Connect with us

Rozhovory

Janka Scott: „Práca na lodi je zážitok na celý život.“

Published

on

Náš seriál o Piešťancoch vo svete pokračuje rozhovorom s Jankou, ktorej prechodným domovom sa na niekoľko rokov stali veľké zaoceánske lode plaviace sa vo Francúzskej Polynézii a v Karibiku. O tomto, na prvý pohľad atraktívnom zamestnaní, jeho pozitívach, negatívach, vzťahoch medzi ľuďmi i životnom štýle sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

[singlepic id=18170 w=320 h=240 float=left]Zaujímal by ma prvotný nápad, prečo si sa rozhodla odísť do zahraničia?

Dôvodov bolo viac. Po nežnej revolúcii som si podala žiadosť o prácu do Kanady, ktorá nevyšla. Chcela som byť ďaleko od domova, riešiť a zvládať situácie celkom sama. Ísť do sveta je výzva ako dospieť a naučiť sa životu. Chcela som byť ďaleko, odkázaná sama na seba a bola som zvedavá, čím samu seba prekvapím. Chcela som tiež zarobiť peniaze, aby som sa mohla osamostatniť.

Bola práca na lodi Tvoja práca snov?

Po práci na lodi som nikdy netúžila. Vody sa veľmi bojím, nie som dobrý plavec. Ani som nevedela, že také niečo existuje. Donútili ma k tomu okolnosti. Život je ako puzzle. Kým prídeme k cieľu, musíme poskladať celý obrázok. A keď urobíme chybu, treba začať odznova. Vedela som, že z môjho platu len veľmi ťažko nájdem to, čo hľadám, a tak som musela vymyslieť plán. Ako vidieť svet, neminúť peniaze, ale si ich ešte aj zarobiť a priniesť domov. Takže loď bola pre mňa v tom období jediné riešenie.

[singlepic id=18178 w=320 h=240 float=right]Začala si pracovať priamo na lodi alebo si predtým vystriedala viacero zamestnaní?

Keď som ukončila štúdium, pracovala som na základných školách. Po piatich rokoch som odišla do Veľkej Británie študovať angličtinu a pracovať ako au-pair. Neskôr som začala pracovať na riečnej lodi, ktorá má tiež svoje čaro. Európa je nádherne miesto a výhodou riečnych lodí je, že zakotvíte priamo v meste. Vystúpite z lode a ste na chodníku. Avšak zaoceánske lode sú veľké kolosy, ktoré sa musia zakotviť ďalej od pevniny a potom sa motorovým člnom dostanete na ostrov. Vystriedala som štyri lodné spoločnosti.

Prezraď nám, na akej lodi konkrétne si sa zamestnala a odkiaľ kam sa plavila?

Začínala som na riečnej lodi Viking river cruises, a potom som odišla do spoločnosti Renaissance cruises, plaviť sa po Francúzskej Polynézii. Tahitské ostrovy zostanú pre mňa najkrajším miestom na svete. Bohužiaľ táto spoločnosť zbankrotovala a ja som odišla do Carnival cruise line. S touto spoločnosťou sme sa plavili z Los Angeles do Mexika, ale tu som vôbec nebola spokojná. Po dvojročnej prestávke na Slovensku, som nakoniec zakotvila v USA v spoločnosti Disney cruise line, kde som pracovala tri roky a kde som bola veľmi šťastná. Plavili sme sa z Floridy na Bahamské ostrovy.

