Connect with us

Rozhovory

Kristína Šándorová: Domov je tam, kde mám svoje srdce

Published

on

Dnes štartujeme na našom portáli nový seriál Piešťanci vo svete – o Piešťancoch, ktorí sa natrvalo alebo načas z pracovných či osobných dôvodov usadili v niektorej z krajín sveta. Ako prvý zverejňujeme rozhovor s Kristínou Šándorovou, ktorá žije už piaty rok na Kajmanských ostrovoch. Z jej rozprávania o cestovateľských snoch, emóciách, životnej filozofii i realite na ostrovoch cítiť nesmiernu pozitívnu energiu a radosť zo života. Tak nech sa páči, preneste sa na chvíľu na exotické ostrovy v Karibiku, kde čas plynie akosi pomalšie, morský príboj naráža na biely piesok a z rybárskeho člna pri svitaní práve privážajú čerstvé ryby…

Uveď nás prosím do obrazu, aké boli Tvoje cestovateľské začiatky?

[singlepic id=14562 w=320 h=240 float=left]Už od malička som veľa cestovala, rodičia nás brávali na výlety po celej Európe. Takže pre mňa je cestovanie ako každodenné prebúdzanie sa do nového dňa. Nikdy neviem, čo ma čaká, a to je veľmi vzrušujúce. Keď som mala 15 rokov, rodičia ma poslali na letnú prax do Rakúska. Nemčinu som skoro vôbec neovládala, nevedela som kam idem. Bola to úžasná skúsenosť. Naučila som sa plynulo jazyk a cestovala som. Vtedy ma očaril adrenalín z cestovania, pocit slobody, spoznávania nových krajín, kultúry, náboženstiev, reči… Precestovala som veľkú časť zemegule. V Mníchove som žila štyri roky, potom som odišla študovať do Sydney, kde som strávila tri roky, medzitým USA potom Havajské ostrovy a nakoniec Kajmanské ostrovy.

Boli Kajmanské ostrovy Tvojou vysnívanou destináciou, kde si chcela vždy zakotviť, alebo si predtým vyskúšala viacero iných krajín?

Joj nie, Kajmany neboli vôbec v pláne. Vždy som sa chcela usadiť v Sydney. Nikdy nezabudnem na moment, keď mi o štvrtej ráno zazvonil telefón a hovor bol z Kajmanských ostrovov. V tom čase som študovala v Sydney a nemala som tušenie, kde sa tie ostrovy nachádzajú ;-). Keď som zistila, že to je na mape tá najmenšia bodka v Karibiku, stratila som reč. Pôvodne som mala zo Sydney ísť na Havaj a ďalej študovať v Anglicku, ale keď mi schválili na Kajmanoch pracovné víza, zmenila som plány.

Dnes žiješ na Kajmanoch už niekoľko rokov…

[singlepic id=14546 w=320 h=240 float=right]Na Kajmany som prišla kvôli práci. Bol to pôvodne len trojmesačný plán, zarobiť si nejaké financie na univerzitu, pozrieť si ostrov a odísť. Ale na ostrovoch sa mi tak zapáčilo, že z troch mesiacov je dnes 5 rokov. Od malička som mala sen bývať na ostrove, každý deň vidieť palmy, pláž, oceán, mušle a slnko, to mi prináša pocit šťastia a pokoja.

Ako vyzerá Tvoj bežný deň?

Teraz keď som sa nad tým zamyslela, musím povedať, že mám fakt krásny „bežný“ deň. Takmer každé ráno sa prebúdzam do slnečného počasia, pozriem sa von z okna a vidím palmy, piesok a oceán – môj detský sen sa naplnil. Väčšinou pracujem popoludní, takže mám celý deň voľno. Ráno chodím na jogu, potom je to stretnutie s kamarátmi pri obede, prechádzka na pláži, niekedy zostávam na pláži alebo vymyslíme inú aktivitu. Ostrov je malý, autom okolo celého ostrova je to asi hodinka cesty. Mám to šťastie že som obklopená veľmi milými a nesmierne srdečnými a zaujímavými ľuďmi, takže sa nikdy nenudíme a vždy niečo vymyslíme.

