Connect with us

Rozhovory

Filmy, ktoré som premietol by mohli obtočiť zemeguľu

Published

on

Filmový festival Cinematik v Piešťanoch sa nezadržateľne blíži. Filmoví nadšenci si počas neho pozrú množstvo filmov a vnímajú hostí, ktorí stoja pred filmovými plátnami. Sú však aj ľudia, bez ktorých by festival nebol a málokto si ich všimne. Sedia v prítmí premietacej kabínky. V monotónnom zvuku premietacieho stroja, v samote. Jedným z nich je i 65-ročný Pavol Bartovic. Je síce už na dôchodku, ale keď treba, ochotne pomôže s premietaním. Ako malé deti sme chodili na filmové predstavenia pre školy do kina Moskva. Vždy som zvedavo nakúkala do malého okienka nad hľadiskom, odkiaľ vychádzal úzky pás svetla. V tom čase sedel za premietacím prístrojom už ostrieľaný premietač Pavol Bartovic, človek, ktorý sa svojej záľube začal venovať ako 13- ročný chlapec, a ktorý premieta filmy dodnes.

[singlepic id=3162 w=320 h=240 float=left]Ako ste sa dostali k svojej profesii?

Ako malý 13- ročný chlapec som vysedával doma, tak môj otec poprosil vtedajšiu riaditeľku kina, aby ma zobrala na premietania. Tam som začal brigádovať. Keď som mal sedemnásť, skončil som školu, a začal som pracovať u štátneho filmu, kde bolo nevyhnutné absolvovať štátne skúšky. Lenže ku skúškam mohol ísť až ten premietač, ktorý odohral 560 filmov. Skúšky som urobil a začal som premietať profesionálne. Po návrate z vojenskej služby som nastúpil do kina na plný úväzok.

Koľko filmov denne ste premietli?

Premietal som celý týždeň o 16.00, 18.00 a 20.00, a o 21.30 už som prechádzal do prírodného kina. Tam som strávil 12 až 15 rokov. Prírodné kino bolo len mojou doménou. V nedeľu toho bolo viac, lebo od ôsmej do dvanástej sa hrali filmy so žurnálom. O druhej poobede pokračovalo detské predstavenie a potom ďalšie tri premietania, v lete štvrté – prírodné kino.

[singlepic id=3163 w=320 h=240 float=right]Takže v nedeľu ste strávili v premietacej kabíne aj viac ako 14 hodín…

Viete, premietaniu filmov som zasvätil celý svoj život. Ale táto práca človeka musí baviť. A baví aj mňa, inak by som ju nerobil. V premietacej kabíne som zažil veľa vecí. Dodnes si pamätám, ako som premietal, keď prišli v šesťdesiatom ôsmom Rusi do Piešťan, zažil som premenovanie kina, pracoval som v časoch, keď sa muselo premietať 75% ruských filmov, 15% produkcie z Bulharska, Poľska, Maďarska, zostatok snímky talianske, francúzske a nemecké. Americký film sa dostal na plátno možno raz za mesiac.

Čo všetko Vaša práca premietača obnáša?

Každý film, ktorý sa mi dostane do rúk je v špeciálnych prepravkách. Dôležité je film po „ceste“ nechať oddýchnuť, hlavne pri zmenách teplôt a vlhkosti. Potom pretáčam film na cievky, kontrolujem, či je zastrihovaný, lepený alebo inak poškodený. Kontrola sa vykonáva hmatom, posúvaním pomedzi prsty. Okrem toho je ku každému filmu kniha, kde sa robia zápisy, ktoré premietač kontrolou zistí. Po kontrole film naviniem, premietnem a znovu skontrolujem, následne zabalím do prepraviek a je pripravený na odoslanie.

[singlepic id=3167 w=350 h=350 float=left]Pamätám si, že kedysi nebolo zriedkavé, že film sa počas premietania roztrhol, prípadne bolo treba chvíľu počkať, kým sa nasunie ďalšia časť. Zvlášť nervózni boli diváci, keď sa to stalo vo veľmi napínavej chvíli.