[singlepic id=18172 w=320 h=240 float=left]Práca na lodi pôsobí ako veľmi lukratívne zamestnanie…

Je to zamestnanie ako každé iné, iba s tým rozdielom, že žijete na lodi. Takže tam v skutočnosti nikdy nekončí pracovná doba. Ste v kabíne a zrazu vám manažér zavolá, že treba prísť do práce. Žijete a pracujete s rovnakými ľuďmi celé mesiace a musíte si vychádzať. Každý má inú národnosť, zvyky, náboženstvo i jazyk. Všetko je o vzájomnom rešpekte a tolerancii. Na lodi sú všetci jedna veľká rodina. Oddelenie, v ktorom som pracovala, bolo super, pretože nás spájala láska k deťom. Boli sme trochu iní, viac hraví, usmiati, utancovaní, láskaví a starostliví. Všetko sme prežívali spolu. Dodnes sme v kontakte a budeme po celý život. Kolegovia, ktorí neboli vnútorne silní, alebo nemali nejaký vážny dôvod, prečo prišli na loď, v priebehu prvého kontraktu odišli. Chýbala im sloboda. Pracovať s americkými deťmi 10 – 12 hodím denne bez jedného dňa voľna je veľmi, veľmi náročné. Ja som vydržala tak, že som mala v hlave svoj cieľ, ktorého som sa držala. Mala som so sebou svoje knihy, cvičila som vo voľnom čase jogu, keď sa dalo, išla som von na vzduch a bola som aspoň na chvíľu sama. Na každom ostrove som si našla kostol, kde som si občas išla posedieť a urovnala som si myšlienky a nabrala silu na ďalšiu plavbu. Znova som si zopakovala, prečo som na lodi a čo ma čaká na konci cieľa.

Akú prácu si na lodi vykonávala?

Ja som pracovala v oddelení Youth acitivities ako programming counsellor. Prezentovali sme zábavné ale aj náučné programy pre deti. Na lodi sme mali tisíc detí rôznych vekových kategórií, od 0 do 18 rokov. Deti boli zaradené do oddelení podľa veku. Ja som pracovala v oddelení pre 3 – 4 ročné deti a tiež pre 8 – 9 ročné deti. Pred mojim prvým nalodením som strávila týždeň v Disney parkoch v Orlande. Tu som absolvovala školenie, po ktorom nasledovali písomné testy. Ďalšie školenia už prebiehali priamo na lodi.

[singlepic id=18169 w=320 h=240 float=right]Ja ale viem, že počas Tvojej práce na lodi si vykonávala aj dobročinnú prácu pre deti, ktoré mali zdravotné problémy.

V rámci nášho oddelenia Programming counsellor sme pracovali ako dobrovoľníci v Orlande. Bolo tam miesto pre deti, ktoré mali choroby ohrozujúce ich život a ich rodičia si z finančných dôvodov nemohli dovoliť návštevu Disneylandu. Deti strávili spolu s rodičmi v dedinke celý týždeň. Našou úlohou bolo deti zabávať, tancovalo sa, spievalo, hrali sme rôzne hry, maľovali na tvár, jednoducho sme sa snažili robiť ich šťastnými. Radosť týchto detí nám dodávala nesmiernu energiu. Uvedomila som si, že život nie je len o tom zarábať peniaze na svoje ciele, ale aj pomôcť slabším, napríklad deťom, ktoré vedia, že už tu dlho nebudú, ich rodičom, ktorí skrývajú v úsmeve svoju bolesť. My sme im dávali úsmev, radosť, veľa objatí a bozkov. V tejto práci som sa naučila pokore, naučila som sa vážiť, čo mám, každý nový deň, ktorý môžem prežiť zdravá a šťastná. Na lodi boli pre nás organizované besedy a prednášky na tému „Nikdy sa nevzdaj!“ Bol za nami pán, ktorý sa deň pred svojimi osemnástymi narodeninami zranil pri surfovaní tak, že zostal paralyzovaný od krku dole. Porozprával nám svoj príbeh a usmieval sa. Bol šťastný. Dal nám silu a prinútil nás uvedomiť si, čo všetko máme a berieme to ako samozrejmosť.

Ako vyzeral Tvoj pracovný deň?

