Connect with us

Rozhovory

Cestuje pešo a bez peňazí, chce vedieť, čo je skutočné…

Published

on

Celým menom sa volá Li-Cheng Han, no väčšinou sa predstavuje jednoducho ako Kagami. Je z taiwanskej metropoly Tai Pei a už rok aj dva mesiace kráča pešo a bez peňazí naprieč Áziou a Európou. Napriek tomu, že má len dvadsaťtri rokov, vyžaruje z neho obrovská sloboda ducha a odvaha. Natrafila som na neho počas otvorenia piešťanského pivovaru a on prijal moju ponuku na rozhovor.  Za slnečného dopoludnia mi na lavičke pod dubom porozprával, prečo sa takto rozhodol, čo mu cesta dáva i koľko krajín už prešiel. Na svoje putovanie sa vraj nijako nepripravoval: „Cesta ťa pripraví,“ povedal…

IMG_9271_resize

Ako prvá mi napadá úplne základná otázka: prečo si sa rozhodol precestovať celý svet?

Vlastne mám veľa príbehov o tom, prečo som začal svoju cestu. Hlavne kvôli tomu, lebo verím, že takto budem môcť nazbierať dostatok skúseností, aby som napísal knihu a rozbehol svoj vlastný biznis. Ak sa mi podarí zarobiť nejaké peniaze, budem môcť pomáhať mnohým ľuďom. To je môj najväčší sen. Na svete je veľmi veľa ľudí, ktorí potrebujú pomoc…

A prečo cestuješ pešo?

Pred cestou som sa rozprával s inými o svojom sne precestovať svet, a všetci mi vraveli, že je to nemožné, pretože nemám peniaze. Ja som im chcel dokázať, že je to možné aj bez peňazí. Preto nepoužívam dopravné prostriedky, iba svoje nohy. Ale ak by ma chcel niekto kúsok zviezť, nebránil by som sa.

ovocie

A čo jedlo?

Keď som začal prvú časť svojej cesty v Japonsku, mal som dostatok ovocia zo stromov a voľne rastúcej zeleniny, pretože v Ázii je veľmi teplé podnebie a bohatá príroda. Keď som pred dvoma mesiacmi prišiel do Európy, čakalo ma veľké prekvapenie: všetky stromy bez jedla! Tri dni od príchodu som nemal v ústach žiadne jedlo. Ale potom som objavil riešenie. Večer o ôsmej som vošiel do pekárne a spýtal sa, či nemajú nejaké jedlo po záruke. Konečne som sa najedol! Takže som len šiel pešo, pretože chodenie je zdarma, jedol som jedlo z prírody alebo to, čo sa malo vyhodiť a mám spacák, tak som v ňom spal hocikde vonku. Hlavne v Japonsku som nocoval vo veľmi zlom počasí, vetre, mraze a snehu, ale stále som nažive, takže pre mňa to bol tvrdý tréning a učenie sa za pochodu.

Čo pre teba znamená cestovanie?

Je to synonymum učenia sa. V mojom prípade má tri kroky. Ako prvé som sa rozprával s mnohými ľuďmi o svete a cestovaní, no ako som už povedal, všetci mi vraveli, že cestovať bez peňazí je nemožné. Vtedy som sa rozhodol dokázať im, že sa mýlia. Po druhé som čítal mnoho kníh, pozeral filmy o iných krajinách. Lenže po takých sto filmoch a dvesto, tristo knihách som si nebol istý, komu môžem dôverovať, pretože každý autor popisuje skutočnosť len podľa seba.  Nikdy nevieš, kto píše skutočnú pravdu. A preto som podnikol tretí krok, šiel som sa rozhliadnuť po svete. Každý sa musí sám presvedčiť, čo je skutočné.  Pamätám sa, že keď som študoval,  učitelia mi vraveli: musíš prečítať desaťtisíc kníh a prejsť desaťtisíc kilometrov pešo. Skúsiť to na vlastnej koži. Ľudia majú mnoho výhovoriek, prečo je to nemožné. A ja chcem dokázať, že to ide. Nemám žiadne peniaze a aj tak cestujem.

peniaze2

Kedy si vyrazil na cestu?

Svoju cestu som začal 26. decembra v roku 2013 v japonskom meste Osaka. Do Európy som prišiel nedávno, koncom marca tohto roku, konkrétne do Viedne. Cestovať by som chcel päť až sedem rokov, z toho dva a pol roka po Európe.

