Connect with us

Blogy

Blog Martina Sarvaša: Príbeh o tom, ako som sa znovu naučil chodiť

Published

on

Štyri zlomené stavce, natrhnuté väzivo v ramene, poškodená chrupavka i natrhnutý meniskus v kolene. Toto všetko, ba viac, sa mi stalo v priebehu jeden a pol roka a už dlho som chcel napísať o tom, čím som si prešiel.

(Uverejnené so súhlasom autora a Denníka N)

Martin Sarvaš

Väčšina ľudí sa učí chodiť iba raz za život. Ja som sa to musel naučiť za posledného jeden a pol roka až dvakrát.

Horská cyklistika je jednou z mojich najobľúbenejších športových aktivít, no bohužiaľ, doplatil som na jej negatívnu, nebezpečnú stránku.

Všetko sa to začalo v marci 2015 a ťahalo sa to so mnou až donedávna.

Prvý jarný deň roku 2015 som skončil na pohotovosti. Pri celkom rýchlej jazde som nezvládol ovládanie bicyklu, preletel som cez riadidlá, dopadol na ľavú ruku a začal som sa kotúľať. Po niekoľkých kotrmelcoch dole kopcom som sa postavil, oprášil a bol som rád, že som sa nekotúľal ešte ďalších desať metrov. Dal som si z hlavy dole helmu, sadol si, napil sa a začal som cítiť slabú bolesť v ramene, ktorú v tom momente ešte zakrýval adrenalín.

Keď som prišiel domov, bolesť neustávala, a tak som sa rozhodol ísť na pohotovosť. Poslali ma na röntgen, kde zistili, že kľúčnu kosť mám celú a predpísali mi také to klasické – fastum gel a dva týždne bez záťaže.

Po mesiaci som stále necítil úľavu, a tak som problém riešil s nemocničným doktorom cez známych, ktorý ma poslal na magnetickú rezonanciu a z výsledku ihneď usúdil, že musím ísť na operáciu. Bez akéhokoľvek vysvetlenia. Tento výsledok sa mi však veľmi nepáčil, a tak som zašiel so snímkami na súkromnú kliniku, kde doktor iba nechápavo krútil hlavou, prečo nemám ruku v závese už od prvého dňa úrazu.

Pri tomto páde sa mi našťastie nestalo nič.

Doktor si pozrel snímku a začal mi vysvetľovať, čo mi vlastne je. Mal som poškodené labrum – väzivo, ktoré pokrýva vrchnú časť kĺbovej jamky ramenného kĺbu a v poranenom mieste zápal, ktorému sa mohlo predísť fixovaním ruky hneď po úraze.

Ďalej mi vysvetlil, že operatívny zásah do ramena v prípade tohto zranenia by nebol vhodný, naopak mohol by spôsobiť väčšie škody ako úžitok a artroskopiu mi dôrazne neodporúčal. Odporučil mi rehabilitáciu, cvičenia a aj keď sa mi toto väzivo pravdepodobne už nikdy neobnoví, tak posilnením ostatných ramenných svalov sa dá tento deficit dostatočne nahradiť. A tak sa aj stalo.

Po troch mesiacoch som opäť začal bicyklovať. Ale keďže ma v tej dobe čakali štátnice na vysokej škole, musel som sa venovať učeniu. Už som sa nevedel dočkať, kedy to už konečne budem mať za sebou a budem si užívať leto. Avšak to som ešte netušil, čo príde.

Štátnice som síce spravil, no leto som si neužil

Presne jeden mesiac po tom, čo som ukončil svoj školský život, aj keď to bude znieť trochu extrémne, nemal som ďaleko od toho, aby som ukončil aj svoj život ako taký.

Bol to taký obyčajný pekný slnečný deň – 16. júna 2015. S kamarátom Filipom som sa išiel bicyklovať na trať, ktorú som dokonale poznal a mal som ju najazdenú nespočetne veľakrát. Ani to však zjavne nebolo dosť.

Vo vysokej rýchlosti som pri prejazde cez korene stratil kontrolu nad bicyklom a doslova ma katapultovalo. No nedopadol som na zem. Môj let sa zastavil silným nárazom o strom s priemerom asi 30 cm. Človek by si povedal, že to je predsa celkom tenký stromček, ale veru nie je. Narazil som doňho a prehol som sa v boku takým spôsobom, že už v tom momente som vedel, že je zle.

Spadol som na zem a zalial ma pot.

Pocítil som neuveriteľnú bolesť na boku, bedre a chrbáte. Prvá vec, čo ma napadla: “Prosím nech pohnem nohami.” Bezmocne som ležal na zemi, pozrel som sa na nohy a s veľkými bolesťami som pohol najprv ľavou, potom pravou nohou. Prišla akási malá úľava.

O pár sekúnd som začal kričať na Filipa o pomoc. Kým sa vrátil, prešla asi minúta. Mal som pocit, že táto minúta trvala rok. Prišiel, podal mi fľašku s vodou a snažil sa ma upokojiť. Pomohol mi vstať na nohy.