Záležalo od toho, či som mala rannú službu, alebo poobednú. Naše priestory pre deti boli otvorené od deviatej ráno do jednej hodiny v noci. Rodičia prišli na loď, aby sa bavili a veľmi radi sa svojich detí „zbavili“ u nás. Niektoré deti sa na mňa citovo naviazali a plakali, keď už som mala po práci. Ja som ich tiež veľmi ľúbila, ale naučila som sa, že ľudia budú vždy do našich životov prichádzať a odchádzať, a my by sme nemali byť smutní z rozlúčky, ale byť vďační za tie chvíle, ktoré sme mohli prežiť spolu a uchovávať si ich v srdci. Každý večer sme si vyzdvihli svoj pracovný plán na ďalší deň, aby sme zistili, koľko a aké programy budeme prezentovať, či budeme mať službu na recepcii, či budeme pomáhať pri chystaní obeda a večere, alebo budeme mať službu pri vítaní hostí. Takže celé tie hodiny v práci, som sa nezastavila a tých 10 až 12 hodín prešlo veľmi rýchlo. Jediné, po čom som túžila po každej šichte, bolo vyložiť si nohy a počuť ticho.

[singlepic id=18180 w=320 h=240 float=right]Čo bolo pre Teba pri tejto práci najťažšie?

Najťažšie na tejto práci bolo pracovať, zabávať a usmievať sa, keď som bola chorá. Na lodi sa choroba nedá vyležať, dostanete pár hodín voľna a to je všetko. Byť vypísaný od lekára na 24 hodín bol totálny luxus a to už ste museli pomaly umierať. Takže to bol aj hlavný dôvod, prečo som svoj život na lodi po troch rokoch ukončila. Moje telo už nemohlo a ja som ho už ďalej nechcela trápiť. Tie prechodené choroby mi veľmi podlomili zdravie.

Aká je zaoceánska loď plaviaca sa cez najkrajšie krajiny sveta z pohľadu turistu a z pohľadu zamestnanca?

Z pohľadu turistu je to rozprávka. Splnený sen. Všetci Vás obskakujú a usmievajú sa. Uteráky vám vymieňajú tri krát denne, jedlo máte všade od výmyslu sveta v cene plavby, prístroj na zmrzlinu k dispozícii, na izbe Vás čakajú darčeky na ospravedlnenie, že nevyšlo počasie. Ak sa náhodou počasie nevydarí, posádka má pripravený perfektný náhradný program. Z pohľadu zamestnanca je to práca, práca, práca. A ešte niečo viac. Priateľstvá, ktoré zostanú navždy. Možnosť vidieť miesta na svete, ktoré by človek inak nemal šancu vidieť. Je to zážitok na celý život. Mne i mojim priateľom a kolegom, ktorí sa už usadili na pevnine, veľmi život na lodi chýba.

Ako ste boli ako zamestnanci napríklad ubytovaní a akú ste dostávali stravu? Mali ste možnosť počas voľných dní zúčastniť sa zábavných programov na lodi alebo sa napríklad vykúpať v bazéne?

Boli sme ubytovaní v kajutách bez okien, veľmi malých s vlastnou kúpelňou a s poschodovými posteľami pre dvoch. Strava prvý týždeň je celkom dobrá, ale potom sa to stále opakuje. Treba si vždy vymyslieť nové a nové kombinácie. Mávali sme aj dni našich kuchýň, deň slovenskej kuchyne sme ale nemali, lebo som bola väčšinou jediná Slovenka. Každé oddelenie na lodi má iné privilégia. Ja som mala výborné, pretože ako člen posádky som mohla chodiť po lodi voľne, využívať všetko ako pasažier. Mali sme aj bazén pre posádku, ale ja som radšej chodila ráno do hosťovského, keď ešte nebol plný. Navštevovali sme divadlo, kino, kde premietali najnovšie filmy, chodili sme do reštaurácií, keď sme mali sviatky, alebo len tak za odmenu. Tiež sme mohli nakupovať v butikoch so zľavou. Ale voľné dni sme nemali, iba pár hodín voľna v priebehu dňa. A tak som najradšej chodila von z lode, byť trochu na pevnine a vychutnať si na pár minút slobodu.

