Rozhovory

Henry Gansel: Do Piešťan sa vraciam každé leto

By 12. augusta 2012No Comments

Príbeh Henryho Gansela a jeho rodiny sa od doteraz uverejnených trochu odlišuje. Konkrétne v tom, že do zahraničia odišiel ešte za čias totalitného režimu. Napriek tomu, že počas čakania na azyl sa v Československu uskutočnila nežná revolúcia, svoje rozhodnutie emigrovať nezmenil. Tak sa Henry, rodák z Piešťan ocitol so svojou manželkou a dvoma dospievajúcimi synmi v austrálskom Melbourne, kde žije už viac ako dvadsaťdva rokov.

[singlepic id=33567 w=320 h=240 float=left]Nad prvou otázkou som vôbec neuvažovala. Ponúka sa sama. Prečo ste sa rozhodli emigrovať?

Môj otec bol kapitalista, vlastnil Kominára, priatelil sa s  pánom Winterom a dôsledky toho sme pociťovali v každodennom živote. Jedna sestra emigrovala do Austrálie a druhá sa vydala do Rakúska. Keď sa to dozvedela učiteľka, ktorá učila naše deti, povedala mi, aby som si nerobil plány, kam pôjdu študovať, lebo sa aj tak na žiadnu „lepšiu“ školu nedostanú. To bola posledná kvapka, keď sme vedeli, že žiaľ v takomto období a politickej klíme sa v našom štáte žiť nedá a naše deti by tu nemali žiadnu budúcnosť.

A vtedy ste sa definitívne rozhodli, že chcete z republiky odísť.

O odchode z vtedajšieho Československa sme s manželkou uvažovali asi 5 rokov. Keď sme sa rozhodli, že to naozaj chceme urobiť, začali sme žiadať o devízový prísľub a výjazdovú doložku. Nikdy sme však nezískali povolenie na výjazd pre všetkých členov rodiny. Buď som mohol ísť na „dovolenku“ ja s jedným dieťaťom alebo manželka s dieťaťom. Až po viacerých pokusoch sa nám podarilo vybaviť devízový prísľub pre celú rodinu do Talianska.

Teraz ma zaujíma emocionálna stránka odchodu. V Piešťanoch ste v čase odchodu mali maminu, predpokladám, že ste ani jej nemohli povedať, čo chystáte.

Samozrejme, nemohli sme to povedať vôbec nikomu. Vedeli sme to len my dvaja s manželkou. Moja mama sa s našim odchodom dlho nemohla zmieriť, hlavne s tým, že v Piešťanoch zostala sama. Aj moja sestra totiž emigrovala. Dnes má mama 92 rokov a veľmi sa teší, že sa nám dobre darí. Často za nami do Austrálie cestovala. Chodievala najskôr na rok, potom na pol roka, potom na 3 mesiace, teraz by to brala tak na víkend. Chýbajú jej u nás slovenské noviny, televízia, nemá tu susedky, s ktorými by sa mohla porozprávať, tak sa rada vracia domov, do svojho prostredia.

Vráťme sa v čase do roku 1988, kedy sa Vám zámer podaril a mohli ste ísť na „dovolenku“ do Talianska.

Áno, odchod z Československa sa nám podaril rok pred revolúciou. Vycestovali sme akože k moru, ale prešli sme len do Rakúska, kde sme požiadali o azyl. Našou vysnívanou destináciou bola Austrália, a tak sme čakali, kým dostaneme povolenie ísť žiť do ich krajiny.

[singlepic id=33570 w=320 h=240 float=left]Prečo práve Austrália?

Vedeli sme, že chceme ísť čo najďalej z Európy. Možno by bolo pre nás jednoduchšie ísť do niektorej západoeurópskej krajiny, tiež sme mali ponuku z Kanady, ktorá nás chcela prijať krátko po tom, ako sme prišli do Rakúska. Obaja sme vedeli po nemecky a manželka ovláda francúzštinu, ja maďarčinu a ruštinu. V Austrálii žila aj moja sestra, ale to nebol hlavný dôvod. O krajine sme si veľa zistili, prečítali a rozhodli sme sa, že tam chceme žiť.