Keď som sa postavil, opäť som pocítil neuveriteľnú bolesť a bolo mi jasné, že toto bude skutočne veľmi veľmi zlé.

Ale tiež som vedel, že sa musím dostať niekam, odkiaľ ma môže vziať auto do nemocnice. Na tretí pokus sa mi podarilo zdvihnúť nohu do dostatočnej výšky, aby som si sadol na bicykel. Zavolal som otcovi, čo sa stalo, a že potrebujem odvoz. Čakalo ma ešte asi dva a pol kilometra dole kopcom. Polovicu som zvládol, potom mi Filip musel vziať bicykel a s ťažkosťami som dokráčal k ceste, kde ma už čakal otec, ktorý ma odviezol do nemocnice.

Na piešťanskej pohotovosti si samozrejme dávali na čas, a tak som si ešte nejakú tú chvíľu postál v čakárni. Pohotovostný lekár ma po vyšetrení, ktoré pozostávalo z pohľadu na obrovskú podliatinu na boku, poslal na röntgen, z ktorého vyčítal, že by som nemal mať nič zlomené. To ma v tom momente celkom potešilo, aj keď sa mi to zdalo nemožné.

Piešťanské cétéčko

Keďže som asi dosť stonal od bolesti a opisoval som svoju bolesť dosť podrobne a mimo iného sa mi dosť ťažko chodilo, povedali mi, aby som si ľahol na lehátko a dali mi injekciu proti bolesti. Nasledovalo vyšetrenie v slávnom piešťanskom cétéčku. O chvíľu prišiel zdravotný asistent, ktorý mal za úlohu odviesť ma na toto vyšetrenie. Preložili ma na mobilné lehátko.

Spomínaný zdravotný asistent sa počas môjho prevozu stihol aj prežehnať, z čoho som ako neveriaci úprimne nebol veľmi nadšený, lebo som si pripadal, akoby ma už tlačil do márnice. Omnoho znechutenejší som však bol v momente, keď som zacítil jeho dych. Z jeho úst bolo cítiť silný alkoholový pach a jeho dych fungoval asi ešte viac omamujúco ako injekcia proti bolesti.

Pri prevoze a priamom pohľade na mihajúce sa nemocničné svetlá na strope som sa cítil ako v tých klasických klišé-filmových záberoch z pohľadu pacienta pri prevoze nemocnicou.

Na cétéčku už bola našťastie príjemná pani, ktorá sa ma snažila upokojiť, povedala mi inštrukcie a dokonca si dokázala o piešťanskom cétečku aj zavtipkovať. Po vyšetrení však prišiel moment, kedy ma zamrazilo.

Opýtal som sa spomínanej príjemnej pani, či niečo videla na snímkoch. Na to mi však vyhýbavo odpovedala, že so mnou nemôže diskutovať môj stav. Išla za zdravotnými asistentmi a potichu im povedala, že so mnou nesmú hýbať. Vtedy som pocítil skutočný strach.

Opatrne ma preložili späť na lehátko, previezli na izbu a preložili na postel. Asi hodinu som zúfalo čakal, kým sa otvoria dvere a zároveň som sa bál toho, čo príde. Dvere sa otvorili, do izby vošiel neznámy doktor a s chladným pohľadom mi oznámil moju diagnózu:

štyri stavce

V tom momente sa moja najväčšia nočná mora sa stala skutočnosťou a začal som si uvedomovať, čo mi práve oznámil. Bál som sa toho najhoršieho – už nikdy nebudem chodiť. Mal som v očiach slzy a nedokázal som vysloviť ani slovo. O chvíľu som sa zmohol na jednu vetu a opýtal som sa, čo to znamená. No pán Dr. Chladná Tvár mi iba odvrkol, že príde iný doktor.

Stihol mi ešte povedať nejaké bláboly, ktorým som absolútne nerozumel. Porozumel som akurát tak tomu, že mám v moči krv a s tou istou chladnou tvárou, akou mi to oznámil, sa aj otočil a odišiel.

Nasledovala ďalšia hodina plná zúfalosti a strachu.

Opäť sa otvorili dvere. Doktor sa na mňa pozrel a hovorí: “Neboj sa! Budeš chodiť, behať aj bicyklovať!” Prvýkrát za posledných pár hodín sa mi prekrývali v očiach slzy bolesti a strachu so slzami šťastia.

Vysvetlil mi presne, čo sa mi stalo. Stavce mi nepolámal priamo náraz, keďže chrbticou som do stromu nenarazil, ale zlomilo mi ich extrémne napätie svalov, ktoré sa na stavce upínajú v momente, keď som sa cez bok “omotal” okolo stromu. Krv v moči odôvodnil silným nárazom obličky, no uistil ma, že natrvalo poškodená nie je.

Mal som obrovské šťastie v obrovskom nešťastí. Pri takýchto zlomeninách stavcov je totiž vždy veľké nebezpečie poškodenia miechy, ochrnutia, či toho najhoršieho… Doktor mi však povedal ďalšiu dobrú správu:

Už zajtra budeš chodiť

Potešil som sa. Ale to som ešte netušil, čo to znamená. Pod veľkou dávkou analgetík som zaspal. Ráno som sa zobudil a môžem úprimne povedať, že to bolo asi najhoršie ráno v mojom živote.

