Connect with us

Rozhovory

Naša generácia bude potetovaná celá

Published

on

Absolútnym víťazom International Tattoo Convention Prague sa stal Daniel Dubay z piešťanského štúdia Tattoo Rascal. Súťaže, ktorá sa uskutočnila 10. až 12. júna sa zúčastnilo 60 tetovacích štúdií z pätnástich krajín sveta. Víťaz má zaistenú pozvánku do Londýna.

[singlepic id=15209 w=320 h=240 float=left]Convention prebiehala počas víkendu, v sobotu sa hodnotili práce, ktoré ste robili na mieste a v nedeľu hotové veci, spravené dávnejšie. V akých kategóriách si zvíťazil?

„V sobotu som dokončil celý chrbát, ruky do polovice a prsia na jednom človeku. S tým som vyhral kategóriu „Ázia“, najlepšia práca za sobotu a najlepšie z veľkých tetovaní. Na nedeľu som mal nachystaného toho istého chalana. Deň predtým porota hodnotila iba časť, ktorú sme z toho obrovského celku dokončili. V nedeľu to posudzovali ako celok. Vytvorenie tohto tetovania spolu trvalo 170 hodín. Tam som vyhral[singlepic id=15202 w=320 h=240 float=right] najlepšie z farebných, najlepšie za nedeľu a najlepšie z celej show. Vďaka tomu, že som získal toľko cien, postupujem na najväčšiu svetovú súťaž do Londýna. Zúčastní sa jej asi 2000 vystavovateľov, z toho asi tisíc tatérov. Londýn funguje iba na pozvánky a čakacia doba je tam 15 rokov. Víťaz Prahy mal však garantované pozvanie.

Spolu s kolegyňou, najlepšie tetujúcou Slovenkou Ivanou Beláková z Kostolného, ktorá v našom štúdiu hosťuje, sme doniesli 11 pohárov. Je to tatérka, ktorá fungovala v Sydney, momentálne tetuje v najstaršom štúdiu v Los Angeles, a keď je na Slovensku, tak u nás.

Ako si sa prepracoval k tomuto úspechu? Aké boli tvoje začiatky?

Prvý krát som tetoval asi v štrnástich, keď sme si s kamošom zložili tetovací strojček. Ale to sa ani nedá nazvať tetovaním, to bolo skôr ničenie kamarátov a seba. Inak hovorím, že tetujem toľko, koľko mám štúdio. Teraz to bude siedmy rok. A keď sa pozriem na minulotýždňové práce, už teraz sa mi nepáčia. Stále hovorím, že sa učím. Keď poviem, že som spokojný sám so sebou, vtedy končím. Hádam sa k tomu nedopracujem a budem sa učiť celý život.

[singlepic id=15206 w=320 h=240 float=left]

Musíš mať okrem talentu aj nejaké špeciálne znalosti?

Tvrdím, že človek je dobrý tatér až keď potetuje všetky časti tela. Pretože každá sa správa inak. Musím ovládať základy dezinfekcie a sterilizácie a základy prvej pomoci, pre prípad, že by niekto odpadol a istým spôsobom byť aj psychológ a vedieť dobre odhadnúť a zaradiť človeka.

V oblasti pomôcok a výbavy pre tatérov je to stále lepšie. Je to na takej úrovni, že keď idem do lekárskych zariadení, smejem sa ako sú vybavené. Všetko je dnes jednorázové. Ja osobne používam moderný stroj na sterilizovanie, aký nemajú mnohí lekári.

Takže v žiadnom prípade nehrozí napríklad prenos žltačky?

Nie nehrozí – pri použití a správnom postupe pri dezinfekcii a sterilizacií komponentov. Ja za niekoho druhého ruku do ohňa nedám, ale pri použití tých prostriedkov, ktoré sú dostupné, určite nie. Ale videl som aj vo vychýrených štúdiách, že tam behal pes a podobné smraďochoviny. Dokonca aj v tej Prahe na conventione.

