Rozhovory

Janka Scott: „Práca na lodi je zážitok na celý život.“

By 18. augusta 2011No Comments

Náš seriál o Piešťancoch vo svete pokračuje rozhovorom s Jankou, ktorej prechodným domovom sa na niekoľko rokov stali veľké zaoceánske lode plaviace sa vo Francúzskej Polynézii a v Karibiku. O tomto, na prvý pohľad atraktívnom zamestnaní, jeho pozitívach, negatívach, vzťahoch medzi ľuďmi i životnom štýle sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

[singlepic id=18170 w=320 h=240 float=left]Zaujímal by ma prvotný nápad, prečo si sa rozhodla odísť do zahraničia?

Dôvodov bolo viac. Po nežnej revolúcii som si podala žiadosť o prácu do Kanady, ktorá nevyšla. Chcela som byť ďaleko od domova, riešiť a zvládať situácie celkom sama. Ísť do sveta je výzva ako dospieť a naučiť sa životu. Chcela som byť ďaleko, odkázaná sama na seba a bola som zvedavá, čím samu seba prekvapím. Chcela som tiež zarobiť peniaze, aby som sa mohla osamostatniť.

Bola práca na lodi Tvoja práca snov?

Po práci na lodi som nikdy netúžila. Vody sa veľmi bojím, nie som dobrý plavec. Ani som nevedela, že také niečo existuje. Donútili ma k tomu okolnosti. Život je ako puzzle. Kým prídeme k cieľu, musíme poskladať celý obrázok. A keď urobíme chybu, treba začať odznova. Vedela som, že z môjho platu len veľmi ťažko nájdem to, čo hľadám, a tak som musela vymyslieť plán. Ako vidieť svet, neminúť peniaze, ale si ich ešte aj zarobiť a priniesť domov. Takže loď bola pre mňa v tom období jediné riešenie.

[singlepic id=18178 w=320 h=240 float=right]Začala si pracovať priamo na lodi alebo si predtým vystriedala viacero zamestnaní?

Keď som ukončila štúdium, pracovala som na základných školách. Po piatich rokoch som odišla do Veľkej Británie študovať angličtinu a pracovať ako au-pair. Neskôr som začala pracovať na riečnej lodi, ktorá má tiež svoje čaro. Európa je nádherne miesto a výhodou riečnych lodí je, že zakotvíte priamo v meste. Vystúpite z lode a ste na chodníku. Avšak zaoceánske lode sú veľké kolosy, ktoré sa musia zakotviť ďalej od pevniny a potom sa motorovým člnom dostanete na ostrov. Vystriedala som štyri lodné spoločnosti.

Prezraď nám, na akej lodi konkrétne si sa zamestnala a odkiaľ kam sa plavila?

Začínala som na riečnej lodi Viking river cruises, a potom som odišla do spoločnosti Renaissance cruises, plaviť sa po Francúzskej Polynézii. Tahitské ostrovy zostanú pre mňa najkrajším miestom na svete. Bohužiaľ táto spoločnosť zbankrotovala a ja som odišla do Carnival cruise line. S touto spoločnosťou sme sa plavili z Los Angeles do Mexika, ale tu som vôbec nebola spokojná. Po dvojročnej prestávke na Slovensku, som nakoniec zakotvila v USA v spoločnosti Disney cruise line, kde som pracovala tri roky a kde som bola veľmi šťastná. Plavili sme sa z Floridy na Bahamské ostrovy.

[singlepic id=18172 w=320 h=240 float=left]Práca na lodi pôsobí ako veľmi lukratívne zamestnanie…

Je to zamestnanie ako každé iné, iba s tým rozdielom, že žijete na lodi. Takže tam v skutočnosti nikdy nekončí pracovná doba. Ste v kabíne a zrazu vám manažér zavolá, že treba prísť do práce. Žijete a pracujete s rovnakými ľuďmi celé mesiace a musíte si vychádzať. Každý má inú národnosť, zvyky, náboženstvo i jazyk. Všetko je o vzájomnom rešpekte a tolerancii. Na lodi sú všetci jedna veľká rodina. Oddelenie, v ktorom som pracovala, bolo super, pretože nás spájala láska k deťom. Boli sme trochu iní, viac hraví, usmiati, utancovaní, láskaví a starostliví. Všetko sme prežívali spolu. Dodnes sme v kontakte a budeme po celý život. Kolegovia, ktorí neboli vnútorne silní, alebo nemali nejaký vážny dôvod, prečo prišli na loď, v priebehu prvého kontraktu odišli. Chýbala im sloboda. Pracovať s americkými deťmi 10 – 12 hodím denne bez jedného dňa voľna je veľmi, veľmi náročné. Ja som vydržala tak, že som mala v hlave svoj cieľ, ktorého som sa držala. Mala som so sebou svoje knihy, cvičila som vo voľnom čase jogu, keď sa dalo, išla som von na vzduch a bola som aspoň na chvíľu sama. Na každom ostrove som si našla kostol, kde som si občas išla posedieť a urovnala som si myšlienky a nabrala silu na ďalšiu plavbu. Znova som si zopakovala, prečo som na lodi a čo ma čaká na konci cieľa.

