Za priehrštie spomienok na šesťnásobného šampióna Slovenska a vicemajstra ČSSR v cestných pretekoch kapotovaných motoriek Rudolfa Mitošinku, pri príležitosti jeho nedožitých osemdesiatych narodenín nájdete na portáli Trnavský hlas. V článku Jaroslava Lieskovského sa dozviete rôzne zaujímavosti zo života tohto vynikajúceho a výnimočného motocyklového pretekára.

Rudolf Mitošinka v jednej zo zákrut medzinárodnej Ceny Slovenska na piešťanskom letisku. V hustej diváckej kulise mal každoročne tisícky priaznivcov. Foto: R. Michalička

Rudolf Mitošinka v jednej zo zákrut medzinárodnej Ceny Slovenska na piešťanskom letisku. V hustej diváckej kulise mal každoročne tisícky priaznivcov. Foto: R. Michalička

Strýco Rudo. Tak ho nárečovo oslovovali kamaráti z motocyklovej branže. Bol svojsky vtipný, nekonfliktný. S charizmatickou povahou neustále šíril okolo seba pozitívnu energiu. Tiež autorovi nasledujúceho príspevku sa žiada zaspomínať si v takomto odľahčenom tóne na nezabudnuteľného piešťanského rodáka Rudolfa Mitošinku (23.7.1936 – 1.11.2015), okrem iného šesťnásobného majstra Slovenska aj spoľahlivého reprezentanta ČSSR.

Motocyklisti nie sú futbalisti
Keď som ako začínajúci redaktor Trnavského hlasu prišiel k Mitošinkovcom do Piešťan na prvý rozhovor, už vtedy úspešný krotiteľ oceľových tátošov ma privítal slovami:

„Chcete písať vo vašom okresnom týždenníku o cestných motocyklových pretekoch? Neuveriteľné. O futbalistovi bývajú v novinách polstranové reportáže, už len keď si roztrhne šnúrku na kopačke.“

Ako neskôr vysvitlo, domáci pán predstieral údiv iba naoko. Netrvalo dlho, aby som v ňom objavil človeka úplne iných charakterových vlastností. Nielen ja. Veď legendárny motocyklový reprezentant z mesta so symbolom lámača bariel mal v širokej verejnosti povesť dobráka od kosti, zábavného a pohodového človeka.

R. Mitošinka bol obdivuhodne zručný. Pri nejednej návšteve v piešťanskom rodinnom dome Na vŕšku som poväčšine našiel domáceho pána v priestrannej pivnici čosi reparovať, na niečom zaujate majstrovať.

Najčastejšie sa zvŕtal okolo svojich kapotovaných motoriek. Ba istého času si od piky skonštruoval úplne nové osobné auto.

Fľaša bošáckej to vyžehlila
V pamäti mi napríklad utkvela príhoda po skončení sobotného povinného tréningu kedysi chýrnej motocyklovej Ceny Slovenska na piešťanskom letisku.

Pretekárska komunita trávila podvečernú siestu v depe rôznym spôsobom. Na malej stoličke sediaci Rudo Mitošinka, za asistencie svojich mechanikov, tuho uvažoval nad rozobranou motorkou. Okoloidúci Alain Beraud, jeden z najväčších túzov štartovej listiny, sa pri našom hlúčiku pristavil a z ústrania pozoroval Mitošinkove úsilie. Populárny francúzsky reprezentant po chvíli odišiel. Pri opätovnom návrate podal Piešťancovi novú, ešte zabalenú súčiastku. Finančnú protihodnotu s úsmevom odmietol.

Čo však čert nechcel, o deň neskôr v pretekoch tristopäťdesiatok uvidel Beraud cieľovú šachovnicu až za Mitošinkom. Pri vyhlasovaní výsledkov na priestranstve pred rozhodcovskou a komentátorskou vežou bola gratulácia od usmiateho kamaráta z krajiny galského kohúta príjemná.

Beraudov zdvihnutý ukazovák však naznačil: „No, no, no, to sa nerobí.“
Mitošinkov tekutý podarúnok vo forme fľaše bošáckej a jeho originálny humor uviedol v ten večer celú vec na pravú mieru:

„Kamarát, prepáč, no v tej divočine som si ani nestačil uvedomiť, že taký slávny strelec ako ty môže byť až za mnou.“

Rudolf Mitošinka (št. č. 11) sedlal čertovsky rýchle motocykle v období 1962 – 1989, ako v tomto prípade na štarte populárnej CS v rodnom meste. Neskôr to ešte nakrátko skúšal medzi veteránmi. Foto: K. a G. Rögnerovci

Rudolf Mitošinka (št. č. 11) sedlal čertovsky rýchle motocykle v období 1962 – 1989, ako v tomto prípade na štarte populárnej CS v rodnom meste. Neskôr to ešte nakrátko skúšal medzi veteránmi. Foto: K. a G. Rögnerovci

Sympatický Francúz však dva razy vyhral v našej kúpeľnej perle nižšiu triedu, preteky štvrťlitrov. Pri rozlúčke v júli 1986 sľúbil, že o rok sa pokúsi o piešťanský hetrik.