Dnes sa už filmy z 99% netrhajú. Stať sa to môže len v prípade, že sa film reparuje priesvitnou páskou, tá sa dobre nezastrihne, a pri jej zachytení sa môže film roztrhnúť. Ja si našťastie nepamätám, že by sa mi film pretrhol. Čo sa týka toho prelínania, pre mňa je dôležité sledovať značky, ktoré sú na filme v pravom hornom rohu, a podľa toho viem, kedy spustím druhý stroj, aby sa obrazy pekne prepojili. Ja už mám takú svoju pomôcku, že pri navíjaní si dávam lepku, kedy sa blíži predel.

Videli ste tisíce filmov, ktoré z nich Vám utkveli v pamäti?

Z panoramatických filmov sa mi páčila Kleopatra, ktorú sme v Piešťanoch premietali ako tretie mesto na Slovensku. Krásny film bol Mackennovo zlato, vždy dobré boli talianske filmy s Mastroiannim, Lorenovou.

[singlepic id=3169 w=320 h=240 float=right]Dokážete si ešte doma sadnúť k televízii a vychutnať pekný film?

Televízor doma mám, ale filmy nepozerám. Sledujem len správy a šport. Tých filmov som videl veľa, nechcem mať silácke reči, ale keby sa spojili všetky pásky s filmami, ktoré som odpremietal, myslím, že by obtočili zemeguľu.

Okrem práce profesionálneho premietača ste pracovali dlhé roky ako osvetľovač v piešťanskom Dome umenia.

Áno, v roku 1979 som nastúpil do Domu umenia ako osvetľovač. Bolo to pekné obdobie. Stretol som sa so všetkými hercami, hudobníkmi, členmi slovenských a českých divadiel. Pracoval som so Slovenským národným divadlom, martinským, nitrianskym, prešovským, košickým… Neexistuje herec, ktorého by som nevidel, ktorého by som nenasvecoval. Niektorí z divadelníkov mali svojich osvetľovačov, niektorí sa spoliehali na mňa.

[singlepic id=3172 w=320 h=240 float=left]Aká bola komunikácia s takýmito osobnosťami?

Poviem Vám, že v Piešťanoch sa herci aj hudobníci či tanečníci cítili veľmi dobre. Boli sme dobrý kolektív, nemali sme žiadne nedorozumenia, a to oni cítili. Radi sa u nás účinkovali kvôli dobrej atmosfére, a kvôli tomu, že u nás sa nedalo povedať, že sa niečo nedá. Túto prácu som robil 31 rokov a bolo to zaujímavé. Každý deň niečo iné, žiadna fádnosť, vždy iné divadlo, iné kulisy, herci, scéna. Zo zdravotných dôvodov som ale túto prácu už musel nechať. Premietanie filmov je ale celý môj život, od toho sa neviem odtrhnúť.

Zhovárala sa: Petra Adamcová   Foto: hug(o)photo agency – Tomáš Hudcovič

[nggallery id=111]

Continue Reading

Koktail

Časť z vašich nákupov pôjde na autá pre Slovenský Červený kríž

Published

on

By

Druhý ročník projektu na podporu terénnych sociálnych služieb, na ktorom spolupracujú Slovenský Červený kríž (SČK) a spoločnosť Kaufland, odštartoval vo štvrtok 14. júna. V rámci projektu „S našimi značkami je pomoc na ceste“ môžu zákazníci spoločnosti kúpou výrobkov privátnych značiek podporiť nákup vozidiel, ktoré pomôžu ľuďom v núdzi.

Využívané budú v rámci terénnych sociálnych služieb, ktoré SČK zabezpečuje. Minulý rok sa vďaka tomuto projektu a zapojeniu nielen zákazníkov obchodu, ale aj s finančným príspevkom od spoločnosti samotnej, podarilo zakúpiť  päť nových áut a spustiť či posilniť terénne sociálne služby v rôznych kútoch Slovenska.