[singlepic id=18171 w=320 h=240 float=left]Tvoj príbeh je takmer ako z romantického filmu, lebo viem, že popri práci na lodi si sa zamilovala a priamo na niektorom z ostrovov si mala krásnu svadbu a dnes si šťastne vydatá…

Môj príbeh? Áno, je ako z rozprávky, ale nedostala som ho zadarmo. Než som našla muža svojich snov prešlo veľmi veľa rokov, veľa práce, veľa cestovania, veľa odriekania a tiež aj veľa bolesti. Ale asi to tak býva, keď už som bola unavená a zmierená so svojim osudom, prišiel anjel z neba, v podobe mojej kolegyne Natalie z Kanady, ktorá cítila, že ja a môj dnes už manžel, sme pre seba stvorení. A zoznámila nás. Svadbu sme mali ako z rozprávky, na Bahamách na pláži, bola to svadba, akú by sme doma nikdy nezažili. Náš príbeh je dlhý a tiež súkromný, takže nerada by som sa o ňom rozpisovala v médiách. Ale čitateľom poviem aspoň jednu radu. Ak máte svoj sen a ľudia vás odhovárajú, nik vám už neverí a ani okolnosti vám nie sú naklonené, verte sami sebe. Lebo ak máte svoj sen, tak ten nie je v našom srdci zbytočne. Je tam na to, aby sme ho nasledovali. Pretože ten sen, to je to, čo nám Pán Boh nachystal. A treba hľadať. Nasledovať svoje pocity. Ja som vždy vedela, že môj manžel bude cudzinec a nebude Európan. Vedela som, že niekde na tejto planéte žije a vždy som sa za neho modlila a tešila sa, že sa raz stretneme. Takže to stojí za to. Ale je to boj.

Dnes Tvoj manžel žije s Tebou v Piešťanoch, ako sa mu u nás páči a ako si u nás zvykol?

Áno, žijeme v Piešťanoch, kde je veľmi pekné prostredie, rieka Váh a jazero Sĺňava. Karibik a Slovensko sú dva odlišné svety, či už sa to týka počasia, mentality, stravy alebo odlišného jazyka. Ja svojho manžela nesmierne obdivujem a vždy obdivovať budem za jeho odvahu opustiť všetkých doma, priateľov, rodinu, miesta, kde vyrástol a prísť do krajiny, ktorá je dvadsať rokov po komunizme, a v ktorej nikdy predtým nebol. Páči sa mu naša príroda, naše hory, veľmi si obľúbil Liptov a Liptovskú Maru. Nuž a to ostatné…. Na zimu si asi nikdy nezvykne, jednoducho je pre neho veľmi studená, čo naozaj chápem. A trošku aj tá slovenská mentalita, ktorá vlastne nevyhovuje ani mne.

Zhovárala sa: Petra Adamcová Foto: Archív Janky Scott

 

Continue Reading

Koktail

Časť z vašich nákupov pôjde na autá pre Slovenský Červený kríž

Published

on

By

Druhý ročník projektu na podporu terénnych sociálnych služieb, na ktorom spolupracujú Slovenský Červený kríž (SČK) a spoločnosť Kaufland, odštartoval vo štvrtok 14. júna. V rámci projektu „S našimi značkami je pomoc na ceste“ môžu zákazníci spoločnosti kúpou výrobkov privátnych značiek podporiť nákup vozidiel, ktoré pomôžu ľuďom v núdzi.

Využívané budú v rámci terénnych sociálnych služieb, ktoré SČK zabezpečuje. Minulý rok sa vďaka tomuto projektu a zapojeniu nielen zákazníkov obchodu, ale aj s finančným príspevkom od spoločnosti samotnej, podarilo zakúpiť  päť nových áut a spustiť či posilniť terénne sociálne služby v rôznych kútoch Slovenska.