Akú prácu si na lodi vykonávala?

Ja som pracovala v oddelení Youth acitivities ako programming counsellor. Prezentovali sme zábavné ale aj náučné programy pre deti. Na lodi sme mali tisíc detí rôznych vekových kategórií, od 0 do 18 rokov. Deti boli zaradené do oddelení podľa veku. Ja som pracovala v oddelení pre 3 – 4 ročné deti a tiež pre 8 – 9 ročné deti. Pred mojim prvým nalodením som strávila týždeň v Disney parkoch v Orlande. Tu som absolvovala školenie, po ktorom nasledovali písomné testy. Ďalšie školenia už prebiehali priamo na lodi.

[singlepic id=18169 w=320 h=240 float=right]Ja ale viem, že počas Tvojej práce na lodi si vykonávala aj dobročinnú prácu pre deti, ktoré mali zdravotné problémy.

V rámci nášho oddelenia Programming counsellor sme pracovali ako dobrovoľníci v Orlande. Bolo tam miesto pre deti, ktoré mali choroby ohrozujúce ich život a ich rodičia si z finančných dôvodov nemohli dovoliť návštevu Disneylandu. Deti strávili spolu s rodičmi v dedinke celý týždeň. Našou úlohou bolo deti zabávať, tancovalo sa, spievalo, hrali sme rôzne hry, maľovali na tvár, jednoducho sme sa snažili robiť ich šťastnými. Radosť týchto detí nám dodávala nesmiernu energiu. Uvedomila som si, že život nie je len o tom zarábať peniaze na svoje ciele, ale aj pomôcť slabším, napríklad deťom, ktoré vedia, že už tu dlho nebudú, ich rodičom, ktorí skrývajú v úsmeve svoju bolesť. My sme im dávali úsmev, radosť, veľa objatí a bozkov. V tejto práci som sa naučila pokore, naučila som sa vážiť, čo mám, každý nový deň, ktorý môžem prežiť zdravá a šťastná. Na lodi boli pre nás organizované besedy a prednášky na tému „Nikdy sa nevzdaj!“ Bol za nami pán, ktorý sa deň pred svojimi osemnástymi narodeninami zranil pri surfovaní tak, že zostal paralyzovaný od krku dole. Porozprával nám svoj príbeh a usmieval sa. Bol šťastný. Dal nám silu a prinútil nás uvedomiť si, čo všetko máme a berieme to ako samozrejmosť.

Ako vyzeral Tvoj pracovný deň?

Záležalo od toho, či som mala rannú službu, alebo poobednú. Naše priestory pre deti boli otvorené od deviatej ráno do jednej hodiny v noci. Rodičia prišli na loď, aby sa bavili a veľmi radi sa svojich detí „zbavili“ u nás. Niektoré deti sa na mňa citovo naviazali a plakali, keď už som mala po práci. Ja som ich tiež veľmi ľúbila, ale naučila som sa, že ľudia budú vždy do našich životov prichádzať a odchádzať, a my by sme nemali byť smutní z rozlúčky, ale byť vďační za tie chvíle, ktoré sme mohli prežiť spolu a uchovávať si ich v srdci. Každý večer sme si vyzdvihli svoj pracovný plán na ďalší deň, aby sme zistili, koľko a aké programy budeme prezentovať, či budeme mať službu na recepcii, či budeme pomáhať pri chystaní obeda a večere, alebo budeme mať službu pri vítaní hostí. Takže celé tie hodiny v práci, som sa nezastavila a tých 10 až 12 hodín prešlo veľmi rýchlo. Jediné, po čom som túžila po každej šichte, bolo vyložiť si nohy a počuť ticho.

[singlepic id=18180 w=320 h=240 float=right]Čo bolo pre Teba pri tejto práci najťažšie?

Najťažšie na tejto práci bolo pracovať, zabávať a usmievať sa, keď som bola chorá. Na lodi sa choroba nedá vyležať, dostanete pár hodín voľna a to je všetko. Byť vypísaný od lekára na 24 hodín bol totálny luxus a to už ste museli pomaly umierať. Takže to bol aj hlavný dôvod, prečo som svoj život na lodi po troch rokoch ukončila. Moje telo už nemohlo a ja som ho už ďalej nechcela trápiť. Tie prechodené choroby mi veľmi podlomili zdravie.

Aká je zaoceánska loď plaviaca sa cez najkrajšie krajiny sveta z pohľadu turistu a z pohľadu zamestnanca?