Terénne sociálne služby využívajú najmä ľudia, ktorí sú v nepriaznivej sociálnej situácii kvôli svojmu veku, zdravotnému postihnutiu či dlhodobo zhoršenému zdravotnému stavu. Veľmi často je využívaná práve prepravná služba a to najmä v prípade návštevy lekára, kedy sa dotyčná osoba nemá ako prepraviť. Okrem prepravných služieb sa pod terénne sociálne služby radia aj opatrovateľské služby. Nemenej dôležité sú však aj sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, požičiavanie zdravotníckych pomôcok,  rozvoz šatstva a potravinovej pomoci.

„Minulý rok sme projekt odštartovali s veľkým úspechom a vďaka našim zákazníkom sa podarilo vyzbierať sumu na kúpu až piatich nových vozidiel, ktoré boli vybavené aj špeciálnou plošinou pre ľudí na invalidnom vozíku. Veríme, že tento rok spoločnými silami pomôžeme ďalším územným spolkom Slovenského Červeného kríža prepravnú službu rozbehnúť , príp. v okresoch, v ktorých už táto služba funguje, ešte viac zvýšiť jej pokrytie,“ dodáva Erika Turček Pfundtnerová, z oddelenia spoločenskej zodpovednosti spoločnosti Kaufland.

Do spustenia projektu poskytovalo prepravnú službu 8 územných spolkov SČK pre 2 678 klientov. „Je jednou z finančne najnákladnejších v portfóliu našich terénnych sociálnych služieb. Spokojné tváre ľudí na ňu odkázaných nás však posúvajú, dodávajú nám chuť udržiavať ju a hľadať možnosti jej rozširovania. Sme radi, že sme našli partnera, ktorý to chápe a umožňuje nám prepravnú službu modernizovať a sprístupňovať jej využitie práve tým, ktorí sú na ňu najviac odkázaní,“ hovorí Zuzana Rosiarová, generálna sekretárka SČK.

TS

Continue Reading

Kultúra

Rozhovor: Zuzana Kronerová o Babe z ľadu

Published

on

By

Bažant Kinematograf vám ako poslednú snímku tento rok ponúka v pondelok 10. júla o 21:30 h v Hudobnom pavilóne v Mestskom parku film Baba z ľadu. S jej hlavnou predstaviteľkou Zuzanou Kronerovou sa rozprávala Simona Nôtová.

Zuzana Kronerová je na veľkom plátne ako doma. Jej filmografiu tvorí množstvo postáv, v ktorých vždy presvedčivo stvárni akýkoľvek charakter. No nechýba ani v žiadnom z filmov úspešného českého režiséra Bohdana Slámu. Divoké včely, Štěstí, Venkovský učiteľ, Štyri slnká a najnovšie Baba z ľadu. V poslednom z nich ako ovdovená Hana nabrala odvahu a v šesťdesiatke sa rozhodla začať žiť svoj život podľa vlastných predstáv.

Čo bolo hlavným dôvodom pre Hanu, že našla odvahu na zmenu a rozhodla sa ísť vlastnou cestou?

– Hana mala šťastie, že stretla otužilca Broňa, človeka vnútorne slobodného a nezviazaného konvenciami. Sama by sa, podľa mňa, neodvážila vymaniť zo svojho stereotypu babičky a matky obetavo slúžiacej svojej rodine. Takže spočiatku odvážna vôbec nebola, len cítila, že vzťahy so synmi a v ich rodinách nie sú v poriadku, čo sa najviac odrážalo na vnúčikovi Ivankovi. Bolo to dieťa týrané nezáujmom svojich rodičov. A Broňo sa stal pre Ivanka mužským vzorom, čo bolo ďalším dôvodom zblíženia Hany s Broňom.

Hana berie všetky udalosti, ktoré zmena jej správania prináša, veľmi stoicky a vyrovnane. Kde sa v nej berie taký pokoj a rovnováha?