Nestalo sa. Týždeň po považskom sviatku ricínom voňajúcich strojov si na Berauda počkala zubatá. Zahynul v brnianskej Veľkej cene Československa.

Čerešňová havária pod Javorinou
Stroj času ešte posuňme o desať rokov späť. V júli sedemdesiatom šiestom sa išiel Podjavorinský okruh. Každoročne patril do seriálu majstrovstiev Československa. Federálne zápolenia mali vtedy vysoký štandard. Už o samotnej účasti na štartovom rošte neraz rozhodovali dosiahnuté časy z meraných tréningov.

Pod Javorinou to bývali úžasné paľby. Skvelé jazdecké pole, skúsení usporiadatelia, početné publikum. Rachotiaca divočina vtedy obyvateľom rodinných domov a činžiakov vôbec neprekážala. Zhovievavo ju prijali. Polovicu pretekárskej trate totiž situovali organizátori do ulíc Nového Mesta nad Váhom, ostrapcovaných tisíckami nadšených divákov.

Druhá časť zaviedla pelotón na okolité cesty s obrátkou pri Bzinciach pod Javorinou. Technicky náročný profil dal jazdcom poriadne zabrať. Akurát na tamojšom zvlnenom úseku s viacerými zákrutami mal Mitošinka v nebezpečnej vlásenke ťažkú nehodu. V plnej rýchlosti pristál pred neprehľadným horizontom na kmeni statnej čerešne.

Pud sebazáchovy mu v zlomku sekundy zavelil odsunúť si dorantané končatiny z okraja asfaltovej komunikácie smerom k priekope. S pomocou lakťov tak učinil v ostatnom okamihu, pretože vzápätí prefrčala po inkriminovanom mieste pretekárska motorka nič netušiaceho Jiřího Krála.

Koniec bláznovstva sa nekonal
O niekoľko dní, po zaklopaní na dvere jednej z izieb piešťanskej nemocnice, mi otvorila pani Oľga Mitošinková.

Pohľad na pacientovu vyviazanú končatinu bol skľučujúci. Rozdrúzganú nohu museli spevniť pri komplikovanej operácii dlhým klinom.

„Nič to. Iba som si chcel z čerešní trochu naoberať, no už tam neboli,“ s nadhľadom nám opísal ťažkú nehodu v novomestských pretekoch.

Ošetrujúci piešťanský lekár Dušan Lasáb bol neústupčivý. Mladý ortopéd opätovne potvrdil minimálne šesťmesačnú liečbu.

Atmosféra hustla. „Rudino, že s tým bláznovstvom už teraz skončíš,“ prosíkala pretekárova manželka.

„Olinka moja, práve som tejto noci uvažoval, že z poistky za haváriu si kúpim novú Yamahu, lebo na tej rozmlátenej už toho veľa nenajazdím,“ zareagoval.
„Jarko, čo na to poviete?“ hľadala oporu.

Na znak bezmocnosti som iba pokrútil hlavou. Bolo mi zrejmé, že pacient to myslí absolútne vážne.

Môžbyť v tej chvíli si pani Oľga spomenula na začiatok ich manželského súžitia, keď mladoženáč ju presvedčil, aby peniaze, ktoré si ušetrili na kúpu chladničky, radšej zainvestovali do novej pretekárskej motorky.

Tiež v tomto druhom prípade sa veci čoskoro udiali podobne.

Nevšedný test novej motorky
Dva mesiace po nemocničnej epizóde dostal priestor mestský okruh v Hlohovci. Z tribúnky pri štarte a cieli neušla pohľadu na konci pretekárskeho poľa novučičká Yamaha v opatere Jozefa Veselého, Mitošinkovho zaťa a jedného z mechanikov.

Čosi sa dalo šípiť. A vskutku. Po chvíli vystúpil Mitošinka z auta. V pretekárskej kombinéze aj prilbe.

Rekonvalescent pomaly dokrivkal o barlách k motocyklu. S pomocou svojich technických asistentov sa naň posadil.