Z pohľadu turistu je to rozprávka. Splnený sen. Všetci Vás obskakujú a usmievajú sa. Uteráky vám vymieňajú tri krát denne, jedlo máte všade od výmyslu sveta v cene plavby, prístroj na zmrzlinu k dispozícii, na izbe Vás čakajú darčeky na ospravedlnenie, že nevyšlo počasie. Ak sa náhodou počasie nevydarí, posádka má pripravený perfektný náhradný program. Z pohľadu zamestnanca je to práca, práca, práca. A ešte niečo viac. Priateľstvá, ktoré zostanú navždy. Možnosť vidieť miesta na svete, ktoré by človek inak nemal šancu vidieť. Je to zážitok na celý život. Mne i mojim priateľom a kolegom, ktorí sa už usadili na pevnine, veľmi život na lodi chýba.

Ako ste boli ako zamestnanci napríklad ubytovaní a akú ste dostávali stravu? Mali ste možnosť počas voľných dní zúčastniť sa zábavných programov na lodi alebo sa napríklad vykúpať v bazéne?

Boli sme ubytovaní v kajutách bez okien, veľmi malých s vlastnou kúpelňou a s poschodovými posteľami pre dvoch. Strava prvý týždeň je celkom dobrá, ale potom sa to stále opakuje. Treba si vždy vymyslieť nové a nové kombinácie. Mávali sme aj dni našich kuchýň, deň slovenskej kuchyne sme ale nemali, lebo som bola väčšinou jediná Slovenka. Každé oddelenie na lodi má iné privilégia. Ja som mala výborné, pretože ako člen posádky som mohla chodiť po lodi voľne, využívať všetko ako pasažier. Mali sme aj bazén pre posádku, ale ja som radšej chodila ráno do hosťovského, keď ešte nebol plný. Navštevovali sme divadlo, kino, kde premietali najnovšie filmy, chodili sme do reštaurácií, keď sme mali sviatky, alebo len tak za odmenu. Tiež sme mohli nakupovať v butikoch so zľavou. Ale voľné dni sme nemali, iba pár hodín voľna v priebehu dňa. A tak som najradšej chodila von z lode, byť trochu na pevnine a vychutnať si na pár minút slobodu.

[singlepic id=18171 w=320 h=240 float=left]Tvoj príbeh je takmer ako z romantického filmu, lebo viem, že popri práci na lodi si sa zamilovala a priamo na niektorom z ostrovov si mala krásnu svadbu a dnes si šťastne vydatá…

Môj príbeh? Áno, je ako z rozprávky, ale nedostala som ho zadarmo. Než som našla muža svojich snov prešlo veľmi veľa rokov, veľa práce, veľa cestovania, veľa odriekania a tiež aj veľa bolesti. Ale asi to tak býva, keď už som bola unavená a zmierená so svojim osudom, prišiel anjel z neba, v podobe mojej kolegyne Natalie z Kanady, ktorá cítila, že ja a môj dnes už manžel, sme pre seba stvorení. A zoznámila nás. Svadbu sme mali ako z rozprávky, na Bahamách na pláži, bola to svadba, akú by sme doma nikdy nezažili. Náš príbeh je dlhý a tiež súkromný, takže nerada by som sa o ňom rozpisovala v médiách. Ale čitateľom poviem aspoň jednu radu. Ak máte svoj sen a ľudia vás odhovárajú, nik vám už neverí a ani okolnosti vám nie sú naklonené, verte sami sebe. Lebo ak máte svoj sen, tak ten nie je v našom srdci zbytočne. Je tam na to, aby sme ho nasledovali. Pretože ten sen, to je to, čo nám Pán Boh nachystal. A treba hľadať. Nasledovať svoje pocity. Ja som vždy vedela, že môj manžel bude cudzinec a nebude Európan. Vedela som, že niekde na tejto planéte žije a vždy som sa za neho modlila a tešila sa, že sa raz stretneme. Takže to stojí za to. Ale je to boj.

Dnes Tvoj manžel žije s Tebou v Piešťanoch, ako sa mu u nás páči a ako si u nás zvykol?

Áno, žijeme v Piešťanoch, kde je veľmi pekné prostredie, rieka Váh a jazero Sĺňava. Karibik a Slovensko sú dva odlišné svety, či už sa to týka počasia, mentality, stravy alebo odlišného jazyka. Ja svojho manžela nesmierne obdivujem a vždy obdivovať budem za jeho odvahu opustiť všetkých doma, priateľov, rodinu, miesta, kde vyrástol a prísť do krajiny, ktorá je dvadsať rokov po komunizme, a v ktorej nikdy predtým nebol. Páči sa mu naša príroda, naše hory, veľmi si obľúbil Liptov a Liptovskú Maru. Nuž a to ostatné…. Na zimu si asi nikdy nezvykne, jednoducho je pre neho veľmi studená, čo naozaj chápem. A trošku aj tá slovenská mentalita, ktorá vlastne nevyhovuje ani mne.

Zhovárala sa: Petra Adamcová Foto: Archív Janky Scott

 

About

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972