita prišla do Trenčína

Róbert žije v Košiciach 16 rokov, už sa tu dokonale adaptoval. Niektoré lokality mesta sú dosť nebezpečné. Ako to vníma človek, ktorý by dokázal jediným úderom útočníka zabiť? „Jasné, sú tu miesta, ktorým je lepšie sa vo večerných hodinách vyhnúť,“ zasmeje sa. „Nejaký čas som ostal bez auta a jazdil som MHD. Zarazila ma agresivita medzi ľuďmi. Bol som svedkom totálnej banality, po ktorej vzbĺkli nepochopiteľné vášne. Ja to už vnímam zo svojho pohľadu. Dobre viem, že to môže byť otázka sekundy. U človeka, ktorého nepoznám, netuším, aké má problémy. Mohla mu v noci zomrieť žena alebo je nervovo labilný. A ak zareaguje skratovite a ja to budem musieť riešiť, nechápe, že je to otázka sekundy, dvoch. Ľudia majú vďaka akčným filmom predstavu, že boj ako taký, trvá strašne dlho a človek znesie strašne veľa…“

To je zásadne nesprávna predstava. Jediný úder v stotine sekundy môže boj definitívne rozhodnúť. A v zásade sa boj končí po dvoch, troch úderoch. R. Ludvik bol pred týždňom na seminári v Trenčíne, kde predvádzal boj s nožom. Je naň vychýreným odborníkom. „Bola tam elita európskeho jiu – jitsu, čo sa týka inštruktorov. Bol tam Vlado Šmíd, ktorý má desiaty dan, aj prezident Svetovej asociácie jiu – jitsu Talian Bertoletti. Ja som tam s nimi učil, mal som na starosti iba majstrovské stupne od 1. danu vyššie. Pre mňa to bolo super.“

Pri boji zblízka je nôž veľmi nebezpečným nástrojom. „Účinnejším než revolver,“ prekvapujúco uvádza Róbert. „Ľudia majú z akčných filmov zažitú hlboko nesprávnu predstavu, že budú mať čas nejako útok odvrátiť, opätovať útok. Realita je iná. Trvá to pár sekúnd. Bum, bum, a je koniec. Nehovoriac o tom, že akýkoľvek útok môže spôsobiť vážnu ujmu na zdraví. Aj nechtiac. A následky pre vás môžu byť fatálne…“

[singlepic id=23521 w=320 h=240 float=right]Čo podľa jeho názoru rozhoduje v reálnom boji? „Jednoznačne psychika. Fyzická forma by nemala byť natoľko dôležitá ako technická a mentálna príprava. Videl som veľa ľudí fyzicky vynikajúco pripravených, ktorí zlyhali psychicky a boj prehrali.“ V krajne exponovaných chvíľach totiž človek bežne nedokáže vydať zo seba to, čo v ňom je. „V našom systéme učíme aj tzv. stress fighting, teda boj v strese. Adaptovanie sa na stresovú, vypätú situáciu, ktorá je s bojom ako takým úzko spojená. Môžete byť skvele fyzicky pripravený, ale v ľudskom organizme v strese prebiehajú biochemické a iné procesy, ktoré vám znemožnia previesť niečo, čo za normálnych okolností zvládate.“

Borcov, ktorí sú naozaj „namakaní“, môže ochromiť strach. Silná dávka vyplaveného adrenalínu ich nenabudí, ale naopak, sparalyzuje. Ovládnuť vnútorné pocity je ťažké, no dá sa to naučiť. „Sú to techniky, ktoré sa učia už na vyšších stupňoch bojových umení. Aby bol človek pripravený na stres a schopný ho zvládnuť. Preto úzko spolupracujme s príslušníkmi špeciálnych jednotiek, dokonca niektorí z nich sú mojimi osobnými žiakmi…“

Bojové umenie nie je šport

Veľmajster William Cheung, zapísaný v sieni slávy bojových umení, školil členov americkej Navy Seal, čo je jedna z najelitnejších vojenských jednotiek sveta. „Samozrejme, stresové techniky sa učia ľudia, ktorí sú v bojových umeniach na istej úrovni,“ vypichne podstatu Róbert. Na otázku, či môže povedať viac, odpovie: „Nie. Je to výrobné tajomstvo. Nestretol som sa doteraz so žiadnym systémom boja, ktorý by mal vo výučbe zvládanie stresu,“ rázne skonči debatu na háklivú tému. Je to tabu. Prizná len to, že psychologická príprava je pre bojovníka veľmi dôležitá.

„Bojové umenia sa často zamieňajú s bojovými športmi ako karate, športové taekwondo. To sú ale vyslovene športové disciplíny. Majú jasne vymedzené zakázané techniky, nedovolené pásma útoku a podobne. Na to, aby karatista uskákal povedzme 10 kôl po tri minúty, potrebuje byť extrémne fyzicky zdatný. Bojové umenie je úplne iné. Vezmite si príklad. Idete s manželkou a deťmi a vy ste jediná bariéra medzi vašimi blízkymi a nejakým kriminálnikom. Nepomôže vám 10 minút skákať, jediné riešenie je protivníka rýchlo, akýmkoľvek spôsobom zneškodniť. V reálnom bojovom umení je dovolené všetko.“

Róbert je expertom na boj s nožom. V pozícii útočiaceho, rovnako i brániaceho sa bojovníka. „Preto cvičím ľudí, ktorí majú majstrovské stupne. Niečím už prešli, sú technicky, ale aj psychicky na určitej úrovni,“ zdôrazní, a vzápätí sa zasmeje. „Aby niekto nevybehol do ulíc a nezačal rezať hlava nehlava…“

Róbert často chodí do posilňovne. No cvičí inák, než bežní smrteľníci. „Na prvý pohľad sa môj tréning podobá tréningu kulturistu. Ale u mňa nie je prioritou budovanie svalovej hmoty, ja zaťažujem organizmus podobne, ako je zaťažený v stresovej situácii. Teda idem do istej miery až za hranicu…“

[singlepic id=23522 w=320 h=240 float=right]Čitateľov by podľa neho nezaujímalo ako telo biochemicky funguje, čo sa v strese deje so svalmi, krvným tlakom, vylučovaním endorfínov, adrenalínu. „Tréning sa musí maximálne podobať reálnemu boju. Nejdeme sa pozabíjať, ale ideme naostro. Hodnota tréningu závisí hlavne od inštruktora.“

Nechce nikoho uraziť, či mu siahať do svedomia, ale mnohí inštruktori podľa neho učia zle. A pridá príhodu, ktorá sa mu stala. „Autom som šiel z tréningu, spravil som dopravný priestupok. Zastavili ma policajti a videli, že na zadnom sedadle mám pohodenú pištoľ, s ktorou trénujeme. Je na nerozoznanie od skutočnej, iba strelivo do nej nie je ostré. Jeden z nich sa ma opýtal, čo to tam mám a ja som odpovedal – zbraň. Šokovalo ma, keď ma vyzval, aby som mu ju podal. Absolútne nič o mne nevedel, ak by natrafil na niekoho iného, mohol zomrieť. Ak by bola zbraň skutočná, stačilo ju vziať a strieľať…“

Policajti u nás podľa R. Ludvika pracujú v ohromnom strese, riskujú občas život. Tragické incidenty sa v ich práci stávajú všade na svete, úplne sa im vyhnúť nedá. Prvoradou úlohou ich cvičiteľov by mala byť príprava na reálnu hrozbu. Na Slovensku sa to zatiaľ neraz opomína…

Zhováral sa: Pavol Paulovič Foto: archív wingchunpiestany.com

About

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972