Connect with us

Rozhovory

Henry Gansel: Do Piešťan sa vraciam každé leto

Published

on

Príbeh Henryho Gansela a jeho rodiny sa od doteraz uverejnených trochu odlišuje. Konkrétne v tom, že do zahraničia odišiel ešte za čias totalitného režimu. Napriek tomu, že počas čakania na azyl sa v Československu uskutočnila nežná revolúcia, svoje rozhodnutie emigrovať nezmenil. Tak sa Henry, rodák z Piešťan ocitol so svojou manželkou a dvoma dospievajúcimi synmi v austrálskom Melbourne, kde žije už viac ako dvadsaťdva rokov.

[singlepic id=33567 w=320 h=240 float=left]Nad prvou otázkou som vôbec neuvažovala. Ponúka sa sama. Prečo ste sa rozhodli emigrovať?

Môj otec bol kapitalista, vlastnil Kominára, priatelil sa s  pánom Winterom a dôsledky toho sme pociťovali v každodennom živote. Jedna sestra emigrovala do Austrálie a druhá sa vydala do Rakúska. Keď sa to dozvedela učiteľka, ktorá učila naše deti, povedala mi, aby som si nerobil plány, kam pôjdu študovať, lebo sa aj tak na žiadnu „lepšiu“ školu nedostanú. To bola posledná kvapka, keď sme vedeli, že žiaľ v takomto období a politickej klíme sa v našom štáte žiť nedá a naše deti by tu nemali žiadnu budúcnosť.

A vtedy ste sa definitívne rozhodli, že chcete z republiky odísť.

O odchode z vtedajšieho Československa sme s manželkou uvažovali asi 5 rokov. Keď sme sa rozhodli, že to naozaj chceme urobiť, začali sme žiadať o devízový prísľub a výjazdovú doložku. Nikdy sme však nezískali povolenie na výjazd pre všetkých členov rodiny. Buď som mohol ísť na „dovolenku“ ja s jedným dieťaťom alebo manželka s dieťaťom. Až po viacerých pokusoch sa nám podarilo vybaviť devízový prísľub pre celú rodinu do Talianska.

Teraz ma zaujíma emocionálna stránka odchodu. V Piešťanoch ste v čase odchodu mali maminu, predpokladám, že ste ani jej nemohli povedať, čo chystáte.

Samozrejme, nemohli sme to povedať vôbec nikomu. Vedeli sme to len my dvaja s manželkou. Moja mama sa s našim odchodom dlho nemohla zmieriť, hlavne s tým, že v Piešťanoch zostala sama. Aj moja sestra totiž emigrovala. Dnes má mama 92 rokov a veľmi sa teší, že sa nám dobre darí. Často za nami do Austrálie cestovala. Chodievala najskôr na rok, potom na pol roka, potom na 3 mesiace, teraz by to brala tak na víkend. Chýbajú jej u nás slovenské noviny, televízia, nemá tu susedky, s ktorými by sa mohla porozprávať, tak sa rada vracia domov, do svojho prostredia.

Vráťme sa v čase do roku 1988, kedy sa Vám zámer podaril a mohli ste ísť na „dovolenku“ do Talianska.

Áno, odchod z Československa sa nám podaril rok pred revolúciou. Vycestovali sme akože k moru, ale prešli sme len do Rakúska, kde sme požiadali o azyl. Našou vysnívanou destináciou bola Austrália, a tak sme čakali, kým dostaneme povolenie ísť žiť do ich krajiny.

[singlepic id=33570 w=320 h=240 float=left]Prečo práve Austrália?

Vedeli sme, že chceme ísť čo najďalej z Európy. Možno by bolo pre nás jednoduchšie ísť do niektorej západoeurópskej krajiny, tiež sme mali ponuku z Kanady, ktorá nás chcela prijať krátko po tom, ako sme prišli do Rakúska. Obaja sme vedeli po nemecky a manželka ovláda francúzštinu, ja maďarčinu a ruštinu. V Austrálii žila aj moja sestra, ale to nebol hlavný dôvod. O krajine sme si veľa zistili, prečítali a rozhodli sme sa, že tam chceme žiť.