Prečo práve toľko?

Keď som išiel do Japonska, nevedel som vôbec po japonsky. O tri mesiace som vedel písať, čítať aj dohovoriť sa v japončine. Objavil som, že za tri mesiace sa človek dokáže naučiť jeden jazyk. Tak som si zmyslel, že chcem ísť do Španielska na tri mesiace, Francúzska na tri mesiace a tak ďalej. Keď spočítam všetky európske krajiny, v ktorých chcem stráviť tri mesiace, dokopy je to asi dva roky a šesť mesiacov. V každej krajine si robím taký okruh. Napríklad v Španielsku som prešiel z Barcelony cez Bilbao až do Sevilly a pokračoval som do ďalšej krajiny. Keď sa naučíte jazyk danej krajiny, lepšie porozumiete ľuďom, kultúre aj mentalite. Rád by som sa učil aj po slovensky, no nestihnem to kvôli vízam.

REKLAMA

kia-042015-500

V ktorých krajinách si bol?

Napríklad v Japonsku, Číne, Maroku, Severnej Kórei, Španielsku, Rakúsku, Maďarsku, Slovinsku, Rusku … je to asi desať až dvanásť krajín, nepamätám si to presne. Teraz viem, že som na Slovensku a najbližšie sa chystám do Poľska.

Mal si niekedy zlý deň, kedy si sa cítil sklamaný, zúfalý, unavený?

Áno, dva krát sa mi stalo, že ma okradli. Sú dni, kedy som na ulici bez jedla, spím na vetre a snehu, niekedy sa mi veľmi zle chodí, hlavne po cestách, kde nie sú chodníky ani turistické trasy, len cesty pre autá, takže chodím pomedzi stromy, popri riekach. Ale to nevadí.  Niekdy príde šťastný deň, inokedy zlý deň.

Čo je najťažšie na cestovaní osamote?

Najťažšie je rozlúčiť sa s ľuďmi a pokračovať v ceste.

kniha

Čo ťa pri cestovaní poháňa vpred?

Najdôležitejšie je vedieť, čo robíš a prečo to robíš. Keď len opakuješ po iných ľuďoch, tak to nevydržíš, nezvládneš tú cestu. Niekto povie: knihy sú super, tak budeš čítať knihy. Iný povie: cestovať okolo sveta je cool, tak budeš cestovať okolo sveta. Takto nemôžeš dlho vydržať. Takže najdôležitejšie je mať vlastný cieľ, sen, musíš vedieť, prečo to všetko robíš. A tiež hovoriť s ľuďmi. O kultúre, histórii, prírode, o nich samých.  Preto sa učím mnohé jazyky.

A čo je najťažšie fyzicky? Ako sa pripraviť na cestu?

Keď som prešiel prvých 500 kilometrov v Japonsku z Tokia do Kyoto, mal som veľa boľačiek na nohách. Omrzliny, pľuzgiere a bolesti svalov. Zakúsil som veľmi veľa druhov bolesti.

Robil si nejakú turistiku alebo si sa fyzicky pripravoval, než si šiel na cestu?

Nie, preto som mal toľko boľačiek (úsmev). Ale nie, myslím, že sa nepotrebuješ pripravovať na cestu. Cesta ťa pripraví.

hubina-potok

Čo ti dala táto cesta?

Samozrejme, veľa vecí… No najvzácnejšie pre mňa je, že som si posilnil vzťah s mamou. Keď som šiel do Japonska, vybral som si túto krajinu preto, lebo je to najmilovaniejšia krajina mojej mamy. Stále som fotil a posielal obrázky mame. Tak som upevnil počas cesty môj vzťah s ňou. A minulý rok odišla do neba. Som šťastný, že som stihol napraviť svoj vzťah s mamou ešte kým žila.

Určite ti na ceste chýba mnoho vecí. Ako sa s tým vysporiadavaš?

To áno, úžasné taiwanské jedlo, ryža, naša zelenina. No myslím, že každý má na výber. Bez zbytočného premýšľania sa možem sústrediť na každý jedinečný moment  a vtedy mi nechýba nič. Je to vec rozhodnutia, môžem sa rozhodnúť, či sa budem trápiť tým, čo mi chýba alebo nie. Takže áno, môže mi chýbať veľa vecí, ale sám vo svojej hlave sa môžem rozhodnúť, či to tak bude. Ak sa sústredím na každý jedinečný moment, nemám čas premýšľať nad tým, čo mi chýba.