– Pokoj a rovnováhu jej prináša vedomie, že sa veci dostávajú do správnych koľají, najviac to zasa vidno na malom Ivankovi. Hana konečne začína vidieť seba i svojich synov kriticky, uvedomuje si, čo všetko robila zle. Ako submisívna manželka nezabránila, aby jej synovia neopakovali model správania svojho otca. To, že sú synovia z jej nového správania, ale najmä z výberu partnera v šoku, ju dokonca niekedy pobaví. Silu jej dáva znova vnúčik Ivanko, lebo sa z neho stáva šťastné dieťa. Aj preto, že ona sa stala správnou babičkou.

Malý Ivanko je dôležitou postavou filmu. Svojím spôsobom stmeľuje všetkých zúčastnených. Dokážu byť deti katalyzátorom nefungujúcich vzťahov, ako sme to mohli vidieť vo filme?

– Áno, môžu, pokiaľ ich my, dospelí nezničíme. Ak má dieťa šťastie, že má správny vzor v podobe rodiča alebo učiteľa, ktorý ho vedie životom s láskou a k láske k poznaniu, a ešte mu vštepí aj morálne hodnoty. A to môže zasa len osobným príkladom.

Režisér Bohdan Sláma v jednom z rozhovorov hovorí, že Baba z ľadu je vlastne o šťastí, čo je napokon aj jeden z hlavných motívov v jeho tvorbe. Vnímate to podobne?

– Súhlasím s týmto tvrdením. Bohdanovi hrdinovia sa trápia, usilujú, sú niekedy trápni až smiešni práve úprimnou snahou dosiahnuť šťastie, nájsť lásku, byť prijatí svojím okolím. Zažívajú pritom často dramatické peripetie aj tragické udalosti. A my sa pri tom smejeme – nie z nich, ale spolu s nimi. Tento uhol pohľadu mi je blízky a preto sú Slámove scenáre pre mňa príťažlivé.

Sláma má zároveň schopnosť hovoriť o vážnych veciach s humorom. Dokáže vniesť absurditu aj tam, kde by ju divák najmenej čakal, a situáciu tak odľahčí. Je aj tento humor pre vás dôvodom vracať sa do jeho filmov?

– Áno, na Bohdanových scenároch sa mi páči presne toto. Že sa v nich humor objaví nečakane, zdanlivo v nevhodnej alebo vážnej situácii. Ale veď to je práve ono! Aj v živote niekedy zažívame situácie, že v zúfalstve nám neostáva iné, len sa smiať.

Pokračovanie rozhovoru na www.kinematograf.sk.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Kultúra

Z. Mauréry: Postava učiteľky bola za odmenu

Published

on

By

Už dnes večer si v rámci premietaní Bažant Kinematografu v piešťanskom Hudobnom pavilóne v Mestkom parku môžete pozrieť film Učiteľka. S herečkou Zuzanou Mauréry sa o ňom zhovárala Simona Nôtová. Časť rozhovoru si môžete prečítať u nás, a ak vás zaujal, dočítate ho na stránkach Bažant Kinematografu.

Zuzana Mauréry je z umeleckej rodiny. Svedčí o tom nielen jej profesionálna cesta divadelnej či filmovej herečky a muzikálovej speváčky, ale aj spontánnosť, ktorou uchváti každého, kto sa s ňou stretne. V oblasti filmu svoj talent nedávno naplno ukázala vo filme Jana Hřebejka Učiteľka a za postavu Márie Drazdechovej získala Krištáľový glóbus na MFF Karlove Vary či národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Film sa dnes s obrovským úspechom premieta po celom svete.

Čakali ste takýto úspech filmu Učiteľka?

 

– Vôbec nie. Pôvodne to bol malý televízny film, ktorý ani nemal ísť do kín. Je to len veľká zhoda dobrých náhod, ktorá stojí za jeho úspechom.