Aký je život „domorodých“ obyvateľov Kajmanských ostrovov?

[singlepic id=14555 w=320 h=240 float=right]Domorodci si vedia si užívať život a najmä sa vôbec nestresujú. Chodia do práce, veľa z obyvateľov vlastní lode, takže pravidelne chodia na rybolovov a celý ich deň sa odvíja od toho aké je a bude počasie.

Ako si sa zžila alebo zaradila do absolútne odlišného exotického prostredia a života oproti nášmu európskemu, slovenskému či dokonca piešťanskému životu?

Exotické krajiny milujem, takže som s tým nemala problém. Problém som mala zo začiatku s „veľkosťou“ ostrova. Prišla som zo Sydney, ktoré je obrovské a cestujete aj niekoľko hodín, kým prejdete na druhú stranu mesta. Zo začiatku to bolo ťažké, cítila som sa ako v klietke, je to niečo ako ostrovná horúčka. Ale našla som spôsob ako s tým „bojovať“. Každé 2-3 mesiace som vycestovala z ostrova, na Jamajku, Kubu, Honduras, Miami, New York. Tiež som sa naučila trpezlivosti – na ostrovoch všetko trvá dlhšie. Všetci majú veľa času a neriešia, či bude nejaká vec vybavená zajtra, pozajtra alebo o mesiac. Berú život tak ako ide, žijú každým dňom a čo bude neskôr ich dnes netrápi.

Čo sa Ti na živote na ostrovoch páči a čo Ti chýba?

[singlepic id=14559 w=320 h=240 float=left]Páči sa mi tá nesmierna pohoda, kolektívnosť, priateľskosť domácich ľudí a voľnosť skočiť hocikedy do mora. A čo mi chýba? Určite rodina a moji priatelia, ktorých mám na Slovensku. Po 13 rokoch v exotických krajinách mi ale určite chýba aj sneh a Vianoce so snehom. Vždy sa smejem, keď namiesto jedličiek vidím vianočné ozdoby na palmách. :-) Pred dvoma rokmi som bola po 10 rokoch doma na Vianoce a bolo to ako v rozprávke. Bola som ako malé dieťa, sadla som si do okna a pozerala von ako sneží. Pečenie koláčov, upratovanie pred Vianocami, koledy, polnočná omša a tiež Veľkonočné sviatky, to sú tradície, na ktoré nikdy nezabudnem a určite ich raz budem pripomínať mojim deťom.

Ako často sa vraciaš domov do Piešťan?

Snažím sa každý rok ale nie vždy to vyjde, takže skôr každé dva roky. Ale na druhej strane dnes zapnem počítač, otvorím Skype a hneď sa vidím s mojimi najbližšími, a cítim sa tak bližšie k domovu.

Vnímaš po Tvojich zážitkoch zo sveta naše mesto inak, či už v pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle?

Piešťany sa mi vždy páčili, je to milé mestečko. Mám rada, že všade sa chodí na bicykloch, čo si, keď som doma patrične vychutnávam. Či vnímam niečo pozitívne alebo negatívne nedokážem povedať, lebo prídem vždy nakrátko a na dovolenku. A každá dovolenka je dobrá.

Na fotkách som videla, že sa v zahraničí venuješ joge, prezradíš nám niečo o tejto Tvojej záľube či životnej filozofii?