Keď kráčaš a nemyslíš na nič, žiješ len okamihom, je to niečo ako meditácia za chôdze?

Áno a nielen to. Je to o sústredení sa na chôdzu, na vôňu jedla, ktoré jem, farbu pokožky človeka oproti. Snažím sa viac cítiť a menej rozmýšľať. Cítiť bez premýšľania. Ak dokážem hlboko cítiť, dokážem si aj hlboko pamätať.

Čo si najviac vážiš v živote?

(Po dlhom rozmýšľaní) – lásku. Pretože ak mám lásku, môžem mnoho ľudí urobiť šťastnými, môžem dôverovať. Pred dvoma dňami som stretol pár chlapíkov a tí ma okradli. No keď máš lásku, dokážeš im odpustiť a znovu dôverovať svetu. Vďaka tomu môžeš stretnúť iných skvelých a milých ľudí a žiť svoj život šťastne.

Zmenila ťa táto cesta?

Predtým, než som začal cestu, všetkým som neustále hovoril: „Mám sen! Chcem pomôcť veľa ľuďom! A chcem prečítať desaťtisíc kníh! Prejsť desaťtisíc kilometrov! Chcem to všetkým dokázať!“

A dnes, po roku a dvoch mesiacoch cítim pokoj a mier. Nepotrebujem nikomu nič dokazovať. Nepotrebujem stále vykrikovať o svojich snoch.  Potrebujem len trochu jedla a kráčať.

Vedel by si pomenovať tie najväčšie rozdiely medzi ľuďmi z rôznych krajín?

Rozdelil by som to na východ a západ. Tak napríklad ľudia zo západu pijú kávu. Ľudia z východu pijú čaj. Tento zvyk o mnohom vypovedá. Tu na západe, keď niekto pije kávu, je to jeden hrnček na jedného človeka a každý človek má svoj vlastný hrnček. S čajom na východe je to iné. Na stole je veľký čajník a máte veľa malých šáločiek. A môžete sa rozdeliť s inými. Ak ideme do reštaurácie, je to podobné. Na západe platí: jeden človek, jeden tanier. V Ázii máme veľké kruhové stoly, na ktorých máme veľa druhov jedla. Používame chop stick, ty môžeš jesť moje jedlo a ja môžem jesť tvoje jedlo. Aziati sa viac starajú o vzťahy ako o svoju osobu. Európania potrebujú všetko vlastné, osobné. Svoj tanier, svoju kávu. V takýchto malých drobnostiach sa dajú vidieť rozdiely v krajinách aj ľuďoch.

A čo Slovensko, páči sa ti?

Hmm… Kofola! (úsmev) Veľmi sa mi páči, že na Slovensku máte mnoho vlastných, originálnych špecialít, ktoré sa dajú zohnať iba tu. A samozrejme, Slováci sú veľmi priateľskí. To je pre cestovateľov dôležité – stretávať priateľských ľudí, pretože sú často osamelí. A ešte sa mi páči, že Slovensko má rozvinutejšiu ekonomiku v porovnaní s východnou Európou, no nie je také rušné ako krajiny západu. Lebo napríklad Rakúsko má výbornú ekonomiku, no vôbec sa mi tam nepáčilo, je to tam príliš uponáhľané.

IMG_3100_resize

Keď sme pri originálnych špecialitách, zažil si cez víkend otvorenie prvého piešťanského pivovaru. Ako sa ti páčilo?

Veľmi, stretol som zaujímavých ľudí, urobil množstvo fotiek. Neviem oceniť kvalitu piva, pretože nepijem alkohol, ale prišlo veľa ľudí a vypili veľmi veľa piva takže predpokladám, že im chutilo. Dúfam, že pivovar bude fungovať ešte aspoň sto rokov.

Je nejaká rada, posolstvo, ktoré by si chcel ľuďom odkázať?

V tomto svete ľudia veľa študujú, no necestujú. Ak nespoznávate svet, nikdy nemôžete vedieť, čo je skutočné. A naopak, ak len veľa cestujete a nečítate žiadne knihy, chodíte len z miesta na miesto  a ničomu neporozumiete, ani keď prejdete tých spomínaných desaťtisíc kilometrov. Takže moja rada znie, že len cestovanie a čítanie kníh dokážu zabezpečiť rovnováhu a skutočnú múdrosť.

