Peter Obuch: “Mojím snom je hrať lepšie, ako hrám”

9. januára 2011 Off Od PNky.sk

Peter Obuch začínal ako chlapec v detskej folklórnej skupine Kolovrátok pod vedením pani učiteľky Trnovcovej. Počas strednej školy pôsobil rok v Slnečnici a neskôr v Striebornici. Dnes je primášom a vedúcim Ľudovej hudby Petra Obucha, pôsobí tiež v ĽH Muzička z Bratislavy a v kapele Banda prezentujúcej worldmusic. O láske k hudbe, atmosfére a hraní na festivaloch a plesoch i o tréme nám úprimne, vtipne a s nadhľadom porozprával v nasledujúcom rozhovore.

Kedy ste v sebe objavili náklonnosť k ľudovej hudbe?

[singlepic id=9050 w=320 h=240 float=left]V detstve. Bolo to veľmi prirodzené. Veľkú zásluhu mal na tom môj otec, ktorému som za to veľmi vďačný. Hlavne za to, že ma od začiatku smeroval, lebo hoci by som sa k tomu asi postupne dostal, ušetril mi tak čas. Ja som bol veľmi submisívne dieťa, takže stačilo povedať – budeš chodiť na husle. Mama zase zohrala dôležitú úlohu pri samotnej realizácii „projektu“, lebo keď som cvičil, otec väčšinou vypenil, ale mamina trpezlivo trpela pri pazvukoch. Aj keď som v podstate malomestský chalan, na to, aby som mal kontakt s ľudovou hudbou, nemusel som byť odkázaný na „inštitúciu“ typu detský súbor a podobne. U nás doma to pravidelne žilo. Robili sa tzv. „slovenské večery“ s pečenými zemiakmi a kyslým mliekom, rodičia si zavolali známych, hralo sa a spievalo. Na harmoniku hrával otcov kolega Edo Burian – výborný harmonikár a klavirista, pri ktorom som začal aj ja „škrabkať“ na husliach. Edo bol najväčšou muzikantskou školou môjho detstva.

Ako sa u Vás vzťah k ľudovej hudbe vyvíjal ďalej?

Keď som odišiel študovať do Bratislavy, zakotvil som vo vysokoškolskom súbore Technik, kde sa vykryštalizovala výborná partia. Mali sme veľké šťastie, že v tom čase hudbu viedol Števo Molota, dlhoročný vedúci OĽUN-u (Orchester ľudových nástrojov) a neskôr aj SĽUK-u (Slovenský ľudový umelecký kolektív), ktorý nám v mnohom doslova otvoril oči. Ja som mal vyslovene pocit odomknutia tajných dverí. Z nich som si už našiel ďalšie a ďalšie dvere sám, až som skončil pri štúdiu etnológie a etnomuzikológie na UKF v Nitre. V Bratislave som študoval na konzervatóriu hru na kontrabase v triede profesora Janikoviča. Spomínam to preto, lebo napriek tomu, že sa vážnej hudbe profesionálne nevenujem, bola to pre mňa veľká škola muziky v tom najuniverzálnejšom zmysle, z ktorej čerpám stále.

Študovali ste hru na kontrabase?

[singlepic id=9051 w=320 h=240 float=right]Áno. Hoci mám ako dieťa „vychodené“ husle, v súboroch som hrával na basu. Aj v súčasnosti sú moje hlavné muzikantské aktivity spojené s kontrabasom. Na husliach hrám stabilne len v našej piešťanskej kapele. To je taká moja srdcovka.

Aký je repertoár vašich skladieb?

Primárne lokálny. Piesne z Piešťan a okolitých obcí. Tak sa vlastne hudba vyprofilovala. Niekedy v roku 2000-2001 sa mi dostala do rúk zbierka piesní z Vrbového a Šípkového od vrbovského učiteľa, organistu a zbormajstra Štefana Antona Pyšného. Hovorím si – reku, tu sú také skvosty, a my okrem pár tancov v súbore hráme všetko možné, len vlastný región nie. Tak sme sa do toho pustili. Výsledkom bolo CD ‚Ej, pondelí za ránička‘. Odvtedy sme sa dostali k ďalším prameňom, uskutočnili sa aj terénne výskumy – vždy sme radi, keď sa k nám dostane nejaká „lakocinka“. Okrem toho máme v repertoári veľa kopaničiarskych piesní, čo je logickým dôsledkom toho, že niektorí naši muzikanti sú pôvodom Myjavci a aj ja tam mám korene. Navyše, už v Striebornici sme hrali veľa myjavských tancov a pravidelne účinkujeme na Myjavsku, či [singlepic id=9052 w=320 h=240 float=left]už na folklórnych slávnostiach, alebo na zábavách. K tomuto regiónu máme veľmi blízko. Samozrejme, hráme i všeobecný ľudový repertoár do spevu a tanca, bez ktorého sa človek pri súčasných príležitostiach nezaobíde. Nájdu sa aj nejaké slaďáky, „bítlsovky“ a podobne. Ale najradšej asi hráme starý populár – Františka Krištofa Veselého a tú jeho garnitúru…

Spomínali ste, že hrávate na festivaloch, niekoľkokrát ste získali ocenenia, ako sa Vám na festivaloch hrá? Aká je tam atmosféra a zloženie publika?