Aké boli prvé pocity Vašich synov, keď sa dozvedeli, že ste zo Slovenska odišli natrvalo, neuvidia už svojich spolužiakov a kamarátov?

Naše deti boli sklamané, ale skôr z dôvodu, že sme im sľúbili dovolenku pri mori. Nakúpili si potápačské okuliare a zrazu zistili, že všetko je inak. Tak sme im vysvetlili, že keď sa dostaneme do Austrálie, budú sa môcť v mori kúpať často a možno aj kúsok od domu. Neskôr sa nás na všetko pýtali, ale nie s ťažkým srdcom, skôr zo zvedavosti. V Rakúsku sme boli uznaní ako utečenci, a aj keď po pár mesiacoch nášho príchodu u nás prebehla revolúcia a veľa ľudí sa vracalo späť, my sme už raz dvere zatvorili a vrátiť sa späť sme nechceli.

[singlepic id=33566 w=320 h=240 float=left]Aké boli Vaše začiatky v Austrálii?

Začiatok nebol vôbec ľahký, ale s tým sme počítali. Anglický jazyk sme s manželkou ovládali len zo slovníkov a  kníh, tým spôsobom, ako sme sa to po večeroch doma naučili. A to čo sme sa naučili bolo samozrejme nesprávne a so zlou výslovnosťou. Po príchode do krajiny nám ponúkol štát možnosť 3- mesačného štúdia anglického jazyka, čo bola veľká pomoc. Mali sme tiež veľkú výhodu, že moja sestra s rodinou už bola v Austrálii usadená a znalá pomerov. Veľmi nám v začiatkoch pomohla, poradila a usmernila. Čo sa práce týka, vedel som, že musím zobrať čokoľvek, čo sa mi naskytne. Aj keď vždy snívate, že sa dá robiť niečo lepšie, ale ja som bol naozaj pri zemi a presvedčený, že keď budem musieť byť pri lopate, budem pri lopate.

Ale pri ťažkých začiatkoch boli aj veľmi príjemné okamihy. Napríklad ľudia, ktorí v krajine žijú. Sú nesmierne milí, ústretoví a ochotní. Nikdy nám nedali najavo, že sme prišelci z východu. Alebo to, že náš starší syn rok po príchode do Austrálie zmaturoval. Musel sa naučiť jazyk, zvyknúť si na iný systém školy, ale všetko úspešne zvládol.

Akými pracovnými pozíciami ste počas rokov v Austrálii prešli?

Po príchode do Austrálie som zakrátko začal pracovať pre jedného Čecha, ktorý vyrábal balustrády. Tam som zostal 6 mesiacov, kým som si zdokonalil angličtinu. Následne som sa zamestnal v ázijskej firme na letovacej linke. Odtiaľ som už len postupoval. Vypracoval som sa na výstupného kontrolóra, kde som po niekoľkých školeniach prestúpil do japonskej firmy Fujitsu. Tam som kalibroval testovacie prístroje. Dnes pracujem vo firme Gateway Industries vo funkcii IT manažéra a  interného audítora systému managementu ISO 9001. Manželka pracuje od príchodu do Austrálie stále v tom istom zamestnaní, ako poradkyňa na úrade práce.

Ako sa v Austrálii darí Vašim deťom?

Naše deti si v Austrálii veľmi rýchlo a dobre zvykli. Dnes už sú obaja naši synovia dospelí, mladší je už ženatý a má dcéru. Založil si súkromnú prosperujúcu firmu v dizajne a prevádzke počítačových sietí. Starší pracuje pre austrálsku banku ako vedúci odboru na pôžičky. Oni teraz skôr pomáhajú nám ako my im.

Neviem či sa dá porovnať ekonomická situácia v Austrálii a na Slovensku, ako rýchlo ste si napríklad dokázali zabezpečiť vlastné bývanie?