Text a foto č. 1.: Diana Turňová, ilustračné foto: archív PNky

Continue Reading

Koktail

Časť z vašich nákupov pôjde na autá pre Slovenský Červený kríž

Published

on

By

Druhý ročník projektu na podporu terénnych sociálnych služieb, na ktorom spolupracujú Slovenský Červený kríž (SČK) a spoločnosť Kaufland, odštartoval vo štvrtok 14. júna. V rámci projektu „S našimi značkami je pomoc na ceste“ môžu zákazníci spoločnosti kúpou výrobkov privátnych značiek podporiť nákup vozidiel, ktoré pomôžu ľuďom v núdzi.

Využívané budú v rámci terénnych sociálnych služieb, ktoré SČK zabezpečuje. Minulý rok sa vďaka tomuto projektu a zapojeniu nielen zákazníkov obchodu, ale aj s finančným príspevkom od spoločnosti samotnej, podarilo zakúpiť  päť nových áut a spustiť či posilniť terénne sociálne služby v rôznych kútoch Slovenska.

Terénne sociálne služby využívajú najmä ľudia, ktorí sú v nepriaznivej sociálnej situácii kvôli svojmu veku, zdravotnému postihnutiu či dlhodobo zhoršenému zdravotnému stavu. Veľmi často je využívaná práve prepravná služba a to najmä v prípade návštevy lekára, kedy sa dotyčná osoba nemá ako prepraviť. Okrem prepravných služieb sa pod terénne sociálne služby radia aj opatrovateľské služby. Nemenej dôležité sú však aj sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, požičiavanie zdravotníckych pomôcok,  rozvoz šatstva a potravinovej pomoci.

„Minulý rok sme projekt odštartovali s veľkým úspechom a vďaka našim zákazníkom sa podarilo vyzbierať sumu na kúpu až piatich nových vozidiel, ktoré boli vybavené aj špeciálnou plošinou pre ľudí na invalidnom vozíku. Veríme, že tento rok spoločnými silami pomôžeme ďalším územným spolkom Slovenského Červeného kríža prepravnú službu rozbehnúť , príp. v okresoch, v ktorých už táto služba funguje, ešte viac zvýšiť jej pokrytie,“ dodáva Erika Turček Pfundtnerová, z oddelenia spoločenskej zodpovednosti spoločnosti Kaufland.

Do spustenia projektu poskytovalo prepravnú službu 8 územných spolkov SČK pre 2 678 klientov. „Je jednou z finančne najnákladnejších v portfóliu našich terénnych sociálnych služieb. Spokojné tváre ľudí na ňu odkázaných nás však posúvajú, dodávajú nám chuť udržiavať ju a hľadať možnosti jej rozširovania. Sme radi, že sme našli partnera, ktorý to chápe a umožňuje nám prepravnú službu modernizovať a sprístupňovať jej využitie práve tým, ktorí sú na ňu najviac odkázaní,“ hovorí Zuzana Rosiarová, generálna sekretárka SČK.

TS

Continue Reading

Kultúra

Rozhovor: Zuzana Kronerová o Babe z ľadu

Published

on

By

Bažant Kinematograf vám ako poslednú snímku tento rok ponúka v pondelok 10. júla o 21:30 h v Hudobnom pavilóne v Mestskom parku film Baba z ľadu. S jej hlavnou predstaviteľkou Zuzanou Kronerovou sa rozprávala Simona Nôtová.

Zuzana Kronerová je na veľkom plátne ako doma. Jej filmografiu tvorí množstvo postáv, v ktorých vždy presvedčivo stvárni akýkoľvek charakter. No nechýba ani v žiadnom z filmov úspešného českého režiséra Bohdana Slámu. Divoké včely, Štěstí, Venkovský učiteľ, Štyri slnká a najnovšie Baba z ľadu. V poslednom z nich ako ovdovená Hana nabrala odvahu a v šesťdesiatke sa rozhodla začať žiť svoj život podľa vlastných predstáv.

Čo bolo hlavným dôvodom pre Hanu, že našla odvahu na zmenu a rozhodla sa ísť vlastnou cestou?

