Connect with us

Rozhovory

Futbal v Afrike a opice zlodejky

Published

on

Medzi Slovákmi, ktorí sa rozhodli navštíviť Afriku kvôli majstrovstvám sveta vo futbale, bolo aj veľa Piešťancov. PNky vám už priniesli rozhovor s Petrom Slezákom, ktorý si užil prvé dva zápasy slovenských reprezentantov. Teraz sa pozrieme na Afriku a futbal pohľadom bývalej piešťanskej futbalistky Martiny Hudcovičovej, ktorá strávila v Juhoafrickej republike desať dní a videla naživo zápasy Slovenska s Paraguajom, Talianskom a Holandskom.

[singlepic id=1573 w=320 h=240 float=left]Po náročnom lete ste mali v prvý deň pobytu v Afrike naplánovanú návštevu zápasu Slovensko Paraguaj. Aké boli očakávania fanúšikov pred zápasom?

Veľké, veď víťazstvo by znamenalo šancu na historický postup Slovenska medzi 16 najlepších tímov sveta. Všetci sme verili slovenským futbalistom, že sa im to podarí. O tento zápas nebol taký záujem, ako keď hrali lepšie mužstvá. Štadión bol zaplnený sotva z polovice a ľudí pribudlo, až keď usporiadatelia cez polčas pustili dnu za symbolickú cenu domácich fanúšikov. Hralo sa vo veľmi vlažnom tempe a od začiatku udávali tón Paraguajci. Mám pocit, že naši hráči nevystreli medzi tyče súperovej brány za celý zápas ani raz.

Prekvapilo ťa v Afrike niečo?

Milo ma prekvapila úroveň, infraštruktúra a čistota niektorých miest, v kontrastne s nesmiernou chudobou a biedou v iných mestách, či na „dedinách“. ?o sa týka futbalu, tak v pozitívnom smere ma prekvapila organizácia majstrovstiev sveta. Povedala by som, že to mali „premakané“ do posledného detailu.

Ako sa k turistom správali domáci obyvatelia?

Tak v prvom rade som mala pocit, že domácich belochov sme ani nestretli. Myslím tým obyvateľov JAR. No a černosi boli nesmierne priateľskí. Všade nás však upozorňovali, že hlavne v mestách máme byť opatrní a neukazovať drahé a hodnotné veci. Našťastie sme nemali žiadnu negatívnu skúsenosť a myslím, že medializované informácie o kriminalite boli trošku prehnané. Jedine v Johannesburgu, ktorý má povesť svetového centra kriminality, sme nemali úplne dobrý pocit.

[singlepic id=1589 w=320 h=240 float=left]Vrámci pobytu ste precestovali takmer celú Juhoafrickú republiku. Čo na Teba najviac zapôsobilo?

Pri pohľade na chudobné dediny mi veru prišlo ľúto detí, ?o tam žijú. Je smutné, že im často chýbajú základné veci ako jedlo, škola, oble?enie a nemajú šancu to zmeniť. Je však úžasné ako sa dokázali radovať zo života a aký bol ich smiech kúzelný. Fascinovala ma nádherná príroda, voľne behajúce zvieratá a rozdiely medzi našimi kultúrami.

Vráťme sa však späť k futbalu. Ako ste prežívali, myslím ako fanúšikovia, zápas s Talianmi?

Na štadión sme, po ve?mi slabom zápase našich s Paraguajom, išli s veľmi malou dušičkou. Osobne ma zaskočilo, že hymnu spievali iba Slováci, Taliani boli celý čas ticho. Podobne to bolo aj počas zápasu, že s prevahou slovenských hráčov na ihrisku stúpala prevaha fanúšikov v hľadisku. Po prvom góle Roba Vitteka sa strhol ošiaľ a začali sme veriť, že aj majstri sveta sú poraziteľní. Po druhom góle sme už všetci spievali „my sme tu doma“ a pridávali sa k nám aj domáci africkí fanúšikovia. Pirlo v závere veľmi oživil hru Talianov, bolo to strhujúce. Po konečnom hvizde rozhodcu sa rozpútalo slovenské šialenstvo a myslím, že to bol ten zápas, kedy sa Slovensko zapísalo do futbalového sveta. Všade kam sme odvtedy prišli nám všetci so zdvihnutým prstom hovorili: „Aha Slovakia. To vy ste porazili Taliansko.“ A boli sme na to hrdí.

A zápas s Holanďanmi?

Zápas s Holandskom bol veľmi peknou rozlúčkou so šampionátom. Páčilo sa mi veľmi priateľské správanie holandských fanúšikov, Čo by som si priala aj na našich tribúnach. Spievali, podávali nám ruky a fotili sme a spoločne. Na štadióne sme mohli celé MS sedieť pomiešaní a ani raz nevznikol konflikt. Futbal bol do poslednej chvíle zaujímavý. S palcom hore sa s nami Holanďania lúčili a želali nám všetko dobré. Možno by to bolo iné, keby prehrali, ale aj tak to bol veľmi príjemný zážitok.