[singlepic id=14553 w=360 h=280 float=right]Pre mňa je joga život. Život je každý nádych a výdych. Je to žitie každým momentom a uvedomenie si toho. Nie je to ale vôbec jednoduché, v dnešnom svete sa stále naháňame, sme v napätí a nevieme sa zastaviť. Prirovnám to k môjmu nedávnemu zážitku. Momentálne som na Bali, jazdím na motorke, užívam si to, ale je to rýchla jazda a nestíham si pozrieť všetko. Nemôžem zastaviť, zavrieť oči a vychutnať si to, lebo by som spadla. Úplne iné je, keď sa prechádzam pešo ryžovým poľom, cítim zem pod nohami, čerstvý vzduch a všetko čo sa deje na okolo. A presne o tom je joga. Zastaviť sa v určitom momente a vedieť ho precítiť a vychutnať si život. Práve nedávno som ukončila školu inštruktorov jogy. Každý človek, ktorý tam študoval vyznával inú kultúru, náboženstvo, mal iný pohľad na život. Ale keď prišlo k joge, boli sme všetci rovnakí. O joge by som dokázala rozprávať roky, pretože ma veľmi fascinuje. A rada by som sa s čitateľmi PNiek podelila s vetou, ktorá ma nikdy nesklamala: „Láska je silnejšia ako strach. Vždy nasleduj svoje srdce, intuíciu a nezabudni, že Boh / svet / vesmír má pre každého z nás plán, a každý ho v ten správny moment dostane, a preto treba životu dôverovať.“

Podľa Tvojich fotiek a rozprávania s Tebou usudzujem že si v nesmiernej pohode, pozitívne naladená, a že si život na plno vychutnávaš a užívaš…

Áno, to máš pravdu. Nie nadarmo sa hovorí, že každý si je tvorcom svojho šťastia. Ja som bola obdarovaná spoločenským a dobrodružným duchom. Život mi priniesol ťažké aj smutné chvíle, v ktorých som našla poklad šťastia svojho života. A naviac ma rodičia a moji najbližší priatelia obdarili nekonečnou láskou.

Aké sú Tvoje plány do budúcnosti, zostávaš na Kajmanoch na stálo alebo Ťa láka niektorý z ďalších ostrovov alebo krajín sveta?

Keď si mi poslala prvý email, bola som ešte na Kajmanoch. Momentálne som už štvrtý mesiac na Bali. Urobila som si kurz učiteľky jogy, cestujem po Bali, pred týždňom som sa vrátila z Kuala Lumpur, kde som precvičovala jogu a vrátila sa späť na Bali. Momentálne som v mestečku Ubud, ktoré je pre mňa čarovné. Asi po prvý krát v mojom živote nemám žiadne plány a život beriem deň po dni, a musím povedať, že je to neuveriteľne vzrušujúce a napínavé. Je to nesmierny pocit slobody, môžem sa venovať mojim záľubám, môžem cestovať a robiť čo ma napadne ráno, keď sa zobudím. Určite sa chcem niekedy vrátiť späť na Kajmanské ostrovy, je to môj druhý domov. Na svete je toľko krásnych miest a ja nemám problém sa udomácniť v krajine, ktorú si vyberiem. Domov je pre mňa tam, kde mám svoje srdce.

[nggallery id=792]

Zhovárala sa: Petra Adamcová Foto: Kristína Šándorová

Continue Reading

Koktail

Časť z vašich nákupov pôjde na autá pre Slovenský Červený kríž

Published

on

By

Druhý ročník projektu na podporu terénnych sociálnych služieb, na ktorom spolupracujú Slovenský Červený kríž (SČK) a spoločnosť Kaufland, odštartoval vo štvrtok 14. júna. V rámci projektu „S našimi značkami je pomoc na ceste“ môžu zákazníci spoločnosti kúpou výrobkov privátnych značiek podporiť nákup vozidiel, ktoré pomôžu ľuďom v núdzi.

Využívané budú v rámci terénnych sociálnych služieb, ktoré SČK zabezpečuje. Minulý rok sa vďaka tomuto projektu a zapojeniu nielen zákazníkov obchodu, ale aj s finančným príspevkom od spoločnosti samotnej, podarilo zakúpiť  päť nových áut a spustiť či posilniť terénne sociálne služby v rôznych kútoch Slovenska.