Chcel som si sadnúť, no nešlo to. Pri každom menšom náznaku o pohyb som pociťoval extrémnu bolesť. Prišli sestričky, jedna mi podala ruku a druhá mi podporovala zozadu chrbát. Napokon sa mi podarilo posadiť sa na posteľ i postaviť sa na nohy. Od bolesti sa mi zatočila hlava, takmer som odpadol a musel som si opäť ľahnúť.

Inštrukcie od doktora však boli jednoznačné: Musím ihneď začať chodiť.

Ale od slova chôdza to malo veru dosť ďaleko – nohy som ledva dvíhal, ťahal za sebou a musel som sa pridŕžať stien, aby som nespadol. Takto nejako to vyzeralo na druhý deň po úraze:

Nasledovali ďalšie dva dni a dve noci strávené v piešťanskej nemocnici. A myslím si, že nijakým spôsobom nehyperbolizujem, keď to nazvem dvomi najhoršími dňami v mojom živote.

Skúsim tie dva dni a noci zhrnúť krátko: veľké bolesti; zdravotné sestry, ktorých ochota bola na bode mrazu; strava ktorá si ani nezaslúži byť nazývaná slovom strava; dvaja spolubývajúci vo veku 75+, z ktorých jeden sa rozprával sám so sebou, chorý nebol, no domov ísť nechcel a potom tam bol druhý – starý pán, ktorý v noci v sebe neudržal stolicu. To by ešte bolo odpustiteľné, veď je to zariadenie pre chorých. No jeho celodenné opakovanie tohto príbehu každej sestričke ma naozaj netešilo. Nemocničná strava sa pýtala von.

Čerešničkou na torte bola asi 15-minútová prednáška kresťansky fanatickej sestričky (nie rádovej, ale zdravotnej). Podľa nej si za všetko môžeme sami. “Stačí sa iba naučiť odpúšťať a milovať, všetko vylieči etikoterapia (nie, ani ja som to doteraz nepoznal). Ak sme chorí, treba rozmýšľať, prečo nás boh trestá.”

Nemocničná selfie.

Po tretej noci strávenej v nemocnici, ma pustili domov. Poťažky som sa dostal do auta a konečne aj do sprchy a svojej izby.

Môj život som najbližšie dva mesiace musel úplne zmeniť a prispôsobiť a podriadiť môjmu zraneniu. Nad posteľ som si musel uviazať lano, ktoré som používal ako oporu, keď som chcel vstať z postele. Keďže mám izbu v podkroví, chodiť hore-dole schodmi tiež nebol úplný zážitok.

Ponožky a trenky – najväčší nepriateľ zlomených stavcov

Nasledoval dosť ťažký mesiac. Musel som sa naučiť chodiť. Najprv som chodil iba po izbe, po dome. Po pár dňoch som si už dal polhodinovú prechádzku po vonku.

Obliekanie bolo peklo. A obliekanie ponožiek a treniek asi najväčšie.

Moja chôdza sa stále asi viac podobala na chôdzu ročného dieťaťa. Bolesť chrbtice mi však viac nedovoľovala. Jednoduché to nebolo. No každým dňom to bolo o malý kúsok lepšie.

Bojoval som sám so sebou

Boli to naozaj ťažké dni a v bolestiach prebdené noci, pretože som mohol ležať iba na chrbáte. S nikým som sa nechcel rozprávať a prešiel som si naozaj ťažkým obdobím nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke. Bojoval som s obrovskými bolesťami, ale vo vnútri som bojoval aj sám so sebou.

Každé ráno som sa budil s lanom v ruke, ktoré som mal v istých momentoch chuť použiť ako sľučku na krk. Po 10-minútovej tortúre, kým sa mi podarilo vstať, išiel som do kúpeľne. Postavil som sa pred zrkadlo, pozeral som sa sám sebe do očí. Okrem bolesti som cítil veľký hnev. Hnev na seba samého.

Ale vedel som, že hnev mi nepomôže a ak sa chcem dať dokopy, musím sa snažiť premeniť hnev na vôľu – vôľu bojovať a prekonať sa. Myslieť pozitívne v takýchto situáciach nie je ľahké a niekedy sa to ani nedá. Ale musíte to skúšať a snažiť sa čo najviac.

11393300_1082897605072967_9030254811500009653_oTakto vyzeral môj bok tri dni po úraze.

Na každodenné hlúpe poznámky ako: „No bolo ti to treba?“ alebo „Skončíš už s tým konečne?“, som si jednoducho musel zvyknúť, snažil som sa ich ignorovať, prípadne som podotkol, že keď sa vyliečim, tak sa k horskej cyklistike určite vrátim. Tie pohľady moralistov s vygúlenými očami vskutku stáli za to.

Trvalo mi približne dva mesiace, kým sa moja chôdza dala nazvať chôdzou a ľudia vonku už konečne na mňa prestali zazerať pohľadom, či mám naložené v gaťoch, keď chodím tak divne.