– Hana mala šťastie, že stretla otužilca Broňa, človeka vnútorne slobodného a nezviazaného konvenciami. Sama by sa, podľa mňa, neodvážila vymaniť zo svojho stereotypu babičky a matky obetavo slúžiacej svojej rodine. Takže spočiatku odvážna vôbec nebola, len cítila, že vzťahy so synmi a v ich rodinách nie sú v poriadku, čo sa najviac odrážalo na vnúčikovi Ivankovi. Bolo to dieťa týrané nezáujmom svojich rodičov. A Broňo sa stal pre Ivanka mužským vzorom, čo bolo ďalším dôvodom zblíženia Hany s Broňom.

Hana berie všetky udalosti, ktoré zmena jej správania prináša, veľmi stoicky a vyrovnane. Kde sa v nej berie taký pokoj a rovnováha?

– Pokoj a rovnováhu jej prináša vedomie, že sa veci dostávajú do správnych koľají, najviac to zasa vidno na malom Ivankovi. Hana konečne začína vidieť seba i svojich synov kriticky, uvedomuje si, čo všetko robila zle. Ako submisívna manželka nezabránila, aby jej synovia neopakovali model správania svojho otca. To, že sú synovia z jej nového správania, ale najmä z výberu partnera v šoku, ju dokonca niekedy pobaví. Silu jej dáva znova vnúčik Ivanko, lebo sa z neho stáva šťastné dieťa. Aj preto, že ona sa stala správnou babičkou.

Malý Ivanko je dôležitou postavou filmu. Svojím spôsobom stmeľuje všetkých zúčastnených. Dokážu byť deti katalyzátorom nefungujúcich vzťahov, ako sme to mohli vidieť vo filme?

– Áno, môžu, pokiaľ ich my, dospelí nezničíme. Ak má dieťa šťastie, že má správny vzor v podobe rodiča alebo učiteľa, ktorý ho vedie životom s láskou a k láske k poznaniu, a ešte mu vštepí aj morálne hodnoty. A to môže zasa len osobným príkladom.

Režisér Bohdan Sláma v jednom z rozhovorov hovorí, že Baba z ľadu je vlastne o šťastí, čo je napokon aj jeden z hlavných motívov v jeho tvorbe. Vnímate to podobne?

– Súhlasím s týmto tvrdením. Bohdanovi hrdinovia sa trápia, usilujú, sú niekedy trápni až smiešni práve úprimnou snahou dosiahnuť šťastie, nájsť lásku, byť prijatí svojím okolím. Zažívajú pritom často dramatické peripetie aj tragické udalosti. A my sa pri tom smejeme – nie z nich, ale spolu s nimi. Tento uhol pohľadu mi je blízky a preto sú Slámove scenáre pre mňa príťažlivé.

Sláma má zároveň schopnosť hovoriť o vážnych veciach s humorom. Dokáže vniesť absurditu aj tam, kde by ju divák najmenej čakal, a situáciu tak odľahčí. Je aj tento humor pre vás dôvodom vracať sa do jeho filmov?

– Áno, na Bohdanových scenároch sa mi páči presne toto. Že sa v nich humor objaví nečakane, zdanlivo v nevhodnej alebo vážnej situácii. Ale veď to je práve ono! Aj v živote niekedy zažívame situácie, že v zúfalstve nám neostáva iné, len sa smiať.

Pokračovanie rozhovoru na www.kinematograf.sk.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Kultúra

Z. Mauréry: Postava učiteľky bola za odmenu

Published

on

By

Už dnes večer si v rámci premietaní Bažant Kinematografu v piešťanskom Hudobnom pavilóne v Mestkom parku môžete pozrieť film Učiteľka. S herečkou Zuzanou Mauréry sa o ňom zhovárala Simona Nôtová. Časť rozhovoru si môžete prečítať u nás, a ak vás zaujal, dočítate ho na stránkach Bažant Kinematografu.

Zuzana Mauréry je z umeleckej rodiny. Svedčí o tom nielen jej profesionálna cesta divadelnej či filmovej herečky a muzikálovej speváčky, ale aj spontánnosť, ktorou uchváti každého, kto sa s ňou stretne. V oblasti filmu svoj talent nedávno naplno ukázala vo filme Jana Hřebejka Učiteľka a za postavu Márie Drazdechovej získala Krištáľový glóbus na MFF Karlove Vary či národnú filmovú cenu Slnko v sieti. Film sa dnes s obrovským úspechom premieta po celom svete.