Ak v Austrálii niekto chce robiť, tak i dobre zarobí. My sme si kúpili svoj vlastný dom za päť rokov, kedy sme si našetrili na depozit. Banka nám na základe depozitu poskytla úver a ten sme za desať rokov splatili. Takže o desať rokov sme mali svoj dom so záhradou. V Austrálii je to bežne tak, že po dosiahnutí veku 18 rokov odchádzajú deti z domu, chvíľu si prenajímajú ubytovanie a potom si kupujú vlastné domy.

Boli chvíľky, keď ste si povedali, nechajme to tak, vráťme sa domov?

Prvé tri roky začiatkov v Austrálii boli naozaj veľmi ťažké. Nevedeli sme jazyk, nemali sme pracovnú istotu. Boli sme s manželkou zodpovední za dve deti, nebolo to jednoduché. Keby som sa tam ocitol sám, situácia je úplne iná. My sme ale prišli ako štvorčlenná rodina s dvoma kuframi, nič viac sme nemali. Deťom sme potrebovali vybudovať zázemie a domov. V škole videli spolužiakov, ako nosia značkové oblečenia, my sme im ale nič také zo začiatku kúpiť nemohli. Ťažko to chápali, ale všetko sme museli prekonať.

A boli ste na tom s manželkou rovnako? Podržali ste jeden druhého?

Obaja sme trvali na tom, že zostávame a vydržíme. Od veľa ľudí som počul, že keď z páru jeden cúvne, začínajú problémy. My sme obaja boli stále za jedno, spolu sme prišli a spolu aj zostali. Poznali sme ľudí, ktorí sa v eufórii po revolúcii vrátili na Slovensko, chceli zachytiť začiatok demokracie a urobiť si biznis. O rok či dva sa ale vrátili späť a boli sklamaní. Lebo v podnikaní samotnom sa im darilo, ale ľudské vzťahy, podplácanie a výpaľníctvo – to bolo niečo, čo v Austrálii nepoznali. To nás ešte viac upevnilo v rozhodnutí, že sme urobili dobre, keď sme zostali.

Do Austrálie ste odchádzali s dospievajúcimi synmi, na angličtinu si zvykli veľmi rýchlo. Zaujíma ma, či hovoríte ešte doma po slovensky, prípadne či hovoríte po slovensky aj s Vašou vnučkou?

So synmi hovoríme stále po slovensky, pokiaľ prídu k nám bez partneriek, v opačnom prípade sa treba prispôsobiť angličtine, s manželkou sa rozprávame výlučne po slovensky. Vnučka slovenčine rozumie, ale odpovedá nám v angličtine.

[singlepic id=33571 w=320 h=240 float=left]Na Slovensko a do Piešťan sa vraciate pravidelne. Boli tu aj Vaše deti?

V Piešťanoch stále žije moja mamina, čo je dôvod, že sa sem každý rok v lete na mesiac pravidelne vraciam. Moji synovia na Slovensku a v Piešťanoch boli dva krát, v rámci cestovania po Európe. Piešťany sa im veľmi páčia, pamätajú si napríklad kúpalisko Eva, kde som ich učil plávať. Veľmi emotívny zážitok bol pre mňa fakt, že ako vstúpili do nášho rodinného domu, okamžite povedali, „túto vôňu si pamätáme, tak voňalo naše detstvo“.

Keby ste sa dnes, po všetkom čo emigrácia a budovanie nového života zahŕňalo, mohli rozhodnúť znovu, čo by ste volili?

Práve kvôli deťom som dnes rád, že sme kedysi takto rozhodli. Majú v Austrálii úplne iný život a viac možností, a to ma teší. Aj keď sa v súčasnosti na Slovensku žije oveľa lepšie ako kedysi, ale tá pohoda, spokojnosť a nestresovosť je v Austrálii cítiť omnoho viac.

[nggallery id=1841]

Zhovárala sa: Petra Adamcová

Continue Reading

Koktail

Časť z vašich nákupov pôjde na autá pre Slovenský Červený kríž

Published

on

By

Druhý ročník projektu na podporu terénnych sociálnych služieb, na ktorom spolupracujú Slovenský Červený kríž (SČK) a spoločnosť Kaufland, odštartoval vo štvrtok 14. júna. V rámci projektu „S našimi značkami je pomoc na ceste“ môžu zákazníci spoločnosti kúpou výrobkov privátnych značiek podporiť nákup vozidiel, ktoré pomôžu ľuďom v núdzi.