Po troch mesiacoch som opäť sedel na horskom bicykli a šliapal do lesa. Vedel som, že ak si hneď prejdem trať, na ktorej som sa dolámal, tak už možno nikdy neprekonám blok, ktorý som v sebe mal. Prešiel som si ju, pomaly a opatrne. Napriek tomu, čo sa predtým stalo – bol to skvelý pocit.

Konečne prišiel ten pocit, že to všetko, čím som si prešiel, malo zmysel a stálo to za to.

Po troch mesiacoch od úrazu som sedel opäť na bicykli.

V rámci rehabilitácií som postupne začal behať. A v tom momente sa začala moja ďalšia kapitola zranení. Už keď som bol po prvýkrát od zlomených stavcov behať, začal som cítiť tupú bolesť v ľavom kolene. Nepripisoval som tomu žiadnu vážnosť, a keďže som dlho nebehal, myslel som si, že to je iba chvíľkovým preťažením.

Bolesť v kolene však neprestávala, a tak som bol opäť nútený ísť do nemocnice. Výsledok röntgenu nebol veľmi lichotivý – poškodená chrupavka. Poškodená pravdepodobne dlhoročným hraním futbalu.

Po tom, čím všetkým som si za tie posledné mesiace prešiel, som myslel, že sa asi namieste zastrelím. Doktor mi následne povedal, že 9 mesiacov mám brať nejaké tabletky, ale že sa to aj tak nedá nijako vyliečiť a už nikdy nebudem môcť aktívne športovať.

Ako je možné, že toto všetko sa deje mne a takto naraz?

Túto otázku som si v tom období kládol dosť často. Aj keď som v nej použil a často obmieňal mnoho nadávok.

S doktorovým návrhom liečby som však spokojný nebol. Nerád beriem lieky a neznášam, keď niekto vraví, že sa niečo nedá. Išiel som teda na vyšetrenie na súkromnú kliniku, kde som bol aj s ramenom. Magnetická rezonancia potvrdila, že mám poškodenú chrupavku. Lekár to však nechcel riešiť hneď operačne, a tak mi dal do kolena injekciu, ktorá mala chrupavku akosi premazať a bolesť mala prestať.

Po troch mesiacoch rehabilitácií a cvičení mi bolo jasné, že tu asi už žiadna injekcia nepomôže. Bolesť neustávala. A tak som sa rozhodol, že podstúpim artroskopiu. Pred zákrokom mi ako bonus ešte zistili, že mám v tom istom kolene natrhnutý meniskus. V júni 2016 mi teda pichli do kolena dve hadičky a opravili v kolene, čo bolo pokazené.

Chodil som s pomocou barlí a musel som sa opäť naučiť chodiť bez nich. Vedel som, že rehabilitácia bude trvať mesiac, a tak som dával do toho všetko. Po dvoch mesiacoch od zákroku som mal pooperačnú kontrolu, ale doktor nebol veľmi nadšený, keď ma uvidel. Kvôli kolenu to však nebolo.

Nadopovaná selfie po artroskopii kolena.

Zlý sen

Dva dni pred spomínanou kontrolou som sa bol opäť bicyklovať a opäť to nedopadlo dobre. Ozaj neviem čo som komu spravil. Bola to taká obyčajná tradičná bicyklovačka s kamošmi, zajazdili sme si v lese, a už keď sme vyšli na cestu, nasledoval klasický kúsok zjadzu po asfaltke. Dosť rozbitej asfaltke. Na jej kraji trčali do cesty nejaké dosky, ktoré som si bohužiaľ nevšimol a už som letel.

Počas letu som sa cítil ako v spomalenom filme, v ktorom som si opakoval: “Toto sa mi asi sníva, toto nie je možné.” Našťastie som aj v tej rýchlosti dokázal dosť reflexívne zareagovať a po tvrdom páde na ľavú ruku a bok som sa nekotúľal ani nešúchal ďalej, ale postavil som sa a z pádu som doslova vybehol.

Ani to bohužiaľ nezabránilo zraneniam, ktoré som si spôsobil prvým dotykom s deravým asfaltom – spálená koža pozdĺž ľavého predlaktia až po rameno, na lakti asi tri centimetre dlhá a pol centimetra hlboká diera a odniesol si to tiež bok.

file-23-1-17-23-09-56Toto síce nie je najpríjemnejší pohľad, ale asi dokáže dosť realisticky dokresliť situáciu.

Keď som prišiel domov, myslel som si, že sa zhrútim.

Otvorené rany neskutočne boleli, pálili a z ďalšieho pádu sa netešilo ani moje rameno. Stál som na chodbe, opieral som sa o stenu a pozeral na seba do zrkadla. A bol to opäť ten istý pohľad, ako keď som mal zlomené stavce.

Mal som slzy v očiach – slzy bolesti, hnevu, smútku a akejsi bezmocnosti nad tým všetkým, čo sa dialo. Od hnevu som mal silno zovreté päste a cítil som, ako mi po ruke tečie krv. Vedel som, čo ma čaká.