[singlepic id=1579 w=320 h=240 float=left]Navštívili ste aj Svazijsko a Lesotho…

Tieto krajiny boli úplne odlišné od toho čo sme mali možnosť dovtedy vidieť. Svazijci nás privítali kultúrou a krásnymi tancami. Mali sme možnosť vidieť ako žili a ako žijú pôvodné kmene v tomto kráľovstve. Lesotho, ktorému sa hovorí aj „strecha Afriky“ je veľmi biedne a chudobné. Obe krajiny patria do top ten vo výskyte AIDS na svete. Zhruba každý tretí človek tu trpí touto chorobou. V Lesothe majú umiestnené na mnohých miestach informačné tabule, čo robiť aby sa človek nenakazil.

Mali ste aj nejaké nezvyčajné zážitky?

Na Myse dobrej nádeje sme mali možnosť vidieť niečo, čo človek nevidí každý deň. Náš sprievodca nás upozorňoval, že miestne opice sú veľmi šikovné a živia sa tým, že kradnú jedlo turistom. Pred našimi očami sa odohrala presne takáto scéna. Pavian sa odzadu prikradol k anglickému turistovi a ukradol mu 2 pizze a sendvič. Kým sa spamätal bola jedna pizza zjedená a opica práve šrotovala sendvič.

Foto: Martina Hudcovičová a Jozef Komorný

[nggallery id=60]

Continue Reading

Koktail

Časť z vašich nákupov pôjde na autá pre Slovenský Červený kríž

Published

on

By

Druhý ročník projektu na podporu terénnych sociálnych služieb, na ktorom spolupracujú Slovenský Červený kríž (SČK) a spoločnosť Kaufland, odštartoval vo štvrtok 14. júna. V rámci projektu „S našimi značkami je pomoc na ceste“ môžu zákazníci spoločnosti kúpou výrobkov privátnych značiek podporiť nákup vozidiel, ktoré pomôžu ľuďom v núdzi.

Využívané budú v rámci terénnych sociálnych služieb, ktoré SČK zabezpečuje. Minulý rok sa vďaka tomuto projektu a zapojeniu nielen zákazníkov obchodu, ale aj s finančným príspevkom od spoločnosti samotnej, podarilo zakúpiť  päť nových áut a spustiť či posilniť terénne sociálne služby v rôznych kútoch Slovenska.

Terénne sociálne služby využívajú najmä ľudia, ktorí sú v nepriaznivej sociálnej situácii kvôli svojmu veku, zdravotnému postihnutiu či dlhodobo zhoršenému zdravotnému stavu. Veľmi často je využívaná práve prepravná služba a to najmä v prípade návštevy lekára, kedy sa dotyčná osoba nemá ako prepraviť. Okrem prepravných služieb sa pod terénne sociálne služby radia aj opatrovateľské služby. Nemenej dôležité sú však aj sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, požičiavanie zdravotníckych pomôcok,  rozvoz šatstva a potravinovej pomoci.

„Minulý rok sme projekt odštartovali s veľkým úspechom a vďaka našim zákazníkom sa podarilo vyzbierať sumu na kúpu až piatich nových vozidiel, ktoré boli vybavené aj špeciálnou plošinou pre ľudí na invalidnom vozíku. Veríme, že tento rok spoločnými silami pomôžeme ďalším územným spolkom Slovenského Červeného kríža prepravnú službu rozbehnúť , príp. v okresoch, v ktorých už táto služba funguje, ešte viac zvýšiť jej pokrytie,“ dodáva Erika Turček Pfundtnerová, z oddelenia spoločenskej zodpovednosti spoločnosti Kaufland.

Do spustenia projektu poskytovalo prepravnú službu 8 územných spolkov SČK pre 2 678 klientov. „Je jednou z finančne najnákladnejších v portfóliu našich terénnych sociálnych služieb. Spokojné tváre ľudí na ňu odkázaných nás však posúvajú, dodávajú nám chuť udržiavať ju a hľadať možnosti jej rozširovania. Sme radi, že sme našli partnera, ktorý to chápe a umožňuje nám prepravnú službu modernizovať a sprístupňovať jej využitie práve tým, ktorí sú na ňu najviac odkázaní,“ hovorí Zuzana Rosiarová, generálna sekretárka SČK.

TS

Continue Reading

Kultúra

Rozhovor: Zuzana Kronerová o Babe z ľadu

Published

on

By

Bažant Kinematograf vám ako poslednú snímku tento rok ponúka v pondelok 10. júla o 21:30 h v Hudobnom pavilóne v Mestskom parku film Baba z ľadu. S jej hlavnou predstaviteľkou Zuzanou Kronerovou sa rozprávala Simona Nôtová.