Využívané budú v rámci terénnych sociálnych služieb, ktoré SČK zabezpečuje. Minulý rok sa vďaka tomuto projektu a zapojeniu nielen zákazníkov obchodu, ale aj s finančným príspevkom od spoločnosti samotnej, podarilo zakúpiť  päť nových áut a spustiť či posilniť terénne sociálne služby v rôznych kútoch Slovenska.

Terénne sociálne služby využívajú najmä ľudia, ktorí sú v nepriaznivej sociálnej situácii kvôli svojmu veku, zdravotnému postihnutiu či dlhodobo zhoršenému zdravotnému stavu. Veľmi často je využívaná práve prepravná služba a to najmä v prípade návštevy lekára, kedy sa dotyčná osoba nemá ako prepraviť. Okrem prepravných služieb sa pod terénne sociálne služby radia aj opatrovateľské služby. Nemenej dôležité sú však aj sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, požičiavanie zdravotníckych pomôcok,  rozvoz šatstva a potravinovej pomoci.

„Minulý rok sme projekt odštartovali s veľkým úspechom a vďaka našim zákazníkom sa podarilo vyzbierať sumu na kúpu až piatich nových vozidiel, ktoré boli vybavené aj špeciálnou plošinou pre ľudí na invalidnom vozíku. Veríme, že tento rok spoločnými silami pomôžeme ďalším územným spolkom Slovenského Červeného kríža prepravnú službu rozbehnúť , príp. v okresoch, v ktorých už táto služba funguje, ešte viac zvýšiť jej pokrytie,“ dodáva Erika Turček Pfundtnerová, z oddelenia spoločenskej zodpovednosti spoločnosti Kaufland.

Do spustenia projektu poskytovalo prepravnú službu 8 územných spolkov SČK pre 2 678 klientov. „Je jednou z finančne najnákladnejších v portfóliu našich terénnych sociálnych služieb. Spokojné tváre ľudí na ňu odkázaných nás však posúvajú, dodávajú nám chuť udržiavať ju a hľadať možnosti jej rozširovania. Sme radi, že sme našli partnera, ktorý to chápe a umožňuje nám prepravnú službu modernizovať a sprístupňovať jej využitie práve tým, ktorí sú na ňu najviac odkázaní,“ hovorí Zuzana Rosiarová, generálna sekretárka SČK.

TS

Continue Reading

Kultúra

Rozhovor: Zuzana Kronerová o Babe z ľadu

Published

on

By

Bažant Kinematograf vám ako poslednú snímku tento rok ponúka v pondelok 10. júla o 21:30 h v Hudobnom pavilóne v Mestskom parku film Baba z ľadu. S jej hlavnou predstaviteľkou Zuzanou Kronerovou sa rozprávala Simona Nôtová.

Zuzana Kronerová je na veľkom plátne ako doma. Jej filmografiu tvorí množstvo postáv, v ktorých vždy presvedčivo stvárni akýkoľvek charakter. No nechýba ani v žiadnom z filmov úspešného českého režiséra Bohdana Slámu. Divoké včely, Štěstí, Venkovský učiteľ, Štyri slnká a najnovšie Baba z ľadu. V poslednom z nich ako ovdovená Hana nabrala odvahu a v šesťdesiatke sa rozhodla začať žiť svoj život podľa vlastných predstáv.

Čo bolo hlavným dôvodom pre Hanu, že našla odvahu na zmenu a rozhodla sa ísť vlastnou cestou?

– Hana mala šťastie, že stretla otužilca Broňa, človeka vnútorne slobodného a nezviazaného konvenciami. Sama by sa, podľa mňa, neodvážila vymaniť zo svojho stereotypu babičky a matky obetavo slúžiacej svojej rodine. Takže spočiatku odvážna vôbec nebola, len cítila, že vzťahy so synmi a v ich rodinách nie sú v poriadku, čo sa najviac odrážalo na vnúčikovi Ivankovi. Bolo to dieťa týrané nezáujmom svojich rodičov. A Broňo sa stal pre Ivanka mužským vzorom, čo bolo ďalším dôvodom zblíženia Hany s Broňom.