Musel som sa opäť prekonať a bojovať.

Z toho najhoršieho som sa dostal o tri týždne. Počas týchto 21 dní som nemohol ísť normálne do sprchy, nemohol som poriadne spať či chodiť v lete na slnko. Mohol som iba (ne)trpezlivo čakať, natierať si rany a dúfať, že sa čoskoro zahoja.

O vyberaní stehov z otvorenej rany na ruke študentkou medicíny na praxi, radšej písať nebudem. Ale príjemné to nebolo.

file-25-1-17-12-03-36Bez podpory ľudí, ktorým na mne záleží, by som to zvládol asi iba ťažko.

Následky už navždy

Zo všetkých mojich zranení mi samozrejme zostali aj následky. Všetko sa nedá úplne vyliečiť. A každá rana vždy zanechá jazvu. A teraz nemyslím iba moju ruku, na ktorej budem mať viditeľné spomienky až do konca života.

V spodnej časti chrbátu mam vpravo asi 15×15 cm veľkú plochu, ktorú mám úplne necitlivú – necitlivú na slabý dotyk, teplo či chlad. Taktiež mám bolesti v tejto oblasti pri väčšej námahe či záťaži. Rameno ma z času na čas tiež pobolieva – niekedy mám pocit, že si žije svoj život, dosť náladový život. Koleno je celkom čerstvá záležitosť, takže pri väčšej záťaži ho tiež cítim.

1292916_1196594753703251_1594581445522980947_oNa týchto snímkach vidíte všetky vážne zranené časti môjho tela – ľavé rameno, ľavé koleno i chrbticu.

Je mi jasné, že týchto problémov sa už pravdepodobne nezbavím už asi nikdy, ale som rád, že chodím, behám, hrám futbal, bicyklujem, lyžujem, cvičím a robím toho pravdepodobne stále viac ako mnoho iných ľudí, ktorí nemajú žiadne fyzické obmedzenia.

Napriek všetkým mojim zraneniam som toho stihol za posledné dva roky celkom dosť. Bol som na výletoch v Aténach, Barcelone, Edinburghu, týždeň pred artroskopiou kolena som bicykloval v rakúskych Alpách, odjazdil som svoje prvé cyklistické preteky, pred pár týždňami som si vybehal nie úplne zlý výsledok na bežeckých pretekoch a je toho mnoho viac.

Napriek všetkým zraneniam som nestratil chuť do života. Naopak, snažil som sa užívať si každý moment ešte viac. A je tomu tak doteraz.

lyzovackaZ tohtoročnej lyžovačky.

Na záver trochu úprimného sentimentu

Čo som týmto príbehom vlastne chcel povedať? Chcem tým povedať iba toľko, že treba mať vôľu a nájsť v sebe silu, aj keď ste úplne na dne. A aj keď to znie ako nejaké obyčajné klišé z motivačného obrázku s výhľadom na more a citátikom napísaným v Times New Roman, je to pravda.

Za posledné dva roky som si prešiel pádmi, obrovskými bolesťami a už veľakrát som sa pozeral sám na seba do zrkadla, zlomený a so slzami v očiach. S bolesťou či fyzickými zraneniami sa bojovať dá, dajú sa vyliečiť. S tými na duši je to už horšie.

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí mi celú dobu boli a sú oporou, a bez ktorých by som to nezvládol.

Kristína, Marek, Filip, Halda, Martin, Adam

Ďakujem

Martin Sarvaš

Shit happens. Nepočúvajte druhých. Počúvajte sami seba.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Blogy

Blog Petra Zemánka: Plán rozvoja dopravy do roku 2050 schválený – II. časť

Published

on

By

Na úvod pripomeniem, že Zastupiteľstvo trnavského samosprávneho kraja na svojom zasadnutí 27.1.2021 schválilo Plán udržateľnej mobility trnavského samosprávneho kraja (PUM TTSK), ktorý vypracovali české spoločnosti AFRY CZ a EKOLA group. Dokument by sa mal stať základným predpokladom rozvoja verejnej, individuálnej, cyklistickej a nemotorovej dopravy v Trnavskom kraji do roku 2050 a jeho súčasťou je plán rozvoja verejnej dopravy v tomto období. PUM obsahuje rozvojové plány podelené v časovom horizonte rokov 2025, 2030, 2040 a 2050.

V druhej časti svojho príspevku sa chcem venovať plánovanému rozvoju cyklistickej, vodnej a leteckej dopravy. Prvú časť nájdete na tejto adrese: https://www.pnky.sk/blogy/blog-petra-zemanka-plan-rozvoja-dopravy-v-regione-do-roku-2050-schvaleny/

Všeobecne mám pre priaznivcov cyklistiky dobré správy, na rozvoj cyklodopravy do roku 2025 je v Zásobníku PUM schválených 15 projektov. Zaujímavým je najmä zámer vybudovanie novej vetvy Vážskej cyklomagistrály v úseku Drahovce – Sereď. Podobne ako v Trenčianskom kraji má byť jej trasa vedená po / popri ochrannej hrádzi rieky Váh. Súčasťou projektu je vybudovanie cyklolávky cez Váh medzi obcami Koplotovce a Madunice. Investorom projektu je TTSK.