Terénne sociálne služby využívajú najmä ľudia, ktorí sú v nepriaznivej sociálnej situácii kvôli svojmu veku, zdravotnému postihnutiu či dlhodobo zhoršenému zdravotnému stavu. Veľmi často je využívaná práve prepravná služba a to najmä v prípade návštevy lekára, kedy sa dotyčná osoba nemá ako prepraviť. Okrem prepravných služieb sa pod terénne sociálne služby radia aj opatrovateľské služby. Nemenej dôležité sú však aj sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, požičiavanie zdravotníckych pomôcok,  rozvoz šatstva a potravinovej pomoci.

„Minulý rok sme projekt odštartovali s veľkým úspechom a vďaka našim zákazníkom sa podarilo vyzbierať sumu na kúpu až piatich nových vozidiel, ktoré boli vybavené aj špeciálnou plošinou pre ľudí na invalidnom vozíku. Veríme, že tento rok spoločnými silami pomôžeme ďalším územným spolkom Slovenského Červeného kríža prepravnú službu rozbehnúť , príp. v okresoch, v ktorých už táto služba funguje, ešte viac zvýšiť jej pokrytie,“ dodáva Erika Turček Pfundtnerová, z oddelenia spoločenskej zodpovednosti spoločnosti Kaufland.

Do spustenia projektu poskytovalo prepravnú službu 8 územných spolkov SČK pre 2 678 klientov. „Je jednou z finančne najnákladnejších v portfóliu našich terénnych sociálnych služieb. Spokojné tváre ľudí na ňu odkázaných nás však posúvajú, dodávajú nám chuť udržiavať ju a hľadať možnosti jej rozširovania. Sme radi, že sme našli partnera, ktorý to chápe a umožňuje nám prepravnú službu modernizovať a sprístupňovať jej využitie práve tým, ktorí sú na ňu najviac odkázaní,“ hovorí Zuzana Rosiarová, generálna sekretárka SČK.

TS

Continue Reading

Kultúra

Rozhovor: Zuzana Kronerová o Babe z ľadu

Published

on

By

Bažant Kinematograf vám ako poslednú snímku tento rok ponúka v pondelok 10. júla o 21:30 h v Hudobnom pavilóne v Mestskom parku film Baba z ľadu. S jej hlavnou predstaviteľkou Zuzanou Kronerovou sa rozprávala Simona Nôtová.

Zuzana Kronerová je na veľkom plátne ako doma. Jej filmografiu tvorí množstvo postáv, v ktorých vždy presvedčivo stvárni akýkoľvek charakter. No nechýba ani v žiadnom z filmov úspešného českého režiséra Bohdana Slámu. Divoké včely, Štěstí, Venkovský učiteľ, Štyri slnká a najnovšie Baba z ľadu. V poslednom z nich ako ovdovená Hana nabrala odvahu a v šesťdesiatke sa rozhodla začať žiť svoj život podľa vlastných predstáv.

Čo bolo hlavným dôvodom pre Hanu, že našla odvahu na zmenu a rozhodla sa ísť vlastnou cestou?

– Hana mala šťastie, že stretla otužilca Broňa, človeka vnútorne slobodného a nezviazaného konvenciami. Sama by sa, podľa mňa, neodvážila vymaniť zo svojho stereotypu babičky a matky obetavo slúžiacej svojej rodine. Takže spočiatku odvážna vôbec nebola, len cítila, že vzťahy so synmi a v ich rodinách nie sú v poriadku, čo sa najviac odrážalo na vnúčikovi Ivankovi. Bolo to dieťa týrané nezáujmom svojich rodičov. A Broňo sa stal pre Ivanka mužským vzorom, čo bolo ďalším dôvodom zblíženia Hany s Broňom.

Hana berie všetky udalosti, ktoré zmena jej správania prináša, veľmi stoicky a vyrovnane. Kde sa v nej berie taký pokoj a rovnováha?

