Connect with us

Rozhovory

Rozhovor: Futbalový sen pokračuje, poďte sa pozrieť do Afriky

Published

on

„Škoda že som tam nebol teraz, ale aj tie zápasy predtým boli dobré. Chalani bravo,“ povedal naturalizovaný Piešťanec Peter Slezák, ktorý sa v stredu 23. júna vrátil z Afriky, na margo víťazstva Slovenska nad Talianskom. Peter vyhral zájazd na majstrovstvá sveta vo futbale v súťaži najčítanejšieho slovenského denníka, pričom mu na to stačila jediná esemeska.

[singlepic id=1047 w=320 h=240 float=left]V krajine tohtoročných futbalových majstrovstiev sveta strávil deväť dní, videl na vlastné oči zápasy Slovenska s Novým Zélandom a Paraguajom, pohladkal leva, nakŕmil žirafu a dosýta si užil „prekrásny“ zvuk vuvuzel. Zažil toho veľa, ale najsilnejšie na neho zapôsobila obrovská chudoba obyvateľov JAR žijúcich mimo miest. Vraví, že my sa nemáme na čo sťažovať.

Po fotografiách, ktoré sme zverejnili hneď po príchode Petra na Slovensko, teraz prinášame obšírnejší rozhovor o pocitoch a zážitkoch.

Vážne Ti stačila na cestu do Afriky jediná SMS – ka?

Hej poslal som len jednu, bolo to obrovské šťastie a môj splnený detský sen. Hrával som futbal, ešte predtým než som sa priženil do Piešťan a som verný futbalový fanúšik, takže správa, že som vyhral cestu na majstrovstvá sveta bolo absolútne úžasná. Keďže to bolo pre dve osoby, zvažovali sme, že by sme išli s manželkou, ale bol trošku problém, kto by sa po celý čas staral o syna, a tak som napokon išiel s priateľom. Keď by bol o niečo starší náš syn Stanko, tak by som šiel určite s ním.

Aká bola cesta do Afriky?

Letel som po prvý raz, takže som mal najskôr trošku obavy, ale po tom čo sme sa dostali z Viedne do Káhiry, kde sme presadali na lietadlo do Johannesburgu som už nemal absolútne žiaden problém. Zvykol som si veľmi rýchlo. No a inak bola dlhá, prvá časť do Káhiry trvala 4 hodiny a odtiaľ do Johannesburgu ešte ďalších deväť.

Čo Vás čakalo po prílete do Johannesburgu?

Tak v prvom rade to bol presun do Pretórie, kde sme boli ubytovaní v priestoroch “slovenskej dediny” v internáte St. Alban´s College. Bola to škola pre majetnejších Juhoafričanov, takže prostredie bolo veľmi pekné. Ďalej sme mali v pláne zápasy Slovenska s Novým Zélandom a Paraguajom, výlet na safari, prehliadku Pretórie a nejaké tie nákupy.

[singlepic id=1051 w=320 h=240 float=right]Prvé dva zápasy, ktoré si videl naživo nevyšli našim futbalistom podľa ich predstáv. Tvoj názor je aký?

S Novým Zélandom sme hrali celkom dobre, škoda toho gólu pár sekúnd pred koncom. Paraguajci boli jasne lepší. Ja som im však veril, čo aj dokázali v zápase s Talianskom. Škoda, že som nebol aj na ňom.

Médiá si dosť zgustli na vyjadreniach a správaní trénera Weissa. Aký je Tvoj názor na túto “kauzu”?

Tréner odvádzal skvelú prácu, videl som na vlastné oči ako im dohováral, ale to je ťažko, keď oni samotní to nemajú v hlavách. V zápase s Talianskom do toho dali viac srdca, upratali si sami v sebe…a išlo to. A kauza? Novinári vždy všetko podľa mňa strašne nafúknu. Určite to povedal, ale niekedy pohár pretečie. Vytiekol v nesprávnej chvíli. Stalo sa.

[singlepic id=1103 w=320 h=240 float=left]Pri sledovaní televízie je zvuk afrických vuvuzel, dosťnepríjemný, preto sa ho televízie snažia odfiltrovať. Aké to bolo v skutočnosti na štadióne?

No nebolo to nič príjemné. Každá tá trúbka vydávala tón v inej výške, od nízkych po strašne vysoké a bol to neskutočný hluk, z ktorého nás potom poriadne bolela hlava. Na živo to bolo asi 5 násobne silnejšie. Afričanom to však evidentne neprekážalo, oni sú na to zvyknutí.