Zuzana Kronerová je na veľkom plátne ako doma. Jej filmografiu tvorí množstvo postáv, v ktorých vždy presvedčivo stvárni akýkoľvek charakter. No nechýba ani v žiadnom z filmov úspešného českého režiséra Bohdana Slámu. Divoké včely, Štěstí, Venkovský učiteľ, Štyri slnká a najnovšie Baba z ľadu. V poslednom z nich ako ovdovená Hana nabrala odvahu a v šesťdesiatke sa rozhodla začať žiť svoj život podľa vlastných predstáv.

Čo bolo hlavným dôvodom pre Hanu, že našla odvahu na zmenu a rozhodla sa ísť vlastnou cestou?

– Hana mala šťastie, že stretla otužilca Broňa, človeka vnútorne slobodného a nezviazaného konvenciami. Sama by sa, podľa mňa, neodvážila vymaniť zo svojho stereotypu babičky a matky obetavo slúžiacej svojej rodine. Takže spočiatku odvážna vôbec nebola, len cítila, že vzťahy so synmi a v ich rodinách nie sú v poriadku, čo sa najviac odrážalo na vnúčikovi Ivankovi. Bolo to dieťa týrané nezáujmom svojich rodičov. A Broňo sa stal pre Ivanka mužským vzorom, čo bolo ďalším dôvodom zblíženia Hany s Broňom.

Hana berie všetky udalosti, ktoré zmena jej správania prináša, veľmi stoicky a vyrovnane. Kde sa v nej berie taký pokoj a rovnováha?

– Pokoj a rovnováhu jej prináša vedomie, že sa veci dostávajú do správnych koľají, najviac to zasa vidno na malom Ivankovi. Hana konečne začína vidieť seba i svojich synov kriticky, uvedomuje si, čo všetko robila zle. Ako submisívna manželka nezabránila, aby jej synovia neopakovali model správania svojho otca. To, že sú synovia z jej nového správania, ale najmä z výberu partnera v šoku, ju dokonca niekedy pobaví. Silu jej dáva znova vnúčik Ivanko, lebo sa z neho stáva šťastné dieťa. Aj preto, že ona sa stala správnou babičkou.

Malý Ivanko je dôležitou postavou filmu. Svojím spôsobom stmeľuje všetkých zúčastnených. Dokážu byť deti katalyzátorom nefungujúcich vzťahov, ako sme to mohli vidieť vo filme?

– Áno, môžu, pokiaľ ich my, dospelí nezničíme. Ak má dieťa šťastie, že má správny vzor v podobe rodiča alebo učiteľa, ktorý ho vedie životom s láskou a k láske k poznaniu, a ešte mu vštepí aj morálne hodnoty. A to môže zasa len osobným príkladom.

Režisér Bohdan Sláma v jednom z rozhovorov hovorí, že Baba z ľadu je vlastne o šťastí, čo je napokon aj jeden z hlavných motívov v jeho tvorbe. Vnímate to podobne?

– Súhlasím s týmto tvrdením. Bohdanovi hrdinovia sa trápia, usilujú, sú niekedy trápni až smiešni práve úprimnou snahou dosiahnuť šťastie, nájsť lásku, byť prijatí svojím okolím. Zažívajú pritom často dramatické peripetie aj tragické udalosti. A my sa pri tom smejeme – nie z nich, ale spolu s nimi. Tento uhol pohľadu mi je blízky a preto sú Slámove scenáre pre mňa príťažlivé.

Sláma má zároveň schopnosť hovoriť o vážnych veciach s humorom. Dokáže vniesť absurditu aj tam, kde by ju divák najmenej čakal, a situáciu tak odľahčí. Je aj tento humor pre vás dôvodom vracať sa do jeho filmov?

– Áno, na Bohdanových scenároch sa mi páči presne toto. Že sa v nich humor objaví nečakane, zdanlivo v nevhodnej alebo vážnej situácii. Ale veď to je práve ono! Aj v živote niekedy zažívame situácie, že v zúfalstve nám neostáva iné, len sa smiať.

Pokračovanie rozhovoru na www.kinematograf.sk.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Kultúra

Z. Mauréry: Postava učiteľky bola za odmenu

Published

on

By

Už dnes večer si v rámci premietaní Bažant Kinematografu v piešťanskom Hudobnom pavilóne v Mestkom parku môžete pozrieť film Učiteľka. S herečkou Zuzanou Mauréry sa o ňom zhovárala Simona Nôtová. Časť rozhovoru si môžete prečítať u nás, a ak vás zaujal, dočítate ho na stránkach Bažant Kinematografu.