Pre priateľov cykloturistiky bude zaujímavý aj projekt dokončenia Moravskej cyklomagistrály Kúty – Skalica, kde o.i. pribudne aj nová cyklolávka cez rieku Moravu medzi obcami Brodské a Lanžhot s prejazdom do ČR v blízkosti mesta Břeclav. Odtiaľ je už len na skok do známej rekreačnej lokality Lednice-Valtice-Mikulov. Investormi cyklotrasy sú TTSK a spol. INTERREG.

Pozitívnou správou pre piešťanský región je zaradenie projektu cyklochodníka Piešťany – Vrbové, v II.etape do roku 2030 (č.129), kde je ako investor uvedený IROP. Nová cyklotrasa nielenže zvýši bezpečnosť cestnej dopravy na úseku medzi Piešťanmi a Vrbovým, ale zabezpečí aj prepojenie Vážskej cyklomagistrály s turistickými trasami v Malých Karpatoch.

Z pohľadu perspektívneho rozvoja cyklodopravy v okolí Piešťan sa môžeme tešiť. Je ale dosť prekvapivé, že medzi významnými cykloprojektmi v Zásobníku PUM do roku 2025 sa Piešťany nenachádzajú. Dovolím si uviesť odkaz na záväznú časť schváleného ÚP VUC Trnavského kraja (1998), kde sa priamo uvádza potreba vybudovať prepojenie Považskej cykloturistickej trasy na Piešťany a ich kúpeľný areál a rekreačné priestory. Hoci sme cyklistickým a zároveň 2. najväčším mestom v TTSK, akoby nás autori PUM pri projektovaní Vážskej cyklomagistrály prehliadli.

Na mape vážskych cyklotrás tak asi zostane cca 15 km medzera, ktorú bude potrebné prekonávať po jestvujúcich nie práve najkvalitnejších komunikáciách (potrebovali by aspoň nový povrch). Dobudovanie štandardnej cyklotrasy v úseku Horná Streda – Drahovce by mohlo byť významným impulzom pre rozvoj cestovného ruchu v Piešťanoch a okolí.

V rámci rozvoja vodnej dopravy je v Zásobníku PUM v I. fáze na programe doplnenie riečnych prístavov na Váhu, Morave a Malom Dunaji o období do roku 2030, hoci tieto projekty ešte namajú investorov. Nášho regiónu sa dotýka projekt stavby Osobného prístavu Piešťany, ktorý by mal byť vybudovaný na Biskupickom kanáli niekde v lokalite Dlhé kusy pri Hornej Strede. Zaujímavé je, že ako jediný projekt v rámci plánovanej vodnej dopravy bol pod p.č. 32 Zásobníka PUM zaradený už do I. etapy do roku 2025. Napriek tomu, že o splavnení Váhu v úseku Žilina – Komárno sa uvažuje až v období po roku 2050.

Otázku projektu Osobného prístavu Piešťany som konzultoval so súčasným vedením správcu toku. Zaujímavé bolo, že nikto zo zodpovených zamestnancov správcu o projekte prístavu nič nevedel… Plavba po Biskupickom kanále je povolená len po most na Bodonu, čiže umiestnenie osobného prístavu do lokality pri Hornej Strede by nemalo žiadny praktický význam. Takýto objekt by sa tak mohol stať na celé desaťročia iba turistickou atrakciou. Projekt splavnenia rieky Váh nemá žiadnu perspektívu bez dobudovania plavebných komôr na jestvujúcich vodných dielach Vážskej kaskády a bez realizácie veľkej vodnej stavby Hlohovec-Sereď.

Krátko sa dotknem aj otázky plánovaného rozvoja leteckej dopravy, ktorá má v Piešťanoch viac ako 100 ročnú tradíciu. Medzi neočíslovanými projektmi je v Zásobníku PUM v I.etape do roku 2025 projekt Modernizácia Letiska Piešťany, vrátane integrovaného parkoviska, ktorý zatiaľ nemá investora. Letisko Piešťany – jednými oslavované, inými zatracované, na ktorú stranu sa prikloniť ? Po sľubnom rozbehu chartrovej dopravy z Piešťan do známych dovolenkových letovísk v roku 2019 prišiel neočakávaný útlm v roku 2020 súvisiaci s koronakrízou.

Aká je perspektíva leteckej dopravy v nasledujúcom období ? Po skončení pandémie Covid 19 je možné očakávať prudký nárast tohto moderného druhu dopravy. Piešťanské letisko so štatútom medzinárodného je považované ako rezerva pre veľké letiská v Bratislave, Viedni alebo Brne. Myslím si, že priaznivá poloha a poveternostné podmienky v tejto lokalite majú veľký potenciál rozvoja v oblasti medzi krajskými mestami Trnava, Nitra a Trenčín, ktoré takéto priaznivé podmienky na lietanie nemajú. Zrušením letiska by sme stratili silnú komparatívnu výhodu voči týmto mestám. Letisko Piešťany si ako niečo výnimočné zasluhuje našu ochranu.