[singlepic id=15203 w=320 h=240 float=right]Hygiena sa na súťažiach nehodnotí?

Nemá to kto hodnotiť lebo tá hala je veľká a porota vidí už len výsledky, ktoré sa prezentujú na pódiu. Ale napríklad vo Francúzsku na conventionoch je to tak prísne, že všetci tatéri musia deň pred tým absolvovať školenie a po nedodržaní niektorých odporúčaných postupov hrozí zhabanie vybavenia, pokuta 5000 eur a súd.

A ako je to s bolesťou?

Záleží to od časti tela. Tam kde sú zlomy je to citlivejšie. A dôležité je ako dlho sa to robí. Stalo sa mi, že som tetoval na rebrách babu a vydržala 10 hodín, čo je normálne problém tak dlho ležať, nie ešte cítiť ihlu na každom rebre. Každý má tu hranicu inde. Inokedy sa prihodilo, že zákazník odpadol, ešte som ani nezačal. Niektorí, čo chodia roky na tetovania, už veľmi dobre poznajú svoje telo a vedia, čo a ako dlho vydržia. Obyčajne je hranica únosnosti asi 5 až 7 hodín.

[singlepic id=15205 w=320 h=240 float=left]Vrátim sa k tomu, že dobrý tatér musí spraviť všetky časti tela. Tebe sa to už podarilo?

Ja som dal komplet už asi stokrát. Iba tvár som nerobil. Dobrý tatér sa ale podľa toho neposudzuje. Neexistuje slovo univerzálny. Vždy je dobrý iba v jednom štýle. Pokiaľ chce tatér robiť viac odlišných štýlov, tak nebude ani v jednom dobrý. To sa bije. Pokiaľ sa bude venovať jednému na 110% , tak v ňom bude dobrý. Ja sa už pomaličky hľadám, ale trvalo mi to roky.

Ktorá časť tela sa ti teda robí najlepšie?

Na tom nezáleží, ide o motívy. Mali by byť výrazné, kontrastné a zákazník to musí nechať na mňa. Má predstavu napríklad tigra, mixér, alebo fotku svojej ženy a ja to spravím podľa seba. Aj tú fotku jeho ženy! Ak ma do niečoho tlačí, to je svinstvo.

[singlepic id=15211 w=320 h=240 float=right]Takže ľudia sem nechodia s obrázkami z nejakých katalógov, ktoré ty kopíruješ na telo.

Veľký rozdiel je medzi pojmom tatér a tattoo artist. To na Slovensku ešte veľa ľudí nepochopilo. Keď prídeš do štúdia a opýtaš sa, či majú katalóg a oni odpovedia áno, tak tam by som sa okamžite otočil. Tam nedostaneš nič originálne. Tattoo artist je ten, ktorému povieš predstavu a vymyslíte niečo, čo ti sadne ako riť na šerbel. Najlepšie je vidieť niekoho prácu a ak sa ti páči, nechať to na ňom.

Čo sa stane s tetovaním, keď človek zostarne?

To je častá otázka. Tetovanie dostane istým spôsobom na frak, ale to je od slnka a prirodzenou regeneráciou pokožky. Naša generácia, podľa toho akým to ide tempom, tak v šesťdesiatke bude podľa mňa potetovaná celá. To čo je teraz neobvyklé, že starý človek je potetovaný, tak za pár rokov to bude úplne bežné. Bude normálne, že v úrade sedí chlap s potetovanými predlaktiami. Už som tetoval napríklad aj poslancov, lekárov a veľa ľudí okolo 50 – 60 rokov.

Ide o štýly. Niekedy každý odpadával z reálnych tetovaní. Vďaka technike sa dá dnes spraviť tetovanie ako fotka. Ale prerastie to s kožou, slnko na to páli a ak chýba kontrast, reálne veci nevyzerajú po rokoch dobre. Lepšie sú stovkami rokov overené staré štýly. A to sa snažím ľuďom vysvetliť – reálne tetovanie vyzerá dobre iba z blízka a prvý rok alebo na fotke, ale po určitej dobe to nie je ono. Takže pokiaľ chcete aby Vaše tetovanie vyzeralo dobre a čitateľne aj o 30 rokov, voľte veľmi kontrastné motívy.