Zuzana Mauréry je z umeleckej rodiny. Svedčí o tom nielen jej profesionálna cesta divadelnej či filmovej herečky a muzikálovej speváčky, ale aj spontánnosť, ktorou uchváti každého, kto sa s ňou stretne. V oblasti filmu svoj talent nedávno naplno ukázala vo filme Jana Hřebejka Učiteľka a za postavu Márie Drazdechovej získala Krištáľový glóbus na MFF Karlove Vary či národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Film sa dnes s obrovským úspechom premieta po celom svete.

Čakali ste takýto úspech filmu Učiteľka?

 

– Vôbec nie. Pôvodne to bol malý televízny film, ktorý ani nemal ísť do kín. Je to len veľká zhoda dobrých náhod, ktorá stojí za jeho úspechom.

Film medzi divákmi veľmi zarezonoval. Podľa reálií by sme mohli povedať, že je zasadený do nášho prostredia i dejín, no ukazuje sa, že oslovuje divákov po celom svete. Čím si myslíte, že to je?

– Je to univerzálna a veľmi aktuálna téma manipulácie. Zvlášť detí, ktoré majú vo významnom formatívnom veku dva veľké vzory, a to sú učiteľ a rodič. Je to dôležité, pretože každého z nás nejaká učiteľka ovplyvnila, či už pozitívne alebo negatívne. A práve v tom je príbeh filmu univerzálny. Skutočnosť, že je situovaný do našich 80. rokov, vôbec neprekáža, je to čitateľné aj napriek tomu.

Môže mať takýto film aj schopnosť ovplyvniť stav, ako dnes vyzerá vzdelávanie, výchova alebo školstvo?

– Rodičia na Učiteľku berú do kina aj svoje deti, aby im ukázali, ako to kedysi vyzeralo. Je to len nejaká kvapka v pohári, ale myslím si, že aj to k niečomu prispeje. Film napríklad vyvolal veľmi živú diskusiu medzi učiteľmi a rodičmi na internete. A keď rezonuje, ľudia sa touto témou zaoberajú a rozmýšľajú o nej, je to obrovský prínos.

Učiteľka Mária Drazdechová predstiera úprimnosť, pritom za maskou úsmevu skrýva závisť a túžbu po moci. Bolo pre vás náročné stvárniť takýto rozporuplný charakter?

– Podľa mňa nie je dvojtvárna. Chce pomáhať a myslí to veľmi dobre, najmä pre blaho spoločnosti. Jej charakter je absolútne jednoznačný, pretože spôsob, akým to robí, nemá z jej pohľadu dve stránky, je to jej prirodzenosť. Podľa nej si musíme navzájom milo pomáhať, ale ako ona povie. Herecky som sa to snažila ustáť tak, aby do posledného momentu nebolo čitateľné, či je taká priama alebo v tom má aj druhý plán.

Verí podľa vás v dobro toho, čo robí? Je presvedčená o správnosti?

– Určite je o tom presvedčená a to vytvára hrany celého príbehu. Je autorita, má moc a má ísť príkladom a hranica je tam, kde začne svoju moc zneužívať. Na druhej strane sú rodičia, ktorí už nie sú pomocníci, ale stávajú sa z nich sluhovia.

Dlho ste premýšľali, ako tú rolu uchopiť? Ako ju udržať na tej správnej hrane?

– Nie, bolo to tak dobre napísané, že som vôbec nerozmýšľala o ničom. Tak, ako som to zahrala na konkurze, tak som to hrala aj potom. Keď totiž človek príde do styku s kvalitným scenárom a poetikou Petra Jarchovského a s výnimočným režisérom, akým je Jan Hřebejk, tak zúročí všetky svoje skúsenosti a musí ich aj všetky použiť. Hřebejk je totiž režisér, ktorý vychádza z hercov. Čo prinesiete na pľac, to použije a až potom vytvára výsledok.

Celý film je postavený na učiteľke, ostatné postavy sú v „jej“ príbehu len panáčikmi, ktorými hýbe. Nebola to pre vás veľká zodpovednosť?

– Nemyslím si, že je to tak. Netreba zabúdať, že to, aká Mária Drazdechová naozaj bola, odohrali najmä rodičia. Keď som robila drobné postsynchróny, videla som pár záberov a bola som prekvapená, že prečo mi to Hřebejk dovolil takto hrať. Mala som pocit, že hrám nejakú operetu a že rodičia hrajú absolútne vážne. A v tom je genialita Hřebejka, že prostredníctvom rodičov i detí vyvážil učiteľku. Bez nich by učiteľka nikdy nevynikla, lebo oni odohrali to, čo v sebe skrýva.

Pokračovanie na www.kinematograf.sk

Projekcia filmu sa uskutoční v piatok 7.7.2017 o 21:30 h Hudobný pavilón v Mestskom parku.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články