Aké bolo správanie sa fanúšikov na štadióne?

Domáci si tie zápasy užívali, fandili každému. Nestretol som sa s absolútne žiadnou nevraživosťou. Fanúšikovia z Nového Zélandu aj Paraguaja boli tesne vedľa nás a nebol žiaden problém. Všetci sa venovali futbalu a nejaké výtržnosti ako ich poznáme v podaní niektorých slovenských tiežfanúšikov sme nezažili. Po zápase sme sa spoločne pofotili, Novozélanďania nás dokonca poľutovali.

Inak veľmi prísne boli bezpečnostné opatrenia, pred vstupom na štadión nás kontrolovali trikrát, aby sa tam nedostalo niečo, čo nemalo.[singlepic id=1053 w=320 h=240 float=left]

Tvoj pohľad na organizáciu MS?

Ako hovorím, pred vstupom na štadión boli tri kontroly, čiže bezpečnosť nadovšetko. Dopravu zabezpečovala FIFA, vyškolila šoférov, každý presne vedel kadiaľ a kam má ísť. Boli nesmierne radi, že majú prácu. Na diaťniciach sa nestalo, že by sme zostali stáť v nejakej zápche. Myslím, že po organizačnej stránke to nemalo žiadne chyby.

V televízii na Slovensku sa objavili správy, že ľudia, ktorý zabezpečovali chod šampionátu v uliciach, štrajkovali za vyššie odmeny. Stretli ste sa s niečím takým?

Nie, vôbec. Ľudia sú tam dosť chudobní, takže si myslím, že počas šampionátu zarobia aj na niekoľko rokov dopredu. Priemerná mzda sa pohybuje niekde okolo 50 EUR. Najväčšia chudoba je mimo miest, tam sú bežne ostnatým drôtom obohnané getá. Zažili sme však aj dni bez elektriny. Dodávatelia elektrickej energie štrajkovali za vyššie platy, takže sme boli dve noci bez elektriky a keďže tam majú prevažne elektrické kúrenie, nad ránom nám už bolo dosť chladno. Zápasy to však nijakým spôsobom neovplyvnilo, tam dodávali elektrinu normálne.

Keď si spomenul zimu, aké bolo vlastne počasie?

Cez deň bolo zväčša slnečno a teploty okolo 15 až 20 stupňov Celzia. Nad ránom bolo aj mínus päť. Keďže som si nezobral vetrovku, zvažoval som, že si ju kúpim. Afričania sa pri tejto príležitosti prejavili ako obchodníci. Najskôr stáli vetrovky v ich národných farbách okolo 40EUR, ale keď zistili, že je o ne záujem zrazu stáli 85 EUR.

[singlepic id=1064 w=320 h=240 float=left]Spomínal si nesmiernu chudobu, s ňou je spojená aj kriminalita, o ktorej sa v súvislosti s Juhoafrickou republikou dosť hovorilo.

My sme sa v Pretórii so žiadnym problémom nestretli. Večer nám síce neodporúčali pohybovať sa po meste samým, len s domorodým sprievodcom, ale aj tak sa nám nestalo, že by nás chcel niekto okradnúť. Domorodci si šampionát užívali a tešili sa, že je tam množstvo ľudí, ktorí u nich nechajú peniaze. Som rád, že sa majstrovstvá sveta uskutočnili práve v Juhoafrickej republike. Tým ľuďom to nesmierne pomôže. Teší ma, že FIFA nepodľahla tlakom usporadúvať šampionát iba vo vyspelých krajinách. Krajiny ako Juhoafrická republika, to potrebujú viac.

Johannesburg, ktorý je čisto černošským mestom, má kriminalitu pravdepodobne vyššiu. Keď sme si chceli do tohto mesta spraviť výlet, aj domáci vodič autobusu povedal, že on tam s nami nejde. Avšak ani tam sme sa nestretli s niečím negatívnym. Pravdou je, že všade boli poľné súdy, a tak keď niekto na štadióne niečo ukradol dostal hneď pomerne vysoký trest. Mne sa stalo, že som tam nechal palicu od vlajky, ktorú sa mi nechcelo nosiť. O chvíľu už aj za mnou utekal Afričan, aby som si ju zobral, lebo on by mal z toho problémy.

[singlepic id=1095 w=320 h=240 float=right]Pohladkal si leva, to však bolo na farme, kde ich chovajú ako atrakciu, odvážil by si sa vyjsť z autobusu počas safari?