Čakali ste takýto úspech filmu Učiteľka?

 

– Vôbec nie. Pôvodne to bol malý televízny film, ktorý ani nemal ísť do kín. Je to len veľká zhoda dobrých náhod, ktorá stojí za jeho úspechom.

Film medzi divákmi veľmi zarezonoval. Podľa reálií by sme mohli povedať, že je zasadený do nášho prostredia i dejín, no ukazuje sa, že oslovuje divákov po celom svete. Čím si myslíte, že to je?

– Je to univerzálna a veľmi aktuálna téma manipulácie. Zvlášť detí, ktoré majú vo významnom formatívnom veku dva veľké vzory, a to sú učiteľ a rodič. Je to dôležité, pretože každého z nás nejaká učiteľka ovplyvnila, či už pozitívne alebo negatívne. A práve v tom je príbeh filmu univerzálny. Skutočnosť, že je situovaný do našich 80. rokov, vôbec neprekáža, je to čitateľné aj napriek tomu.

Môže mať takýto film aj schopnosť ovplyvniť stav, ako dnes vyzerá vzdelávanie, výchova alebo školstvo?

– Rodičia na Učiteľku berú do kina aj svoje deti, aby im ukázali, ako to kedysi vyzeralo. Je to len nejaká kvapka v pohári, ale myslím si, že aj to k niečomu prispeje. Film napríklad vyvolal veľmi živú diskusiu medzi učiteľmi a rodičmi na internete. A keď rezonuje, ľudia sa touto témou zaoberajú a rozmýšľajú o nej, je to obrovský prínos.

Učiteľka Mária Drazdechová predstiera úprimnosť, pritom za maskou úsmevu skrýva závisť a túžbu po moci. Bolo pre vás náročné stvárniť takýto rozporuplný charakter?

– Podľa mňa nie je dvojtvárna. Chce pomáhať a myslí to veľmi dobre, najmä pre blaho spoločnosti. Jej charakter je absolútne jednoznačný, pretože spôsob, akým to robí, nemá z jej pohľadu dve stránky, je to jej prirodzenosť. Podľa nej si musíme navzájom milo pomáhať, ale ako ona povie. Herecky som sa to snažila ustáť tak, aby do posledného momentu nebolo čitateľné, či je taká priama alebo v tom má aj druhý plán.

Verí podľa vás v dobro toho, čo robí? Je presvedčená o správnosti?

– Určite je o tom presvedčená a to vytvára hrany celého príbehu. Je autorita, má moc a má ísť príkladom a hranica je tam, kde začne svoju moc zneužívať. Na druhej strane sú rodičia, ktorí už nie sú pomocníci, ale stávajú sa z nich sluhovia.

Dlho ste premýšľali, ako tú rolu uchopiť? Ako ju udržať na tej správnej hrane?

– Nie, bolo to tak dobre napísané, že som vôbec nerozmýšľala o ničom. Tak, ako som to zahrala na konkurze, tak som to hrala aj potom. Keď totiž človek príde do styku s kvalitným scenárom a poetikou Petra Jarchovského a s výnimočným režisérom, akým je Jan Hřebejk, tak zúročí všetky svoje skúsenosti a musí ich aj všetky použiť. Hřebejk je totiž režisér, ktorý vychádza z hercov. Čo prinesiete na pľac, to použije a až potom vytvára výsledok.

Celý film je postavený na učiteľke, ostatné postavy sú v „jej“ príbehu len panáčikmi, ktorými hýbe. Nebola to pre vás veľká zodpovednosť?

– Nemyslím si, že je to tak. Netreba zabúdať, že to, aká Mária Drazdechová naozaj bola, odohrali najmä rodičia. Keď som robila drobné postsynchróny, videla som pár záberov a bola som prekvapená, že prečo mi to Hřebejk dovolil takto hrať. Mala som pocit, že hrám nejakú operetu a že rodičia hrajú absolútne vážne. A v tom je genialita Hřebejka, že prostredníctvom rodičov i detí vyvážil učiteľku. Bez nich by učiteľka nikdy nevynikla, lebo oni odohrali to, čo v sebe skrýva.

Pokračovanie na www.kinematograf.sk

Projekcia filmu sa uskutoční v piatok 7.7.2017 o 21:30 h Hudobný pavilón v Mestskom parku.

Zdroj: kinematograf.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články