[singlepic id=15210 w=320 h=240 float=left]V čom teda robia zákazníci najväčšie chyby?

Najväčšia chyba je, ak si dá najprv niekto spraviť iba nejakú malú hovadinu, ktorá sa musí za rok prerábať. Takí sa boja prekročiť tú hranicu – nie som potetovaný/som potetovaný. Dajú si niečo malé a za rok je to nečitateľné a musia to riešiť. Takže to zväčšujú a pridávajú stále niečo, ešte a ešte, a takto vznikajú tie polepené veci, ktorým sa ja chcem vyhnúť. Radšej nech niekto rozmýšľa aj desať rokov, ale potom nech si dá spraviť veľkú vec u dobrého tatéra. Alebo veľký trend v poslednej dobe – chlapec alebo dievča sa chce tetovať, ale vôbec nevie čo, a má pocit, že vytetovaním si svojho mena alebo dátumom svojho narodenia nič nepokazí. Toto je taký alibizmus, ktorým ľudia majú pocit že si tetovanie obhája pred okolím a samým sebou. Čo je ale úplne zle. Dám ruku do ohňa, že každý jeden, čo toto má, to veľmi trpko oľutuje. Ja tvrdím, že tetovať by sa mali ľudia, čo tetovanie vnímajú ako životný štýl, nie ako módny doplnok.

[singlepic id=15208 w=320 h=240 float=right]Ako sa tetovanie dostalo do Európy a ako sa presadzovalo na Slovensku?

James Cook objavoval Polynéziu a námorníci sa tam nechávali tetovať. Pre mňa osobne bolo dôležité, keď začali cestovať Japonci do Ameriky. To bol historický posun. Japonské tetovanie, ktoré prišlo do Ameriky a tam sa trochu mixlo, ma oslovuje najviac. Technológia sa pomiešala s tým starým tradičným japonským. Na Slovensku to ide veľmi pomaly. Do revolúcie iba kriminálne vypichovačky, prvé štúdiá až v 90. rokoch. Nedejú sa tu žiadne väčšie conventiony, ale zlepšuje sa to.

A bežní ľudia sa po tých dvadsiatich rokoch už pozerajú na tetovanie trochu inak?

Áno, už minule sa ma babka v obchode opýtala, či jej niečo nepodám… Jeden zákazník mi ale povedal, že nežijem v reálnom svete. Ponúkal som mu, či spravíme krk, myslel som, že je to v pohode, ale odmietol to, kvôli svojmu okoliu.

[nggallery id=851]

Autor: Martin Palkovič Foto: Tattoo Rascal Studio

REKLAMA

Continue Reading

Koktail

Časť z vašich nákupov pôjde na autá pre Slovenský Červený kríž

Published

on

By

Druhý ročník projektu na podporu terénnych sociálnych služieb, na ktorom spolupracujú Slovenský Červený kríž (SČK) a spoločnosť Kaufland, odštartoval vo štvrtok 14. júna. V rámci projektu „S našimi značkami je pomoc na ceste“ môžu zákazníci spoločnosti kúpou výrobkov privátnych značiek podporiť nákup vozidiel, ktoré pomôžu ľuďom v núdzi.

Využívané budú v rámci terénnych sociálnych služieb, ktoré SČK zabezpečuje. Minulý rok sa vďaka tomuto projektu a zapojeniu nielen zákazníkov obchodu, ale aj s finančným príspevkom od spoločnosti samotnej, podarilo zakúpiť  päť nových áut a spustiť či posilniť terénne sociálne služby v rôznych kútoch Slovenska.