Film medzi divákmi veľmi zarezonoval. Podľa reálií by sme mohli povedať, že je zasadený do nášho prostredia i dejín, no ukazuje sa, že oslovuje divákov po celom svete. Čím si myslíte, že to je?

– Je to univerzálna a veľmi aktuálna téma manipulácie. Zvlášť detí, ktoré majú vo významnom formatívnom veku dva veľké vzory, a to sú učiteľ a rodič. Je to dôležité, pretože každého z nás nejaká učiteľka ovplyvnila, či už pozitívne alebo negatívne. A práve v tom je príbeh filmu univerzálny. Skutočnosť, že je situovaný do našich 80. rokov, vôbec neprekáža, je to čitateľné aj napriek tomu.

Môže mať takýto film aj schopnosť ovplyvniť stav, ako dnes vyzerá vzdelávanie, výchova alebo školstvo?

– Rodičia na Učiteľku berú do kina aj svoje deti, aby im ukázali, ako to kedysi vyzeralo. Je to len nejaká kvapka v pohári, ale myslím si, že aj to k niečomu prispeje. Film napríklad vyvolal veľmi živú diskusiu medzi učiteľmi a rodičmi na internete. A keď rezonuje, ľudia sa touto témou zaoberajú a rozmýšľajú o nej, je to obrovský prínos.

Učiteľka Mária Drazdechová predstiera úprimnosť, pritom za maskou úsmevu skrýva závisť a túžbu po moci. Bolo pre vás náročné stvárniť takýto rozporuplný charakter?

– Podľa mňa nie je dvojtvárna. Chce pomáhať a myslí to veľmi dobre, najmä pre blaho spoločnosti. Jej charakter je absolútne jednoznačný, pretože spôsob, akým to robí, nemá z jej pohľadu dve stránky, je to jej prirodzenosť. Podľa nej si musíme navzájom milo pomáhať, ale ako ona povie. Herecky som sa to snažila ustáť tak, aby do posledného momentu nebolo čitateľné, či je taká priama alebo v tom má aj druhý plán.

Verí podľa vás v dobro toho, čo robí? Je presvedčená o správnosti?

– Určite je o tom presvedčená a to vytvára hrany celého príbehu. Je autorita, má moc a má ísť príkladom a hranica je tam, kde začne svoju moc zneužívať. Na druhej strane sú rodičia, ktorí už nie sú pomocníci, ale stávajú sa z nich sluhovia.

Dlho ste premýšľali, ako tú rolu uchopiť? Ako ju udržať na tej správnej hrane?

– Nie, bolo to tak dobre napísané, že som vôbec nerozmýšľala o ničom. Tak, ako som to zahrala na konkurze, tak som to hrala aj potom. Keď totiž človek príde do styku s kvalitným scenárom a poetikou Petra Jarchovského a s výnimočným režisérom, akým je Jan Hřebejk, tak zúročí všetky svoje skúsenosti a musí ich aj všetky použiť. Hřebejk je totiž režisér, ktorý vychádza z hercov. Čo prinesiete na pľac, to použije a až potom vytvára výsledok.

Celý film je postavený na učiteľke, ostatné postavy sú v „jej“ príbehu len panáčikmi, ktorými hýbe. Nebola to pre vás veľká zodpovednosť?

– Nemyslím si, že je to tak. Netreba zabúdať, že to, aká Mária Drazdechová naozaj bola, odohrali najmä rodičia. Keď som robila drobné postsynchróny, videla som pár záberov a bola som prekvapená, že prečo mi to Hřebejk dovolil takto hrať. Mala som pocit, že hrám nejakú operetu a že rodičia hrajú absolútne vážne. A v tom je genialita Hřebejka, že prostredníctvom rodičov i detí vyvážil učiteľku. Bez nich by učiteľka nikdy nevynikla, lebo oni odohrali to, čo v sebe skrýva.

Pokračovanie na www.kinematograf.sk

Projekcia filmu sa uskutoční v piatok 7.7.2017 o 21:30 h Hudobný pavilón v Mestskom parku.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články