– Pokoj a rovnováhu jej prináša vedomie, že sa veci dostávajú do správnych koľají, najviac to zasa vidno na malom Ivankovi. Hana konečne začína vidieť seba i svojich synov kriticky, uvedomuje si, čo všetko robila zle. Ako submisívna manželka nezabránila, aby jej synovia neopakovali model správania svojho otca. To, že sú synovia z jej nového správania, ale najmä z výberu partnera v šoku, ju dokonca niekedy pobaví. Silu jej dáva znova vnúčik Ivanko, lebo sa z neho stáva šťastné dieťa. Aj preto, že ona sa stala správnou babičkou.

Malý Ivanko je dôležitou postavou filmu. Svojím spôsobom stmeľuje všetkých zúčastnených. Dokážu byť deti katalyzátorom nefungujúcich vzťahov, ako sme to mohli vidieť vo filme?

– Áno, môžu, pokiaľ ich my, dospelí nezničíme. Ak má dieťa šťastie, že má správny vzor v podobe rodiča alebo učiteľa, ktorý ho vedie životom s láskou a k láske k poznaniu, a ešte mu vštepí aj morálne hodnoty. A to môže zasa len osobným príkladom.

Režisér Bohdan Sláma v jednom z rozhovorov hovorí, že Baba z ľadu je vlastne o šťastí, čo je napokon aj jeden z hlavných motívov v jeho tvorbe. Vnímate to podobne?

– Súhlasím s týmto tvrdením. Bohdanovi hrdinovia sa trápia, usilujú, sú niekedy trápni až smiešni práve úprimnou snahou dosiahnuť šťastie, nájsť lásku, byť prijatí svojím okolím. Zažívajú pritom často dramatické peripetie aj tragické udalosti. A my sa pri tom smejeme – nie z nich, ale spolu s nimi. Tento uhol pohľadu mi je blízky a preto sú Slámove scenáre pre mňa príťažlivé.

Sláma má zároveň schopnosť hovoriť o vážnych veciach s humorom. Dokáže vniesť absurditu aj tam, kde by ju divák najmenej čakal, a situáciu tak odľahčí. Je aj tento humor pre vás dôvodom vracať sa do jeho filmov?

– Áno, na Bohdanových scenároch sa mi páči presne toto. Že sa v nich humor objaví nečakane, zdanlivo v nevhodnej alebo vážnej situácii. Ale veď to je práve ono! Aj v živote niekedy zažívame situácie, že v zúfalstve nám neostáva iné, len sa smiať.

Pokračovanie rozhovoru na www.kinematograf.sk.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Kultúra

Z. Mauréry: Postava učiteľky bola za odmenu

Published

on

By

Už dnes večer si v rámci premietaní Bažant Kinematografu v piešťanskom Hudobnom pavilóne v Mestkom parku môžete pozrieť film Učiteľka. S herečkou Zuzanou Mauréry sa o ňom zhovárala Simona Nôtová. Časť rozhovoru si môžete prečítať u nás, a ak vás zaujal, dočítate ho na stránkach Bažant Kinematografu.

Zuzana Mauréry je z umeleckej rodiny. Svedčí o tom nielen jej profesionálna cesta divadelnej či filmovej herečky a muzikálovej speváčky, ale aj spontánnosť, ktorou uchváti každého, kto sa s ňou stretne. V oblasti filmu svoj talent nedávno naplno ukázala vo filme Jana Hřebejka Učiteľka a za postavu Márie Drazdechovej získala Krištáľový glóbus na MFF Karlove Vary či národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Film sa dnes s obrovským úspechom premieta po celom svete.

Čakali ste takýto úspech filmu Učiteľka?

 

– Vôbec nie. Pôvodne to bol malý televízny film, ktorý ani nemal ísť do kín. Je to len veľká zhoda dobrých náhod, ktorá stojí za jeho úspechom.

Film medzi divákmi veľmi zarezonoval. Podľa reálií by sme mohli povedať, že je zasadený do nášho prostredia i dejín, no ukazuje sa, že oslovuje divákov po celom svete. Čím si myslíte, že to je?