Rudolf Mitošinka s dcérou Oľgou, vnukom Rudkom a dvoma činovníkmi organizačného štábu piešťanskej Ceny Slovenska, tlačovým tajomníkom Jaroslavom Lieskovským (prvý zľava) a športovým tajomníkom Júliusom Mendlom (vedľa neho). Foto: M. Pavlík

Rudolf Mitošinka s dcérou Oľgou, vnukom Rudkom a dvoma činovníkmi organizačného štábu piešťanskej Ceny Slovenska, tlačovým tajomníkom Jaroslavom Lieskovským (prvý zľava) a športovým tajomníkom Júliusom Mendlom (vedľa neho). Foto: M. Pavlík

Po štartérovom pokyne vhupol do zavíjajúceho pelotónu ako v časoch najväčšej slávy. Za cieľovou čiarou, po odmávnutí šachovnicovou zastávkou, opäť čakali na odvážlivca rodinní príslušníci s barlami.

„Tak toto ešte motocyklový svet nezažil,“ okomentoval som Rudolfov počin po zvítaní sa v pretekárskom depe.

„Čo narobíš, keď neústupčiví doktori mi odmietli dať sadru dole,“ vysvetlil.

Inak, neprehliadnuteľný Piešťanec vonkoncom nebol vtedy v Hlohovci iba do počtu. Potvrdili to dva vavrínové vence na jeho krku za umiestnenia do tretej priečky.

Inokedy, pri zostavovaní bulletinu na 27. ročník piešťanskej Ceny Slovenska, vrcholného cestného motocyklového defilé v celej krajine pod Tatrami, sa žiadalo autorsky si overiť niektoré veci.

Mitošinkove zdravotné štrapácie dovtedajšej ubolenej sezóny totiž vnukli myšlienku spýtať sa pri sumarizovaní štartovej listiny na jeho jazdeckú účasť.
„Že vôbec váhaš,“ dostalo sa mi strohej odpovede.

Rozvážny za podnikovým volantom
R. Mitošinka sa na burácajúcich okruhoch vedel vyblázniť dosýta, no v profesii podnikového šoféra piešťanských pekární si za volantom počínal pokojne, rozvážne.

Darina Moravcová, jeho vtedajšia kolegyňa z pracoviska a mama famóznej plavkyne Martiny, to neraz potvrdila pri návšteve redakcie Trnavského hlasu.

Lenže výnimka zvyčajne potvrdzuje pravidlo. Platilo to aj v istú noc, pri našom návrate z majstrovstiev Československa v Žďári nad Sázavou.

Takmer ľudoprázdne cesty zrejme pomkli Ruda Mitošinku a jeho hlohovského motocyklového partnera i kamaráta Petra Baláža k chlapčenskej lotrovine.

Keďže Slavkov u Brna tradične býval cestou z pretekov ich odpočinkovou destináciou na skonzumovanie večere, spomínaná dvojica si predtým vymyslela stávku.

Vraj kto z nich bude skôr v jednej z reštaurácií malebného, napoleonskou históriou opradeného moravského mestečka.

Po rokoch si už nespomínam, s akým výsledkom sa prekáračka skončila, no čoby vtedajší spolujazdec v Mitošinkovom aute som mal ešte dlho-predlho potrhané sny.

Striebro z federálneho seriálu
V slávnej ére motocyklových M-ČSSR triedy do 250 kubíkov skončil Mitošinka v sezóne 1986 o osem bodov druhý za 33-ročným Mariánom Srnom (nar. 13. apríla 1953), členom AMK Lazany.

Medzi slovenskou dvojicou M. Srna – R. Mitošinka sa teda pred rovnými tromi desaťročiami definitívne rozhodovalo o československom tróne až v záverečnom dejstve širokého, kvalitne obsadeného federálneho seriálu.

Azda netreba zdôrazňovať, že išlo o súboj na ostrie noža. O takmer sedemnásť rokov starší Piešťanec v ňom napokon zostal so strieborným vencom iba na štíte mladého Srnu. Ten získal svoj prvý aj posledný federálny titul.

Venoval ho otcovej pamiatke. Veď práve on, Pezinčan František Srna, priviedol syna Mariána do rýchlej svorky na dvoch kolesách.

Pre nezainteresovaných pripomeniem, že F. Srna bol ikonou početnej a mimoriadne úspešnej reprezentácie Československa i chýrnym konštruktérom pretekárskych strojov.

Uznávaný motoristický protagonista z vinohradníckeho mestečka na úpätí Malých Karpát zahynul v sobotu 6. októbra 1973 na bratislavskom mestskom okruhu Slavín.

Osud to tak zariadil, že medzinárodné motocyklové podujatie v metropole na Dunaji si navrhol 41-ročný František Srna a bol aj autorom trate.

-JAROSLAV LIESKOVSKÝ/Foto: R. Michalička , K. a G. Rögnerovci, M. Pavlík-

About PNky.sk

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972