To asi nie, išli sme tam autobusmi, ktoré boli presklené. Je to skutočne divočina. Ani domáci tam nechodili. To by boli samovrahovia. Sú to predsa len divé zvieratá, ktorým sme narúšali teritórium.

Mal si aj nejaké výnimočné gastronomické zážitky?  Aké bolo africké pivo v porovnaní s našim?

Mali sme aj ich domáce špeciality. Pečeného Kudu, niečo ako naše prasa a čo sa týka ich piva, malo slabšiu chuť ako naše ale dalo sa piť. Na všetko sa dá zvyknúť.

Čo na Teba v tejto krajine najviac zapôsobilo?

Nesmierna chudoba, hlavne v osadách mimo miest. Je to niečo neskutočné, celá krajina sa mi zdala ako veľmi suchá a neúrodná. Keď to človek vidí, my sa naozaj nemáme na čo sťažovať.

Foto: Peter Slezák

[nggallery id=37]

Continue Reading

Koktail

Časť z vašich nákupov pôjde na autá pre Slovenský Červený kríž

Published

on

By

Druhý ročník projektu na podporu terénnych sociálnych služieb, na ktorom spolupracujú Slovenský Červený kríž (SČK) a spoločnosť Kaufland, odštartoval vo štvrtok 14. júna. V rámci projektu „S našimi značkami je pomoc na ceste“ môžu zákazníci spoločnosti kúpou výrobkov privátnych značiek podporiť nákup vozidiel, ktoré pomôžu ľuďom v núdzi.

Využívané budú v rámci terénnych sociálnych služieb, ktoré SČK zabezpečuje. Minulý rok sa vďaka tomuto projektu a zapojeniu nielen zákazníkov obchodu, ale aj s finančným príspevkom od spoločnosti samotnej, podarilo zakúpiť  päť nových áut a spustiť či posilniť terénne sociálne služby v rôznych kútoch Slovenska.

Terénne sociálne služby využívajú najmä ľudia, ktorí sú v nepriaznivej sociálnej situácii kvôli svojmu veku, zdravotnému postihnutiu či dlhodobo zhoršenému zdravotnému stavu. Veľmi často je využívaná práve prepravná služba a to najmä v prípade návštevy lekára, kedy sa dotyčná osoba nemá ako prepraviť. Okrem prepravných služieb sa pod terénne sociálne služby radia aj opatrovateľské služby. Nemenej dôležité sú však aj sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, požičiavanie zdravotníckych pomôcok,  rozvoz šatstva a potravinovej pomoci.

„Minulý rok sme projekt odštartovali s veľkým úspechom a vďaka našim zákazníkom sa podarilo vyzbierať sumu na kúpu až piatich nových vozidiel, ktoré boli vybavené aj špeciálnou plošinou pre ľudí na invalidnom vozíku. Veríme, že tento rok spoločnými silami pomôžeme ďalším územným spolkom Slovenského Červeného kríža prepravnú službu rozbehnúť , príp. v okresoch, v ktorých už táto služba funguje, ešte viac zvýšiť jej pokrytie,“ dodáva Erika Turček Pfundtnerová, z oddelenia spoločenskej zodpovednosti spoločnosti Kaufland.

Do spustenia projektu poskytovalo prepravnú službu 8 územných spolkov SČK pre 2 678 klientov. „Je jednou z finančne najnákladnejších v portfóliu našich terénnych sociálnych služieb. Spokojné tváre ľudí na ňu odkázaných nás však posúvajú, dodávajú nám chuť udržiavať ju a hľadať možnosti jej rozširovania. Sme radi, že sme našli partnera, ktorý to chápe a umožňuje nám prepravnú službu modernizovať a sprístupňovať jej využitie práve tým, ktorí sú na ňu najviac odkázaní,“ hovorí Zuzana Rosiarová, generálna sekretárka SČK.

TS

Continue Reading

Kultúra

Rozhovor: Zuzana Kronerová o Babe z ľadu

Published

on

By

Bažant Kinematograf vám ako poslednú snímku tento rok ponúka v pondelok 10. júla o 21:30 h v Hudobnom pavilóne v Mestskom parku film Baba z ľadu. S jej hlavnou predstaviteľkou Zuzanou Kronerovou sa rozprávala Simona Nôtová.

Zuzana Kronerová je na veľkom plátne ako doma. Jej filmografiu tvorí množstvo postáv, v ktorých vždy presvedčivo stvárni akýkoľvek charakter. No nechýba ani v žiadnom z filmov úspešného českého režiséra Bohdana Slámu. Divoké včely, Štěstí, Venkovský učiteľ, Štyri slnká a najnovšie Baba z ľadu. V poslednom z nich ako ovdovená Hana nabrala odvahu a v šesťdesiatke sa rozhodla začať žiť svoj život podľa vlastných predstáv.