Terénne sociálne služby využívajú najmä ľudia, ktorí sú v nepriaznivej sociálnej situácii kvôli svojmu veku, zdravotnému postihnutiu či dlhodobo zhoršenému zdravotnému stavu. Veľmi často je využívaná práve prepravná služba a to najmä v prípade návštevy lekára, kedy sa dotyčná osoba nemá ako prepraviť. Okrem prepravných služieb sa pod terénne sociálne služby radia aj opatrovateľské služby. Nemenej dôležité sú však aj sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, požičiavanie zdravotníckych pomôcok,  rozvoz šatstva a potravinovej pomoci.

„Minulý rok sme projekt odštartovali s veľkým úspechom a vďaka našim zákazníkom sa podarilo vyzbierať sumu na kúpu až piatich nových vozidiel, ktoré boli vybavené aj špeciálnou plošinou pre ľudí na invalidnom vozíku. Veríme, že tento rok spoločnými silami pomôžeme ďalším územným spolkom Slovenského Červeného kríža prepravnú službu rozbehnúť , príp. v okresoch, v ktorých už táto služba funguje, ešte viac zvýšiť jej pokrytie,“ dodáva Erika Turček Pfundtnerová, z oddelenia spoločenskej zodpovednosti spoločnosti Kaufland.

Do spustenia projektu poskytovalo prepravnú službu 8 územných spolkov SČK pre 2 678 klientov. „Je jednou z finančne najnákladnejších v portfóliu našich terénnych sociálnych služieb. Spokojné tváre ľudí na ňu odkázaných nás však posúvajú, dodávajú nám chuť udržiavať ju a hľadať možnosti jej rozširovania. Sme radi, že sme našli partnera, ktorý to chápe a umožňuje nám prepravnú službu modernizovať a sprístupňovať jej využitie práve tým, ktorí sú na ňu najviac odkázaní,“ hovorí Zuzana Rosiarová, generálna sekretárka SČK.

TS

Continue Reading

Kultúra

Rozhovor: Zuzana Kronerová o Babe z ľadu

Published

on

By

Bažant Kinematograf vám ako poslednú snímku tento rok ponúka v pondelok 10. júla o 21:30 h v Hudobnom pavilóne v Mestskom parku film Baba z ľadu. S jej hlavnou predstaviteľkou Zuzanou Kronerovou sa rozprávala Simona Nôtová.

Zuzana Kronerová je na veľkom plátne ako doma. Jej filmografiu tvorí množstvo postáv, v ktorých vždy presvedčivo stvárni akýkoľvek charakter. No nechýba ani v žiadnom z filmov úspešného českého režiséra Bohdana Slámu. Divoké včely, Štěstí, Venkovský učiteľ, Štyri slnká a najnovšie Baba z ľadu. V poslednom z nich ako ovdovená Hana nabrala odvahu a v šesťdesiatke sa rozhodla začať žiť svoj život podľa vlastných predstáv.

Čo bolo hlavným dôvodom pre Hanu, že našla odvahu na zmenu a rozhodla sa ísť vlastnou cestou?

– Hana mala šťastie, že stretla otužilca Broňa, človeka vnútorne slobodného a nezviazaného konvenciami. Sama by sa, podľa mňa, neodvážila vymaniť zo svojho stereotypu babičky a matky obetavo slúžiacej svojej rodine. Takže spočiatku odvážna vôbec nebola, len cítila, že vzťahy so synmi a v ich rodinách nie sú v poriadku, čo sa najviac odrážalo na vnúčikovi Ivankovi. Bolo to dieťa týrané nezáujmom svojich rodičov. A Broňo sa stal pre Ivanka mužským vzorom, čo bolo ďalším dôvodom zblíženia Hany s Broňom.

Hana berie všetky udalosti, ktoré zmena jej správania prináša, veľmi stoicky a vyrovnane. Kde sa v nej berie taký pokoj a rovnováha?