Pred ukončením svojho príspevku ešte krátky pohľad na priebeh schvaľovania PUM dňa 27.1.2021 do Zápisnice z 21.zasadnutia Zastupiteľstva TTSK (bod 10). Po prezentácii dokumentu bol materiál schválený 34 z 35 prítomných členov. Do uznesenia č.567/2021/21 Zastupiteľstvo uložilo Úradu TTSK povinnosť pri najbližšej aktualizácii Plánu udržateľnej mobility TTSK zapracovať do časti „zásobník PUM“ úsek cesty I. triedy Galanta-Medveďov (po štátnu hranicu s Maďarskom). Je to zvláštne rozhodnutie poslancov TTSK, pri prvom pohľade na schválené projekty PUM sa zdá logická skôr potreba skvalitnenia prepojenia krajského mesta a Dunajskej Stredy cestou I. triedy cez Galantu. Vodiči jazdiaci z Trnavy do Gyǒru sa predsa rýchlo a pohodlne dostanú po diaľnici…

Ešte si dovolím poznámku k schválenému projektu vybudovania severo-východného obchvatu Piešťan (aj s 2 potrebnými mostami cez Váh a Biskupický kanál). V rámci projektu má byť zrejme presmerovaná časť ťažkej nákladnej dopravy v smere na Topoľčany cez obce Moravany a Banku, čo ich obyvatelia asi neprivítajú. A navyše, vodiči na tejto trase majú už aj dnes možnosť prejsť cez Váh po diaľnici D1 so zjazdom pri obci Lúka a pokračovať cestou II/507 smerom na Banku.

Prečo sa upustilo od Severo – západného obchvatu Piešťan – preložky cesty I/61 za železničnú trať, ktorý je naplánovaný v ÚPMP aj v GDP Mesta ? Prečo pri návrhu perspektívneho riešenia situácie nebola doprava presmerovaná obchvatom mimo husto obývané časti Piešťan v súlade s nameranou vysokou intenzitou dopravy na preťažených cestách I/61 a II/499 ? Prečo nebola akceptovaná požiadavka zástupcov Mesta Piešťany na pripomienkovaní PUM v júni 2020, aby bol aspoň južný obchvat mesta Piešťany zaradený do I.etapy PUM – projektov realizovaných do roku 2025 ?

Schválené projekty v I. etape PUM TTSK v rámci cestnej dopravy riešia okrem obchvatov všetkých väčších miest v kraji (s výnimkou Piešťan) prednostne situáciu na ceste I.triedy I/51 Trnava-Holič-hranica s ČR, kde sú navrhované aj obchvaty obcí s počtom obyvateľov pod 1000… Myslím si, že tvorcovia PUM TTSK sa voči Piešťanom zachovali veľmi diskriminačne z pohľadu plánovaného rozvoja cestnej dopravy (čiastočne aj z pohľadu cyklistickej dopravy). Záhadné dôvody znevýhodnenia občanov Piešťan by im mal vysvetliť niekto kompetentný…

Peter Zemánek

Continue Reading

Blogy

Blog Petra Zemánka: Plán rozvoja dopravy v regióne do roku 2050 schválený

Published

on

By

Zastupiteľstvo Trnavského samosprávneho kraja na svojom zasadnutí 27.1.2021 schválilo Plán udržateľnej mobility trnavského samosprávneho kraja (PUM TTSK), ktorý na zakázku vypracovali české fy. AFRY CZ a EKOLA group. Podľa sprievodnej dokumentácie k schvaľovaniu PUM TTSK Je dokument základným predpokladom rozvoja verejnej, individuálnej, cyklistickej a nemotorovej dopravy v našom kraji do roku 2050. Obsahuje odporúčania na realizáciu veľkých investičných projektov, ochranu životného prostredia a celkové zvyšovanie kvality života obyvateľov. Súčasťou PUM je aj rozvoj verejnej dopravy na 30 rokov.

Ako sa pre médiá vyjadril predseda VÚC TTSK Jozef Viskupič, s odborníkmi v priebehu 3 rokov vypracovali podrobnú analýzu súčasného stavu všetkých druhov dopravy, ktorá následne vyústila do spracovania strategického plánu rozvoja dopravy do roku 2050. Vďaka smart mobilite sa má TTSK stať moderným regiónom s rastúcou životnou úrovňou obyvateľov, na realizáciu projektov plánuje využiť prostriedky z eurofondov.

K príprave PUM mali byť prizvané mestá, obce, široká odborná i laická verejnosť. S uvedenými zainteresovanými subjektmi sa malo uskutočniť niekoľko desiatok pracovných stretnutí, pričom strategický dokument mal byť zverejnený na webe TTSK a verejne prerokovaný dňa 30. júna 2020. Pred predložením dokumentu na schválenie zastupiteľstvu TTSK bol v decembri 2020 vypracovaný odborný posudok a návrh záverečného stanoviska k posúdeniu vplyvov na životné prostredie (EIA). Schválený PUM má byť aktualizovaný v časovom horizonte 2-5 rokov.