Čo bolo hlavným dôvodom pre Hanu, že našla odvahu na zmenu a rozhodla sa ísť vlastnou cestou?

– Hana mala šťastie, že stretla otužilca Broňa, človeka vnútorne slobodného a nezviazaného konvenciami. Sama by sa, podľa mňa, neodvážila vymaniť zo svojho stereotypu babičky a matky obetavo slúžiacej svojej rodine. Takže spočiatku odvážna vôbec nebola, len cítila, že vzťahy so synmi a v ich rodinách nie sú v poriadku, čo sa najviac odrážalo na vnúčikovi Ivankovi. Bolo to dieťa týrané nezáujmom svojich rodičov. A Broňo sa stal pre Ivanka mužským vzorom, čo bolo ďalším dôvodom zblíženia Hany s Broňom.

Hana berie všetky udalosti, ktoré zmena jej správania prináša, veľmi stoicky a vyrovnane. Kde sa v nej berie taký pokoj a rovnováha?

– Pokoj a rovnováhu jej prináša vedomie, že sa veci dostávajú do správnych koľají, najviac to zasa vidno na malom Ivankovi. Hana konečne začína vidieť seba i svojich synov kriticky, uvedomuje si, čo všetko robila zle. Ako submisívna manželka nezabránila, aby jej synovia neopakovali model správania svojho otca. To, že sú synovia z jej nového správania, ale najmä z výberu partnera v šoku, ju dokonca niekedy pobaví. Silu jej dáva znova vnúčik Ivanko, lebo sa z neho stáva šťastné dieťa. Aj preto, že ona sa stala správnou babičkou.

Malý Ivanko je dôležitou postavou filmu. Svojím spôsobom stmeľuje všetkých zúčastnených. Dokážu byť deti katalyzátorom nefungujúcich vzťahov, ako sme to mohli vidieť vo filme?

– Áno, môžu, pokiaľ ich my, dospelí nezničíme. Ak má dieťa šťastie, že má správny vzor v podobe rodiča alebo učiteľa, ktorý ho vedie životom s láskou a k láske k poznaniu, a ešte mu vštepí aj morálne hodnoty. A to môže zasa len osobným príkladom.

Režisér Bohdan Sláma v jednom z rozhovorov hovorí, že Baba z ľadu je vlastne o šťastí, čo je napokon aj jeden z hlavných motívov v jeho tvorbe. Vnímate to podobne?

– Súhlasím s týmto tvrdením. Bohdanovi hrdinovia sa trápia, usilujú, sú niekedy trápni až smiešni práve úprimnou snahou dosiahnuť šťastie, nájsť lásku, byť prijatí svojím okolím. Zažívajú pritom často dramatické peripetie aj tragické udalosti. A my sa pri tom smejeme – nie z nich, ale spolu s nimi. Tento uhol pohľadu mi je blízky a preto sú Slámove scenáre pre mňa príťažlivé.

Sláma má zároveň schopnosť hovoriť o vážnych veciach s humorom. Dokáže vniesť absurditu aj tam, kde by ju divák najmenej čakal, a situáciu tak odľahčí. Je aj tento humor pre vás dôvodom vracať sa do jeho filmov?

– Áno, na Bohdanových scenároch sa mi páči presne toto. Že sa v nich humor objaví nečakane, zdanlivo v nevhodnej alebo vážnej situácii. Ale veď to je práve ono! Aj v živote niekedy zažívame situácie, že v zúfalstve nám neostáva iné, len sa smiať.

Pokračovanie rozhovoru na www.kinematograf.sk.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Kultúra

Z. Mauréry: Postava učiteľky bola za odmenu

Published

on

By

Už dnes večer si v rámci premietaní Bažant Kinematografu v piešťanskom Hudobnom pavilóne v Mestkom parku môžete pozrieť film Učiteľka. S herečkou Zuzanou Mauréry sa o ňom zhovárala Simona Nôtová. Časť rozhovoru si môžete prečítať u nás, a ak vás zaujal, dočítate ho na stránkach Bažant Kinematografu.

Zuzana Mauréry je z umeleckej rodiny. Svedčí o tom nielen jej profesionálna cesta divadelnej či filmovej herečky a muzikálovej speváčky, ale aj spontánnosť, ktorou uchváti každého, kto sa s ňou stretne. V oblasti filmu svoj talent nedávno naplno ukázala vo filme Jana Hřebejka Učiteľka a za postavu Márie Drazdechovej získala Krištáľový glóbus na MFF Karlove Vary či národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Film sa dnes s obrovským úspechom premieta po celom svete.