Terénne sociálne služby využívajú najmä ľudia, ktorí sú v nepriaznivej sociálnej situácii kvôli svojmu veku, zdravotnému postihnutiu či dlhodobo zhoršenému zdravotnému stavu. Veľmi často je využívaná práve prepravná služba a to najmä v prípade návštevy lekára, kedy sa dotyčná osoba nemá ako prepraviť. Okrem prepravných služieb sa pod terénne sociálne služby radia aj opatrovateľské služby. Nemenej dôležité sú však aj sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, požičiavanie zdravotníckych pomôcok,  rozvoz šatstva a potravinovej pomoci.

„Minulý rok sme projekt odštartovali s veľkým úspechom a vďaka našim zákazníkom sa podarilo vyzbierať sumu na kúpu až piatich nových vozidiel, ktoré boli vybavené aj špeciálnou plošinou pre ľudí na invalidnom vozíku. Veríme, že tento rok spoločnými silami pomôžeme ďalším územným spolkom Slovenského Červeného kríža prepravnú službu rozbehnúť , príp. v okresoch, v ktorých už táto služba funguje, ešte viac zvýšiť jej pokrytie,“ dodáva Erika Turček Pfundtnerová, z oddelenia spoločenskej zodpovednosti spoločnosti Kaufland.

Do spustenia projektu poskytovalo prepravnú službu 8 územných spolkov SČK pre 2 678 klientov. „Je jednou z finančne najnákladnejších v portfóliu našich terénnych sociálnych služieb. Spokojné tváre ľudí na ňu odkázaných nás však posúvajú, dodávajú nám chuť udržiavať ju a hľadať možnosti jej rozširovania. Sme radi, že sme našli partnera, ktorý to chápe a umožňuje nám prepravnú službu modernizovať a sprístupňovať jej využitie práve tým, ktorí sú na ňu najviac odkázaní,“ hovorí Zuzana Rosiarová, generálna sekretárka SČK.

TS

Continue Reading

Kultúra

Rozhovor: Zuzana Kronerová o Babe z ľadu

Published

on

By

Bažant Kinematograf vám ako poslednú snímku tento rok ponúka v pondelok 10. júla o 21:30 h v Hudobnom pavilóne v Mestskom parku film Baba z ľadu. S jej hlavnou predstaviteľkou Zuzanou Kronerovou sa rozprávala Simona Nôtová.

Zuzana Kronerová je na veľkom plátne ako doma. Jej filmografiu tvorí množstvo postáv, v ktorých vždy presvedčivo stvárni akýkoľvek charakter. No nechýba ani v žiadnom z filmov úspešného českého režiséra Bohdana Slámu. Divoké včely, Štěstí, Venkovský učiteľ, Štyri slnká a najnovšie Baba z ľadu. V poslednom z nich ako ovdovená Hana nabrala odvahu a v šesťdesiatke sa rozhodla začať žiť svoj život podľa vlastných predstáv.

Čo bolo hlavným dôvodom pre Hanu, že našla odvahu na zmenu a rozhodla sa ísť vlastnou cestou?

– Hana mala šťastie, že stretla otužilca Broňa, človeka vnútorne slobodného a nezviazaného konvenciami. Sama by sa, podľa mňa, neodvážila vymaniť zo svojho stereotypu babičky a matky obetavo slúžiacej svojej rodine. Takže spočiatku odvážna vôbec nebola, len cítila, že vzťahy so synmi a v ich rodinách nie sú v poriadku, čo sa najviac odrážalo na vnúčikovi Ivankovi. Bolo to dieťa týrané nezáujmom svojich rodičov. A Broňo sa stal pre Ivanka mužským vzorom, čo bolo ďalším dôvodom zblíženia Hany s Broňom.

Hana berie všetky udalosti, ktoré zmena jej správania prináša, veľmi stoicky a vyrovnane. Kde sa v nej berie taký pokoj a rovnováha?