– Pokoj a rovnováhu jej prináša vedomie, že sa veci dostávajú do správnych koľají, najviac to zasa vidno na malom Ivankovi. Hana konečne začína vidieť seba i svojich synov kriticky, uvedomuje si, čo všetko robila zle. Ako submisívna manželka nezabránila, aby jej synovia neopakovali model správania svojho otca. To, že sú synovia z jej nového správania, ale najmä z výberu partnera v šoku, ju dokonca niekedy pobaví. Silu jej dáva znova vnúčik Ivanko, lebo sa z neho stáva šťastné dieťa. Aj preto, že ona sa stala správnou babičkou.

Malý Ivanko je dôležitou postavou filmu. Svojím spôsobom stmeľuje všetkých zúčastnených. Dokážu byť deti katalyzátorom nefungujúcich vzťahov, ako sme to mohli vidieť vo filme?

– Áno, môžu, pokiaľ ich my, dospelí nezničíme. Ak má dieťa šťastie, že má správny vzor v podobe rodiča alebo učiteľa, ktorý ho vedie životom s láskou a k láske k poznaniu, a ešte mu vštepí aj morálne hodnoty. A to môže zasa len osobným príkladom.

Režisér Bohdan Sláma v jednom z rozhovorov hovorí, že Baba z ľadu je vlastne o šťastí, čo je napokon aj jeden z hlavných motívov v jeho tvorbe. Vnímate to podobne?

– Súhlasím s týmto tvrdením. Bohdanovi hrdinovia sa trápia, usilujú, sú niekedy trápni až smiešni práve úprimnou snahou dosiahnuť šťastie, nájsť lásku, byť prijatí svojím okolím. Zažívajú pritom často dramatické peripetie aj tragické udalosti. A my sa pri tom smejeme – nie z nich, ale spolu s nimi. Tento uhol pohľadu mi je blízky a preto sú Slámove scenáre pre mňa príťažlivé.

Sláma má zároveň schopnosť hovoriť o vážnych veciach s humorom. Dokáže vniesť absurditu aj tam, kde by ju divák najmenej čakal, a situáciu tak odľahčí. Je aj tento humor pre vás dôvodom vracať sa do jeho filmov?

– Áno, na Bohdanových scenároch sa mi páči presne toto. Že sa v nich humor objaví nečakane, zdanlivo v nevhodnej alebo vážnej situácii. Ale veď to je práve ono! Aj v živote niekedy zažívame situácie, že v zúfalstve nám neostáva iné, len sa smiať.

Pokračovanie rozhovoru na www.kinematograf.sk.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Kultúra

Z. Mauréry: Postava učiteľky bola za odmenu

Published

on

By

Už dnes večer si v rámci premietaní Bažant Kinematografu v piešťanskom Hudobnom pavilóne v Mestkom parku môžete pozrieť film Učiteľka. S herečkou Zuzanou Mauréry sa o ňom zhovárala Simona Nôtová. Časť rozhovoru si môžete prečítať u nás, a ak vás zaujal, dočítate ho na stránkach Bažant Kinematografu.

Zuzana Mauréry je z umeleckej rodiny. Svedčí o tom nielen jej profesionálna cesta divadelnej či filmovej herečky a muzikálovej speváčky, ale aj spontánnosť, ktorou uchváti každého, kto sa s ňou stretne. V oblasti filmu svoj talent nedávno naplno ukázala vo filme Jana Hřebejka Učiteľka a za postavu Márie Drazdechovej získala Krištáľový glóbus na MFF Karlove Vary či národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Film sa dnes s obrovským úspechom premieta po celom svete.

Čakali ste takýto úspech filmu Učiteľka?

 

– Vôbec nie. Pôvodne to bol malý televízny film, ktorý ani nemal ísť do kín. Je to len veľká zhoda dobrých náhod, ktorá stojí za jeho úspechom.

Film medzi divákmi veľmi zarezonoval. Podľa reálií by sme mohli povedať, že je zasadený do nášho prostredia i dejín, no ukazuje sa, že oslovuje divákov po celom svete. Čím si myslíte, že to je?