– Je to univerzálna a veľmi aktuálna téma manipulácie. Zvlášť detí, ktoré majú vo významnom formatívnom veku dva veľké vzory, a to sú učiteľ a rodič. Je to dôležité, pretože každého z nás nejaká učiteľka ovplyvnila, či už pozitívne alebo negatívne. A práve v tom je príbeh filmu univerzálny. Skutočnosť, že je situovaný do našich 80. rokov, vôbec neprekáža, je to čitateľné aj napriek tomu.

Môže mať takýto film aj schopnosť ovplyvniť stav, ako dnes vyzerá vzdelávanie, výchova alebo školstvo?

– Rodičia na Učiteľku berú do kina aj svoje deti, aby im ukázali, ako to kedysi vyzeralo. Je to len nejaká kvapka v pohári, ale myslím si, že aj to k niečomu prispeje. Film napríklad vyvolal veľmi živú diskusiu medzi učiteľmi a rodičmi na internete. A keď rezonuje, ľudia sa touto témou zaoberajú a rozmýšľajú o nej, je to obrovský prínos.

Učiteľka Mária Drazdechová predstiera úprimnosť, pritom za maskou úsmevu skrýva závisť a túžbu po moci. Bolo pre vás náročné stvárniť takýto rozporuplný charakter?

– Podľa mňa nie je dvojtvárna. Chce pomáhať a myslí to veľmi dobre, najmä pre blaho spoločnosti. Jej charakter je absolútne jednoznačný, pretože spôsob, akým to robí, nemá z jej pohľadu dve stránky, je to jej prirodzenosť. Podľa nej si musíme navzájom milo pomáhať, ale ako ona povie. Herecky som sa to snažila ustáť tak, aby do posledného momentu nebolo čitateľné, či je taká priama alebo v tom má aj druhý plán.

Verí podľa vás v dobro toho, čo robí? Je presvedčená o správnosti?

– Určite je o tom presvedčená a to vytvára hrany celého príbehu. Je autorita, má moc a má ísť príkladom a hranica je tam, kde začne svoju moc zneužívať. Na druhej strane sú rodičia, ktorí už nie sú pomocníci, ale stávajú sa z nich sluhovia.

Dlho ste premýšľali, ako tú rolu uchopiť? Ako ju udržať na tej správnej hrane?

– Nie, bolo to tak dobre napísané, že som vôbec nerozmýšľala o ničom. Tak, ako som to zahrala na konkurze, tak som to hrala aj potom. Keď totiž človek príde do styku s kvalitným scenárom a poetikou Petra Jarchovského a s výnimočným režisérom, akým je Jan Hřebejk, tak zúročí všetky svoje skúsenosti a musí ich aj všetky použiť. Hřebejk je totiž režisér, ktorý vychádza z hercov. Čo prinesiete na pľac, to použije a až potom vytvára výsledok.

Celý film je postavený na učiteľke, ostatné postavy sú v „jej“ príbehu len panáčikmi, ktorými hýbe. Nebola to pre vás veľká zodpovednosť?

– Nemyslím si, že je to tak. Netreba zabúdať, že to, aká Mária Drazdechová naozaj bola, odohrali najmä rodičia. Keď som robila drobné postsynchróny, videla som pár záberov a bola som prekvapená, že prečo mi to Hřebejk dovolil takto hrať. Mala som pocit, že hrám nejakú operetu a že rodičia hrajú absolútne vážne. A v tom je genialita Hřebejka, že prostredníctvom rodičov i detí vyvážil učiteľku. Bez nich by učiteľka nikdy nevynikla, lebo oni odohrali to, čo v sebe skrýva.

Pokračovanie na www.kinematograf.sk

Projekcia filmu sa uskutoční v piatok 7.7.2017 o 21:30 h Hudobný pavilón v Mestskom parku.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články