– Pokoj a rovnováhu jej prináša vedomie, že sa veci dostávajú do správnych koľají, najviac to zasa vidno na malom Ivankovi. Hana konečne začína vidieť seba i svojich synov kriticky, uvedomuje si, čo všetko robila zle. Ako submisívna manželka nezabránila, aby jej synovia neopakovali model správania svojho otca. To, že sú synovia z jej nového správania, ale najmä z výberu partnera v šoku, ju dokonca niekedy pobaví. Silu jej dáva znova vnúčik Ivanko, lebo sa z neho stáva šťastné dieťa. Aj preto, že ona sa stala správnou babičkou.

Malý Ivanko je dôležitou postavou filmu. Svojím spôsobom stmeľuje všetkých zúčastnených. Dokážu byť deti katalyzátorom nefungujúcich vzťahov, ako sme to mohli vidieť vo filme?

– Áno, môžu, pokiaľ ich my, dospelí nezničíme. Ak má dieťa šťastie, že má správny vzor v podobe rodiča alebo učiteľa, ktorý ho vedie životom s láskou a k láske k poznaniu, a ešte mu vštepí aj morálne hodnoty. A to môže zasa len osobným príkladom.

Režisér Bohdan Sláma v jednom z rozhovorov hovorí, že Baba z ľadu je vlastne o šťastí, čo je napokon aj jeden z hlavných motívov v jeho tvorbe. Vnímate to podobne?

– Súhlasím s týmto tvrdením. Bohdanovi hrdinovia sa trápia, usilujú, sú niekedy trápni až smiešni práve úprimnou snahou dosiahnuť šťastie, nájsť lásku, byť prijatí svojím okolím. Zažívajú pritom často dramatické peripetie aj tragické udalosti. A my sa pri tom smejeme – nie z nich, ale spolu s nimi. Tento uhol pohľadu mi je blízky a preto sú Slámove scenáre pre mňa príťažlivé.

Sláma má zároveň schopnosť hovoriť o vážnych veciach s humorom. Dokáže vniesť absurditu aj tam, kde by ju divák najmenej čakal, a situáciu tak odľahčí. Je aj tento humor pre vás dôvodom vracať sa do jeho filmov?

– Áno, na Bohdanových scenároch sa mi páči presne toto. Že sa v nich humor objaví nečakane, zdanlivo v nevhodnej alebo vážnej situácii. Ale veď to je práve ono! Aj v živote niekedy zažívame situácie, že v zúfalstve nám neostáva iné, len sa smiať.

Pokračovanie rozhovoru na www.kinematograf.sk.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Kultúra

Z. Mauréry: Postava učiteľky bola za odmenu

Published

on

By

Už dnes večer si v rámci premietaní Bažant Kinematografu v piešťanskom Hudobnom pavilóne v Mestkom parku môžete pozrieť film Učiteľka. S herečkou Zuzanou Mauréry sa o ňom zhovárala Simona Nôtová. Časť rozhovoru si môžete prečítať u nás, a ak vás zaujal, dočítate ho na stránkach Bažant Kinematografu.

Zuzana Mauréry je z umeleckej rodiny. Svedčí o tom nielen jej profesionálna cesta divadelnej či filmovej herečky a muzikálovej speváčky, ale aj spontánnosť, ktorou uchváti každého, kto sa s ňou stretne. V oblasti filmu svoj talent nedávno naplno ukázala vo filme Jana Hřebejka Učiteľka a za postavu Márie Drazdechovej získala Krištáľový glóbus na MFF Karlove Vary či národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Film sa dnes s obrovským úspechom premieta po celom svete.

Čakali ste takýto úspech filmu Učiteľka?

 

– Vôbec nie. Pôvodne to bol malý televízny film, ktorý ani nemal ísť do kín. Je to len veľká zhoda dobrých náhod, ktorá stojí za jeho úspechom.