Aké boli prvé pocity Vašich synov, keď sa dozvedeli, že ste zo Slovenska odišli natrvalo, neuvidia už svojich spolužiakov a kamarátov?

Naše deti boli sklamané, ale skôr z dôvodu, že sme im sľúbili dovolenku pri mori. Nakúpili si potápačské okuliare a zrazu zistili, že všetko je inak. Tak sme im vysvetlili, že keď sa dostaneme do Austrálie, budú sa môcť v mori kúpať často a možno aj kúsok od domu. Neskôr sa nás na všetko pýtali, ale nie s ťažkým srdcom, skôr zo zvedavosti. V Rakúsku sme boli uznaní ako utečenci, a aj keď po pár mesiacoch nášho príchodu u nás prebehla revolúcia a veľa ľudí sa vracalo späť, my sme už raz dvere zatvorili a vrátiť sa späť sme nechceli.

[singlepic id=33566 w=320 h=240 float=left]Aké boli Vaše začiatky v Austrálii?

Začiatok nebol vôbec ľahký, ale s tým sme počítali. Anglický jazyk sme s manželkou ovládali len zo slovníkov a  kníh, tým spôsobom, ako sme sa to po večeroch doma naučili. A to čo sme sa naučili bolo samozrejme nesprávne a so zlou výslovnosťou. Po príchode do krajiny nám ponúkol štát možnosť 3- mesačného štúdia anglického jazyka, čo bola veľká pomoc. Mali sme tiež veľkú výhodu, že moja sestra s rodinou už bola v Austrálii usadená a znalá pomerov. Veľmi nám v začiatkoch pomohla, poradila a usmernila. Čo sa práce týka, vedel som, že musím zobrať čokoľvek, čo sa mi naskytne. Aj keď vždy snívate, že sa dá robiť niečo lepšie, ale ja som bol naozaj pri zemi a presvedčený, že keď budem musieť byť pri lopate, budem pri lopate.

Ale pri ťažkých začiatkoch boli aj veľmi príjemné okamihy. Napríklad ľudia, ktorí v krajine žijú. Sú nesmierne milí, ústretoví a ochotní. Nikdy nám nedali najavo, že sme prišelci z východu. Alebo to, že náš starší syn rok po príchode do Austrálie zmaturoval. Musel sa naučiť jazyk, zvyknúť si na iný systém školy, ale všetko úspešne zvládol.

Akými pracovnými pozíciami ste počas rokov v Austrálii prešli?

Po príchode do Austrálie som zakrátko začal pracovať pre jedného Čecha, ktorý vyrábal balustrády. Tam som zostal 6 mesiacov, kým som si zdokonalil angličtinu. Následne som sa zamestnal v ázijskej firme na letovacej linke. Odtiaľ som už len postupoval. Vypracoval som sa na výstupného kontrolóra, kde som po niekoľkých školeniach prestúpil do japonskej firmy Fujitsu. Tam som kalibroval testovacie prístroje. Dnes pracujem vo firme Gateway Industries vo funkcii IT manažéra a  interného audítora systému managementu ISO 9001. Manželka pracuje od príchodu do Austrálie stále v tom istom zamestnaní, ako poradkyňa na úrade práce.

Ako sa v Austrálii darí Vašim deťom?

Naše deti si v Austrálii veľmi rýchlo a dobre zvykli. Dnes už sú obaja naši synovia dospelí, mladší je už ženatý a má dcéru. Založil si súkromnú prosperujúcu firmu v dizajne a prevádzke počítačových sietí. Starší pracuje pre austrálsku banku ako vedúci odboru na pôžičky. Oni teraz skôr pomáhajú nám ako my im.

Neviem či sa dá porovnať ekonomická situácia v Austrálii a na Slovensku, ako rýchlo ste si napríklad dokázali zabezpečiť vlastné bývanie?