Kto bol niekedy na akomkoľvek festivale, tak keď poviem „festivalová“, presne vie, o čom hovorím. Je to tam skvelé, presiaknuté všetkým, čo sa tam deje. Obzvlášť musím spomenúť Medzinárodný folklórny festival Myjava, kde si organizátori dávajú veľmi záležať na vysokej úrovni ako programovej štruktúry, tak aj festivalu ako celku. Na mnohých iných „folklórkach“ to vyzerá ako na kolotočiarskej púti. Čo sa týka publika, je veľmi pestré. Od babičiek vo sviatočných krojoch po práve splývajúce pohlavné bunky. Ale netreba zabúdať na publikum, keď sa hrá pri stánkoch. Tam je interakcia a spätná väzba otázkou niekoľkých centimetrov…

Ak môžete porovnať hranie na festivale a napríklad na svadbe, plese, prípadne iných akciách, kam ste pozvaní, kde sa Vám hrá lepšie?

Áno, pódiové hranie má svoje špecifiká. Neviem, či môžem hovoriť za celú kapelu, ale ja mám radšej hranie mimo pódia. Som totiž veľký trémista, tréma mi uberá z výkonu a potom som frustrovaný. Medzi ľuďmi sa viem dokonale uvoľniť.

Viem, že nemáte problém zahrať napríklad na svadbe akúkoľvek skladbu, ktorú si ľudia zažiadajú. Niektorí hudobníci ale striktne hrajú len naučený repertoár. Je to podľa Vás prejav profesionality, alebo obavy, aby nezahrali zle?

[singlepic id=9053 w=320 h=240 float=right]Hm, dobrá otázka. Ktovie, tie motivácie môžu byť rôzne. Ja som rozhodne zástancom vyhovenia spevákovi, nech si začne hocičo a v akejkoľvek tónine. Vnímam to ako otázku cti a muzikantského kumštu. Predovšetkým ak hovoríme o ľudovej muzike, je tomu tak. Keď sa na svadbách hrávalo okolo stola, každý si rozkázal pesničku a muzikanti museli zahrať. Ak nezahrali, museli vrátiť peniaze. Boli aj takí speváci, ktorým keď hudobníci nezahrali v tónine, v ktorej si začali spievať (nech bola akokoľvek krkolomná), nahnevane odsekli, že ‚to neni ona‘ – že to nie je tá pesnička. Určite nezahráme hocičo, to sa stane každému. Spomína sa pekná príhoda, kedy sa vyťahoval hosť pred Cigánom, že zaspieva jednu, ktorú nepozná. A primáš odpovedal – ja zahrám sto, ktoré nepoznáte.

Žáner ľudoviek je medzi mladými dosť zaznávaný, prečo Vy ste sa rozhodli venovať práve tomuto žánru? A aký máte názor na postoj mladých k tomuto typu hudby? A ako napríklad vnímate hip-hop alebo metal?

Myslím si, že ľudovej hudbe a tancu uškodil vývoj – nevývoj scénického folklorizmu, keď sa umelecký trend udávaný profitelesami v podstate od 70. rokov nemenil. Typ štylizácie, ktorý bol módny vtedy, sa produkuje dodnes. A pôsobí nabubralo, pompézne až smiešne. Ja sa mladým v tomto zmysle ani nečudujem. Ak sa povie „folklór“, mnohým sa zježia vlasy, a pritom ani nevedia, čo si pod tým predstaviť. Niekto vysmiatu, nalíčenú Lúčničiarku, niekto natešeného senzusáka na obrazovke. Ale ani jedno to nie je. Nové trendy sú robiť folklór pravdivejšie, vrátiť mu jeho prirodzenosť, prípadne ho miešať s inými žánrami. O prvé sa snažím s našou piešťanskou hudbou a muzikou Muzička z Bratislavy, o druhé s worldmusic kapelkou Banda. Hip-hop a metal vnímam veľmi okrajovo. Bližšie mám k džezu, funky, blues. Vôbec nie sme nejakými chodiacimi skanzenmi. Napríklad v piešťanskej kapele je klarinetista srdcom depešák, kontráš vyrastal na progresívnom rocku. Každý máme to svoje, pri čom relaxujeme a umývame riady.

Kde všade vo svete ste už hrali?

Ja osobne som za študentských liet pobehal pekný kus severnej pologule. To je výhoda folklórnych súborov – človek spozná takmer zadarmo kopu sveta. Ale nikdy som to nevnímal ako kritérium kvality. Keď si to telesá uvádzajú v portfóliu, je mi to na smiech. Často sa práve tie najchatrnejšie dostanú najďalej. Je to o manažmente, nie o kvalite.

Kde by ste chceli hrať? Váš muzikantský sen?

[singlepic id=9054 w=320 h=240 float=left]Pri nakrúcaní jedného dokumentárneho filmu som hral v sexšope, striptízovom klube a vo verejnom dome, tak asi uznáte, že ďalšie ambície sú bezpredmetné :-). Mojím snom je hrať lepšie, ako hrám. A aby naša kapela s chuťou hrávala ešte veľmi dlho… Snívam o tom, že si šupneme nejaký ten verbunk a čardáš aj na penzii – tak reku, nech prsty a hlava funguje, aj keď z nás už možno bude trčať nejaká tá hadička…

Kde Vás Piešťanci najbližšie môžu počuť?

Verejne hráme najbližšie na Turistickom plese v Piešťanoch 15. 1. 2011, kam všetkých srdečne pozývame!

Čo Vás tento rok čaká z významnejších festivalov alebo hraní?

Určite opäť MFF Myjava, ktorý sa koná vždy tretí júnový víkend. Tam budeme hrať od piatka do nedele, tak dúfame, že veľmi nezmokneme. Okrem toho nás budú mať možnosť Piešťanci vidieť aj doma – isto sa mihneme aj na kultúrnych akciách v Piešťanoch.

Zhovárala sa: Petra Adamcová  Foto: Archív Petra Obucha