– Je to univerzálna a veľmi aktuálna téma manipulácie. Zvlášť detí, ktoré majú vo významnom formatívnom veku dva veľké vzory, a to sú učiteľ a rodič. Je to dôležité, pretože každého z nás nejaká učiteľka ovplyvnila, či už pozitívne alebo negatívne. A práve v tom je príbeh filmu univerzálny. Skutočnosť, že je situovaný do našich 80. rokov, vôbec neprekáža, je to čitateľné aj napriek tomu.

Môže mať takýto film aj schopnosť ovplyvniť stav, ako dnes vyzerá vzdelávanie, výchova alebo školstvo?

– Rodičia na Učiteľku berú do kina aj svoje deti, aby im ukázali, ako to kedysi vyzeralo. Je to len nejaká kvapka v pohári, ale myslím si, že aj to k niečomu prispeje. Film napríklad vyvolal veľmi živú diskusiu medzi učiteľmi a rodičmi na internete. A keď rezonuje, ľudia sa touto témou zaoberajú a rozmýšľajú o nej, je to obrovský prínos.

Učiteľka Mária Drazdechová predstiera úprimnosť, pritom za maskou úsmevu skrýva závisť a túžbu po moci. Bolo pre vás náročné stvárniť takýto rozporuplný charakter?

– Podľa mňa nie je dvojtvárna. Chce pomáhať a myslí to veľmi dobre, najmä pre blaho spoločnosti. Jej charakter je absolútne jednoznačný, pretože spôsob, akým to robí, nemá z jej pohľadu dve stránky, je to jej prirodzenosť. Podľa nej si musíme navzájom milo pomáhať, ale ako ona povie. Herecky som sa to snažila ustáť tak, aby do posledného momentu nebolo čitateľné, či je taká priama alebo v tom má aj druhý plán.

Verí podľa vás v dobro toho, čo robí? Je presvedčená o správnosti?

– Určite je o tom presvedčená a to vytvára hrany celého príbehu. Je autorita, má moc a má ísť príkladom a hranica je tam, kde začne svoju moc zneužívať. Na druhej strane sú rodičia, ktorí už nie sú pomocníci, ale stávajú sa z nich sluhovia.

Dlho ste premýšľali, ako tú rolu uchopiť? Ako ju udržať na tej správnej hrane?

– Nie, bolo to tak dobre napísané, že som vôbec nerozmýšľala o ničom. Tak, ako som to zahrala na konkurze, tak som to hrala aj potom. Keď totiž človek príde do styku s kvalitným scenárom a poetikou Petra Jarchovského a s výnimočným režisérom, akým je Jan Hřebejk, tak zúročí všetky svoje skúsenosti a musí ich aj všetky použiť. Hřebejk je totiž režisér, ktorý vychádza z hercov. Čo prinesiete na pľac, to použije a až potom vytvára výsledok.

Celý film je postavený na učiteľke, ostatné postavy sú v „jej“ príbehu len panáčikmi, ktorými hýbe. Nebola to pre vás veľká zodpovednosť?

– Nemyslím si, že je to tak. Netreba zabúdať, že to, aká Mária Drazdechová naozaj bola, odohrali najmä rodičia. Keď som robila drobné postsynchróny, videla som pár záberov a bola som prekvapená, že prečo mi to Hřebejk dovolil takto hrať. Mala som pocit, že hrám nejakú operetu a že rodičia hrajú absolútne vážne. A v tom je genialita Hřebejka, že prostredníctvom rodičov i detí vyvážil učiteľku. Bez nich by učiteľka nikdy nevynikla, lebo oni odohrali to, čo v sebe skrýva.

Pokračovanie na www.kinematograf.sk

Projekcia filmu sa uskutoční v piatok 7.7.2017 o 21:30 h Hudobný pavilón v Mestskom parku.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články