Ak v Austrálii niekto chce robiť, tak i dobre zarobí. My sme si kúpili svoj vlastný dom za päť rokov, kedy sme si našetrili na depozit. Banka nám na základe depozitu poskytla úver a ten sme za desať rokov splatili. Takže o desať rokov sme mali svoj dom so záhradou. V Austrálii je to bežne tak, že po dosiahnutí veku 18 rokov odchádzajú deti z domu, chvíľu si prenajímajú ubytovanie a potom si kupujú vlastné domy.

Boli chvíľky, keď ste si povedali, nechajme to tak, vráťme sa domov?

Prvé tri roky začiatkov v Austrálii boli naozaj veľmi ťažké. Nevedeli sme jazyk, nemali sme pracovnú istotu. Boli sme s manželkou zodpovední za dve deti, nebolo to jednoduché. Keby som sa tam ocitol sám, situácia je úplne iná. My sme ale prišli ako štvorčlenná rodina s dvoma kuframi, nič viac sme nemali. Deťom sme potrebovali vybudovať zázemie a domov. V škole videli spolužiakov, ako nosia značkové oblečenia, my sme im ale nič také zo začiatku kúpiť nemohli. Ťažko to chápali, ale všetko sme museli prekonať.

A boli ste na tom s manželkou rovnako? Podržali ste jeden druhého?

Obaja sme trvali na tom, že zostávame a vydržíme. Od veľa ľudí som počul, že keď z páru jeden cúvne, začínajú problémy. My sme obaja boli stále za jedno, spolu sme prišli a spolu aj zostali. Poznali sme ľudí, ktorí sa v eufórii po revolúcii vrátili na Slovensko, chceli zachytiť začiatok demokracie a urobiť si biznis. O rok či dva sa ale vrátili späť a boli sklamaní. Lebo v podnikaní samotnom sa im darilo, ale ľudské vzťahy, podplácanie a výpaľníctvo – to bolo niečo, čo v Austrálii nepoznali. To nás ešte viac upevnilo v rozhodnutí, že sme urobili dobre, keď sme zostali.

Do Austrálie ste odchádzali s dospievajúcimi synmi, na angličtinu si zvykli veľmi rýchlo. Zaujíma ma, či hovoríte ešte doma po slovensky, prípadne či hovoríte po slovensky aj s Vašou vnučkou?

So synmi hovoríme stále po slovensky, pokiaľ prídu k nám bez partneriek, v opačnom prípade sa treba prispôsobiť angličtine, s manželkou sa rozprávame výlučne po slovensky. Vnučka slovenčine rozumie, ale odpovedá nám v angličtine.

[singlepic id=33571 w=320 h=240 float=left]Na Slovensko a do Piešťan sa vraciate pravidelne. Boli tu aj Vaše deti?

V Piešťanoch stále žije moja mamina, čo je dôvod, že sa sem každý rok v lete na mesiac pravidelne vraciam. Moji synovia na Slovensku a v Piešťanoch boli dva krát, v rámci cestovania po Európe. Piešťany sa im veľmi páčia, pamätajú si napríklad kúpalisko Eva, kde som ich učil plávať. Veľmi emotívny zážitok bol pre mňa fakt, že ako vstúpili do nášho rodinného domu, okamžite povedali, „túto vôňu si pamätáme, tak voňalo naše detstvo“.

Keby ste sa dnes, po všetkom čo emigrácia a budovanie nového života zahŕňalo, mohli rozhodnúť znovu, čo by ste volili?

Práve kvôli deťom som dnes rád, že sme kedysi takto rozhodli. Majú v Austrálii úplne iný život a viac možností, a to ma teší. Aj keď sa v súčasnosti na Slovensku žije oveľa lepšie ako kedysi, ale tá pohoda, spokojnosť a nestresovosť je v Austrálii cítiť omnoho viac.

[nggallery id=1841]

Zhovárala sa: Petra Adamcová

About

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972