Hana berie všetky udalosti, ktoré zmena jej správania prináša, veľmi stoicky a vyrovnane. Kde sa v nej berie taký pokoj a rovnováha?

– Pokoj a rovnováhu jej prináša vedomie, že sa veci dostávajú do správnych koľají, najviac to zasa vidno na malom Ivankovi. Hana konečne začína vidieť seba i svojich synov kriticky, uvedomuje si, čo všetko robila zle. Ako submisívna manželka nezabránila, aby jej synovia neopakovali model správania svojho otca. To, že sú synovia z jej nového správania, ale najmä z výberu partnera v šoku, ju dokonca niekedy pobaví. Silu jej dáva znova vnúčik Ivanko, lebo sa z neho stáva šťastné dieťa. Aj preto, že ona sa stala správnou babičkou.

Malý Ivanko je dôležitou postavou filmu. Svojím spôsobom stmeľuje všetkých zúčastnených. Dokážu byť deti katalyzátorom nefungujúcich vzťahov, ako sme to mohli vidieť vo filme?

– Áno, môžu, pokiaľ ich my, dospelí nezničíme. Ak má dieťa šťastie, že má správny vzor v podobe rodiča alebo učiteľa, ktorý ho vedie životom s láskou a k láske k poznaniu, a ešte mu vštepí aj morálne hodnoty. A to môže zasa len osobným príkladom.

Režisér Bohdan Sláma v jednom z rozhovorov hovorí, že Baba z ľadu je vlastne o šťastí, čo je napokon aj jeden z hlavných motívov v jeho tvorbe. Vnímate to podobne?

– Súhlasím s týmto tvrdením. Bohdanovi hrdinovia sa trápia, usilujú, sú niekedy trápni až smiešni práve úprimnou snahou dosiahnuť šťastie, nájsť lásku, byť prijatí svojím okolím. Zažívajú pritom často dramatické peripetie aj tragické udalosti. A my sa pri tom smejeme – nie z nich, ale spolu s nimi. Tento uhol pohľadu mi je blízky a preto sú Slámove scenáre pre mňa príťažlivé.

Sláma má zároveň schopnosť hovoriť o vážnych veciach s humorom. Dokáže vniesť absurditu aj tam, kde by ju divák najmenej čakal, a situáciu tak odľahčí. Je aj tento humor pre vás dôvodom vracať sa do jeho filmov?

– Áno, na Bohdanových scenároch sa mi páči presne toto. Že sa v nich humor objaví nečakane, zdanlivo v nevhodnej alebo vážnej situácii. Ale veď to je práve ono! Aj v živote niekedy zažívame situácie, že v zúfalstve nám neostáva iné, len sa smiať.

Pokračovanie rozhovoru na www.kinematograf.sk.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Kultúra

Z. Mauréry: Postava učiteľky bola za odmenu

Published

on

By

Už dnes večer si v rámci premietaní Bažant Kinematografu v piešťanskom Hudobnom pavilóne v Mestkom parku môžete pozrieť film Učiteľka. S herečkou Zuzanou Mauréry sa o ňom zhovárala Simona Nôtová. Časť rozhovoru si môžete prečítať u nás, a ak vás zaujal, dočítate ho na stránkach Bažant Kinematografu.

Zuzana Mauréry je z umeleckej rodiny. Svedčí o tom nielen jej profesionálna cesta divadelnej či filmovej herečky a muzikálovej speváčky, ale aj spontánnosť, ktorou uchváti každého, kto sa s ňou stretne. V oblasti filmu svoj talent nedávno naplno ukázala vo filme Jana Hřebejka Učiteľka a za postavu Márie Drazdechovej získala Krištáľový glóbus na MFF Karlove Vary či národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Film sa dnes s obrovským úspechom premieta po celom svete.

Čakali ste takýto úspech filmu Učiteľka?

 

– Vôbec nie. Pôvodne to bol malý televízny film, ktorý ani nemal ísť do kín. Je to len veľká zhoda dobrých náhod, ktorá stojí za jeho úspechom.