Čakali ste takýto úspech filmu Učiteľka?

 

– Vôbec nie. Pôvodne to bol malý televízny film, ktorý ani nemal ísť do kín. Je to len veľká zhoda dobrých náhod, ktorá stojí za jeho úspechom.

Film medzi divákmi veľmi zarezonoval. Podľa reálií by sme mohli povedať, že je zasadený do nášho prostredia i dejín, no ukazuje sa, že oslovuje divákov po celom svete. Čím si myslíte, že to je?

– Je to univerzálna a veľmi aktuálna téma manipulácie. Zvlášť detí, ktoré majú vo významnom formatívnom veku dva veľké vzory, a to sú učiteľ a rodič. Je to dôležité, pretože každého z nás nejaká učiteľka ovplyvnila, či už pozitívne alebo negatívne. A práve v tom je príbeh filmu univerzálny. Skutočnosť, že je situovaný do našich 80. rokov, vôbec neprekáža, je to čitateľné aj napriek tomu.

Môže mať takýto film aj schopnosť ovplyvniť stav, ako dnes vyzerá vzdelávanie, výchova alebo školstvo?

– Rodičia na Učiteľku berú do kina aj svoje deti, aby im ukázali, ako to kedysi vyzeralo. Je to len nejaká kvapka v pohári, ale myslím si, že aj to k niečomu prispeje. Film napríklad vyvolal veľmi živú diskusiu medzi učiteľmi a rodičmi na internete. A keď rezonuje, ľudia sa touto témou zaoberajú a rozmýšľajú o nej, je to obrovský prínos.

Učiteľka Mária Drazdechová predstiera úprimnosť, pritom za maskou úsmevu skrýva závisť a túžbu po moci. Bolo pre vás náročné stvárniť takýto rozporuplný charakter?

– Podľa mňa nie je dvojtvárna. Chce pomáhať a myslí to veľmi dobre, najmä pre blaho spoločnosti. Jej charakter je absolútne jednoznačný, pretože spôsob, akým to robí, nemá z jej pohľadu dve stránky, je to jej prirodzenosť. Podľa nej si musíme navzájom milo pomáhať, ale ako ona povie. Herecky som sa to snažila ustáť tak, aby do posledného momentu nebolo čitateľné, či je taká priama alebo v tom má aj druhý plán.

Verí podľa vás v dobro toho, čo robí? Je presvedčená o správnosti?

– Určite je o tom presvedčená a to vytvára hrany celého príbehu. Je autorita, má moc a má ísť príkladom a hranica je tam, kde začne svoju moc zneužívať. Na druhej strane sú rodičia, ktorí už nie sú pomocníci, ale stávajú sa z nich sluhovia.

Dlho ste premýšľali, ako tú rolu uchopiť? Ako ju udržať na tej správnej hrane?

– Nie, bolo to tak dobre napísané, že som vôbec nerozmýšľala o ničom. Tak, ako som to zahrala na konkurze, tak som to hrala aj potom. Keď totiž človek príde do styku s kvalitným scenárom a poetikou Petra Jarchovského a s výnimočným režisérom, akým je Jan Hřebejk, tak zúročí všetky svoje skúsenosti a musí ich aj všetky použiť. Hřebejk je totiž režisér, ktorý vychádza z hercov. Čo prinesiete na pľac, to použije a až potom vytvára výsledok.

Celý film je postavený na učiteľke, ostatné postavy sú v „jej“ príbehu len panáčikmi, ktorými hýbe. Nebola to pre vás veľká zodpovednosť?

– Nemyslím si, že je to tak. Netreba zabúdať, že to, aká Mária Drazdechová naozaj bola, odohrali najmä rodičia. Keď som robila drobné postsynchróny, videla som pár záberov a bola som prekvapená, že prečo mi to Hřebejk dovolil takto hrať. Mala som pocit, že hrám nejakú operetu a že rodičia hrajú absolútne vážne. A v tom je genialita Hřebejka, že prostredníctvom rodičov i detí vyvážil učiteľku. Bez nich by učiteľka nikdy nevynikla, lebo oni odohrali to, čo v sebe skrýva.

Pokračovanie na www.kinematograf.sk

Projekcia filmu sa uskutoční v piatok 7.7.2017 o 21:30 h Hudobný pavilón v Mestskom parku.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články