Film medzi divákmi veľmi zarezonoval. Podľa reálií by sme mohli povedať, že je zasadený do nášho prostredia i dejín, no ukazuje sa, že oslovuje divákov po celom svete. Čím si myslíte, že to je?

– Je to univerzálna a veľmi aktuálna téma manipulácie. Zvlášť detí, ktoré majú vo významnom formatívnom veku dva veľké vzory, a to sú učiteľ a rodič. Je to dôležité, pretože každého z nás nejaká učiteľka ovplyvnila, či už pozitívne alebo negatívne. A práve v tom je príbeh filmu univerzálny. Skutočnosť, že je situovaný do našich 80. rokov, vôbec neprekáža, je to čitateľné aj napriek tomu.

Môže mať takýto film aj schopnosť ovplyvniť stav, ako dnes vyzerá vzdelávanie, výchova alebo školstvo?

– Rodičia na Učiteľku berú do kina aj svoje deti, aby im ukázali, ako to kedysi vyzeralo. Je to len nejaká kvapka v pohári, ale myslím si, že aj to k niečomu prispeje. Film napríklad vyvolal veľmi živú diskusiu medzi učiteľmi a rodičmi na internete. A keď rezonuje, ľudia sa touto témou zaoberajú a rozmýšľajú o nej, je to obrovský prínos.

Učiteľka Mária Drazdechová predstiera úprimnosť, pritom za maskou úsmevu skrýva závisť a túžbu po moci. Bolo pre vás náročné stvárniť takýto rozporuplný charakter?

– Podľa mňa nie je dvojtvárna. Chce pomáhať a myslí to veľmi dobre, najmä pre blaho spoločnosti. Jej charakter je absolútne jednoznačný, pretože spôsob, akým to robí, nemá z jej pohľadu dve stránky, je to jej prirodzenosť. Podľa nej si musíme navzájom milo pomáhať, ale ako ona povie. Herecky som sa to snažila ustáť tak, aby do posledného momentu nebolo čitateľné, či je taká priama alebo v tom má aj druhý plán.

Verí podľa vás v dobro toho, čo robí? Je presvedčená o správnosti?

– Určite je o tom presvedčená a to vytvára hrany celého príbehu. Je autorita, má moc a má ísť príkladom a hranica je tam, kde začne svoju moc zneužívať. Na druhej strane sú rodičia, ktorí už nie sú pomocníci, ale stávajú sa z nich sluhovia.

Dlho ste premýšľali, ako tú rolu uchopiť? Ako ju udržať na tej správnej hrane?

– Nie, bolo to tak dobre napísané, že som vôbec nerozmýšľala o ničom. Tak, ako som to zahrala na konkurze, tak som to hrala aj potom. Keď totiž človek príde do styku s kvalitným scenárom a poetikou Petra Jarchovského a s výnimočným režisérom, akým je Jan Hřebejk, tak zúročí všetky svoje skúsenosti a musí ich aj všetky použiť. Hřebejk je totiž režisér, ktorý vychádza z hercov. Čo prinesiete na pľac, to použije a až potom vytvára výsledok.

Celý film je postavený na učiteľke, ostatné postavy sú v „jej“ príbehu len panáčikmi, ktorými hýbe. Nebola to pre vás veľká zodpovednosť?

– Nemyslím si, že je to tak. Netreba zabúdať, že to, aká Mária Drazdechová naozaj bola, odohrali najmä rodičia. Keď som robila drobné postsynchróny, videla som pár záberov a bola som prekvapená, že prečo mi to Hřebejk dovolil takto hrať. Mala som pocit, že hrám nejakú operetu a že rodičia hrajú absolútne vážne. A v tom je genialita Hřebejka, že prostredníctvom rodičov i detí vyvážil učiteľku. Bez nich by učiteľka nikdy nevynikla, lebo oni odohrali to, čo v sebe skrýva.

Pokračovanie na www.kinematograf.sk

Projekcia filmu sa uskutoční v piatok 7.7.2017 o 21:30 h Hudobný pavilón v Mestskom parku.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články