Film medzi divákmi veľmi zarezonoval. Podľa reálií by sme mohli povedať, že je zasadený do nášho prostredia i dejín, no ukazuje sa, že oslovuje divákov po celom svete. Čím si myslíte, že to je?

– Je to univerzálna a veľmi aktuálna téma manipulácie. Zvlášť detí, ktoré majú vo významnom formatívnom veku dva veľké vzory, a to sú učiteľ a rodič. Je to dôležité, pretože každého z nás nejaká učiteľka ovplyvnila, či už pozitívne alebo negatívne. A práve v tom je príbeh filmu univerzálny. Skutočnosť, že je situovaný do našich 80. rokov, vôbec neprekáža, je to čitateľné aj napriek tomu.

Môže mať takýto film aj schopnosť ovplyvniť stav, ako dnes vyzerá vzdelávanie, výchova alebo školstvo?

– Rodičia na Učiteľku berú do kina aj svoje deti, aby im ukázali, ako to kedysi vyzeralo. Je to len nejaká kvapka v pohári, ale myslím si, že aj to k niečomu prispeje. Film napríklad vyvolal veľmi živú diskusiu medzi učiteľmi a rodičmi na internete. A keď rezonuje, ľudia sa touto témou zaoberajú a rozmýšľajú o nej, je to obrovský prínos.

Učiteľka Mária Drazdechová predstiera úprimnosť, pritom za maskou úsmevu skrýva závisť a túžbu po moci. Bolo pre vás náročné stvárniť takýto rozporuplný charakter?

– Podľa mňa nie je dvojtvárna. Chce pomáhať a myslí to veľmi dobre, najmä pre blaho spoločnosti. Jej charakter je absolútne jednoznačný, pretože spôsob, akým to robí, nemá z jej pohľadu dve stránky, je to jej prirodzenosť. Podľa nej si musíme navzájom milo pomáhať, ale ako ona povie. Herecky som sa to snažila ustáť tak, aby do posledného momentu nebolo čitateľné, či je taká priama alebo v tom má aj druhý plán.

Verí podľa vás v dobro toho, čo robí? Je presvedčená o správnosti?

– Určite je o tom presvedčená a to vytvára hrany celého príbehu. Je autorita, má moc a má ísť príkladom a hranica je tam, kde začne svoju moc zneužívať. Na druhej strane sú rodičia, ktorí už nie sú pomocníci, ale stávajú sa z nich sluhovia.

Dlho ste premýšľali, ako tú rolu uchopiť? Ako ju udržať na tej správnej hrane?

– Nie, bolo to tak dobre napísané, že som vôbec nerozmýšľala o ničom. Tak, ako som to zahrala na konkurze, tak som to hrala aj potom. Keď totiž človek príde do styku s kvalitným scenárom a poetikou Petra Jarchovského a s výnimočným režisérom, akým je Jan Hřebejk, tak zúročí všetky svoje skúsenosti a musí ich aj všetky použiť. Hřebejk je totiž režisér, ktorý vychádza z hercov. Čo prinesiete na pľac, to použije a až potom vytvára výsledok.

Celý film je postavený na učiteľke, ostatné postavy sú v „jej“ príbehu len panáčikmi, ktorými hýbe. Nebola to pre vás veľká zodpovednosť?

– Nemyslím si, že je to tak. Netreba zabúdať, že to, aká Mária Drazdechová naozaj bola, odohrali najmä rodičia. Keď som robila drobné postsynchróny, videla som pár záberov a bola som prekvapená, že prečo mi to Hřebejk dovolil takto hrať. Mala som pocit, že hrám nejakú operetu a že rodičia hrajú absolútne vážne. A v tom je genialita Hřebejka, že prostredníctvom rodičov i detí vyvážil učiteľku. Bez nich by učiteľka nikdy nevynikla, lebo oni odohrali to, čo v sebe skrýva.

Pokračovanie na www.kinematograf.sk

Projekcia filmu sa uskutoční v piatok 7.7.2017 o 21:30 h Hudobný pavilón v Mestskom parku.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články