Juraj Starovecký – topograf vnútornej krajiny človeka

30. októbra 2011 Off Od

S absolventom Vyššej odbornej školy grafickej v Prahe a študentom fotografie a nových médií na VŠVÚ Jurajom Staroveckým (26) sme sa rozprávali o problematike súčasnej fotografie, o jej presahoch do iných médií, ale aj o tom, ako vyzerá štúdium na umeleckej škole.

[singlepic id=21611 w=320 h=240 float=right]Dnes už fotografuje skoro každý, ale iba málokto fotografiu aj študuje. Aký je z tvojho pohľadu rozdiel medzi amatérskym fotografom a fotografom, ktorý má v tomto odbore vzdelanie?

Keď som začal študovať fotografiu, tak som postupom času objavil ďalšie možnosti toho média. Amatérski fotografi sa väčšinou zaoberajú estetizáciou obrazu a hľadaním estetických významov. Čím viac o tom viem a sledujem prácu iných, tak prichádzam na to, že fotografia má neobmedzené možnosti podobne ako sochárstvo alebo maliarstvo, pokiaľ sa autori dokážu oslobodiť od estetizácie. Samozrejme existujú aj amatéri, ktorí vytvárajú viacvrstvové projekty, ale väčšina z nich sa sústreďuje len na tú estetizáciu.

Takže fotografia ako umenie podľa teba má budúcnosť?

Určite áno. To médium sa stále vyvíja. Aj keď máš pocit, že všetko už bolo spracované, témy sa objavujú, vynárajú sa nové, rovnako ako v ktoromkoľvek inom umeleckom smere. V poslednej dobe sa znovu objavuje prepojenie s performance, tak ako to bolo v 80. rokoch. Prichádzajú nové médiá, takže fotografia už nie je iba statický obraz na stene, ale získava nové presahy do ďalších médií. Definícia fotografie sa stále posúva, preto si myslím, že je ako umenie nevyčerpateľná.

Akými témami si sa zoberal v minulosti a na čom pracuješ teraz?

Počas posledných rokov som sa dosť venoval vzťahom človeka s jeho prostredím, čiže ľudským biotopom. Snažil som sa na to nazerať inou optikou. Momentálne pracujem na téme ľudskej identity.

Väčším projektom na tu prvú tému bola absolventská práca na predošlej škole. Spojil som fotografiu s pohyblivým obrazom. Bola to taká úvaha nad tým, do akej miery ešte funguje puto súčasného človeka s prírodou.

Puto:

[vimeo width=“522″ height=“350″]http://vimeo.com/7163479[/vimeo]

Najnovší projekt má byť topografiou vnútornej krajiny človeka. Ak berieš ľudský život ako cestu, to je veľmi časté podobenstvo, tak človek putuje nejakou krajinou, ktorá existuje v každom z nás a má špecifické pravidlá. Existujú rôzne križovatky na ceste životom, interakcie s prostredím. A ja skúmam tú vnútornú krajinu. Výstupom bude inštalácia fotografií a videa. Bude to niesť prvky inscenovaného zátišia, zásahov do prostredia a performance. Je to reakcia na tému, ktorú sme dostali v škole.

Má s týmto projektom niečo spoločné aj tvoje video Narušiteľ?

To vzniklo na workshope v Slavoniciach a bola to rekcia na históriu železnej opony a bývalého Československa. Slavonice sú v pohraničnej zóne, do ktorej sa dostalo len veľmi málo ľudí z vonku a domácich odtiaľ odvážali na autobusoch do škôl a práce, inak boli úplne izolovaní. Reagoval som na tú neprekonateľnú hranicu touto videoperformance, ktorá vznika v spolupráci s mojimi spolužiakmi Dominikou Jackuliakovou a Otom Skalickým. Video na jednej strane túto tému nadľahčuje, ale zároveň upozorňuje na pamäť, ktorá tam je dodnes.

Narušiteľ:

[vimeo width=“522″ height=“350″]http://vimeo.com/22563143[/vimeo]

Ako vyzerá štúdium na umeleckej škole?

Patrí k tomu aj teória, dejiny umenia, filozofia, estetika, analýza obrazu. Ale okrem toho sa učíme čisto technické veci, aby sme boli schopní pracovať na remeselne profesionálnej úrovni s digitálnou aj analógovou technikou. A potom tam je ešte aj to umelecké zázemie, ktoré nám poskytuje priestor na to, aby sme tvorili. Sme vedení skúsenými pedagógmi a skúsenosti získavame aj zo spolupráce v kolektíve. Dostávame síce zadania, ale témy si môžeme prispôsobovať a pracovať s nimi podľa seba.

Ty si v ateliéri Mira Švolíka. Prečo si si vybral práve jeho?

Funguje to tak, že máme na výber tri ateliéry. Každý je niečím špecifický. Jeden vedie profesor Ľubo Stacho, druhý Silvia Saparová a tretí Miro Švolík. Pedagóg, okrem toho že zadáva témy, je stále pripravený s nami našu prácu konzultovať, učí nás pracovať koncepčne, aby to bolo obsahovo aj technicky na vysokej úrovni. Jednotlivé ateliéry sa od seba líšia, záleží na pedagógoch. Ak niekomu vyhovuje viac dokumentárny prístup, tak je u Ľuba Stacha. My riešime skôr výtvarnú fotografiu.

[singlepic id=21596 w=320 h=240 float=right]Čo musí človek vedieť, ak sa chce na VŠVÚ dostať?

Mal by mať prehľad a záujem o fotografiu nie len zo svojho pohľadu, ale mal by sa zajímať o výstavy, čítať knižky. Samozrejme prehľad dejín umenia. Mal by byť trochu zručný, aj čo sa týka výtvarna. Dostali sme zoznam vecí, ktoré sme museli na príjimačky priniesť. Je to akési portfólio, ktoré hovorí o tom, čo už má človek za sebou, či má skúsenosti s technikou.

Súčasťou prijímacích pohovorov sú aj tvorivé úlohy, ktoré musí uchádzať splniť okamžite, v rekordnom čase. Dostali sme tri témy, na ktoré sme mali niekoľko hodín. Jednou z nich bol dvojportrét. Tak som nabehol za kamarátmi na internáte a štylizoval som ich do polôh náhodných individualít, ktoré sa stretnú v jednej izbe a musia spolu existovať. Štylizoval som ich do takých póz, kedy sa komunikácia medzi nimi prerušuje. Výstupom boli tri fotografie, ktoré sme potom museli ihneď vyvolať a nezväčšovať.

A ako by mala vyzerať budúcnosť študovaného fotografa? Čomu sa chceš venovať po škole?

Myslím si, že som všestranný človek. Baví ma nepracovať iba s jedným médiom, takže si predstavujem, že keď skončím, tak budem fungovať ako multimediálny tvorca. Na predošlej škole som sa dostal ku grafickému dizajnu a veľmi ma to baví, takže aj tým sa chcem zaoberať v budúcnosti. Ale fotografia bude samozrejme najhlavnejšia.

Malý výber z tvorby Juraja Staroveckého si môžete pozrieť vo fotogalérií. Všetky ostatné jeho práce nájdete na starovecky.com.

[nggallery id=1189]

Martin Palkovič  Foto: Juraj Starovecký