Po prečítaní týchto informácií som oslovil niekoľkých vrcholných predstaviteľov Mesta Piešťany, žiaden z nich však o prijatom strategicko-plánovacom dokumente nevedel. Prelistoval som si aj miestnu tlač, či v nej nenájdem aspoň základné informácie o priebehu schvaľovania PUM od našich poslancov v zastupiteľstve TTSK, nenašiel som nič. Pokúsim sa preto aspoň o laický pohľad bežného občana Piešťan na daný problém.

Samotný materiál PUM obsahuje rozvojové plány podelené v časových horizontoch rokov 2025, 2030, 2040 a 2050. Doporučené stavby boli zaradené do tzv. Zásobníka projektov PUM podľa stupňa priority, na základe čoho im boli priradené poradové čísla. Pri každom projekte je uvedený aj investor stavby.

Medzi očíslovanými projektmi v Zásobníku PUM doporučenými v I. etape do r. 2025 sa Piešťany nachádzajú na 2 miestach. Pod poradovým č.21 je terminál integrovanej osobnej dopravy – TIOP Piešťany, investorom je TTSK. Pod p.č. 32 je v rámci plánovaného rozvoja vodnej dopravy uvedená stavba Osobného prístavu Piešťany, zatiaľ nemá investora. Medzi ďalšími zatiaľ neočíslovanými projektmi v Zásobníku PUM do roku 2025 je aj projekt Modernizácia Letiska Piešťany vrátane integrovaného parkoviska, ktorý tiež nemá investora.

V II. etape PUM v horizonte r. 2025-2030 sú v rámci budovania cestnej infraštruktúry pre Piešťany uvedené 2 projekty. Pod p.č. 34 je dlho očakávaný južný obchvat Piešťan s mostom cez Váh a pod č. 36 nájdeme severný obchvat Piešťan cestou III. triedy tiež s mostami cez Váh a Biskupický kanál od letiska Piešťany smerom k Moravanom n.V., v oboch prípadoch je investorom TTSK. Do r. 2030 má byť vybudovaný aj východný obchvat Vrbového na ceste II/499 (v Zásobníku PUM pod č. 45) , investor TTSK.

V rámci III. etapy PUM na roky 2030-2040 sa pod č.70 Zásobníka ukrýva projekt Juho-západného obchvatu Piešťan.

Ako dopadli Piešťany v PUM v porovnaní s inými porovnateľnými mestami TTSK ? Podľa mňa veľmi zle, až neuveriteľne zle. Akoby boli obyvatelia Piešťan druhoradými občanmi trnavského samosprávneho kraja. Prečo?

Najskôr uvediem hrubú štatistiku počtu obyvateľov väčších miest TTSK. Trnava – cca 65,5 tisíc, Piešťany – 27,5 tis., Dunaj. Streda – 22,5 tis., Hlohovec – 22 tisíc, Senica – 20,5 tis., Skalica – 15,5 tis., Galanta – 15 tis. a Holič – cca 11 tisíc obyvateľov.

Pre lepšie vytvorenie predstavy o obsahu schváleného dokumente uvediem stručný popis prvých 11 projektov v Zásobníku PUM, naplánovaných v I.etape do roku 2025, vrátane aktuálnej štatistiky intenzity cestnej dopravy.

Nachádzajú sa tu 3 projekty dobudovania obchvatov Trnavy, na najviac exponovanom východnom obchvate je intenzita dopravy cca 25 tisíc vozidiel/24 hod. V 2 prípadoch budovania obchvatu cesty I/51 je investorom SSC, pri projekte Západného obchvatu je investorom Mesto Trnava.

Projekt Južný obchvat Dunajskej Stredy rýchlostnou cestou R7 (s dennou intenzitou dopravy cca 15 tisíc vozidiel) je t.č. už vo výstavbe, investorom je NDS. Ďalšie 3 projekty sú venované obchvatom mesta Hlohovec, cez ktoré sa ťahá po 2 cestách II. triedy aj tranzitná doprava. Denná intenzita dopravy v Hlohovci je cca 40 tisíc vozidiel, investorom stavby je SSC. Do prvej dekády projektov PUM patrí aj Západný obchvat Senice, križovanej (podobne ako Piešťany) 2 cestami I. a II. triedy, s úhrnnou intenzitou dopravy cez Senicu cca 35 tisíc vozidiel denne, investormi sú SSC a TTSK. Predposledný projekt je obchvat Holiča križovaného 2 cestami I.triedy, v ktorom je denná intenzita dopravy cca 40 tisíc vozidiel, investorom je SSC. Do I.etapy výstavby ciest do r.2025 je zaradená aj preložka cesty I/51 pri obci Trstín s výstavbou tunela pod Bielou horou, nameraná intenzita dopravy na tomto úseku I/51 je cca 6700 vozidiel denne, investorom je SSC.

Pre porovnanie sa vrátim k projektom budovania obchvatov Piešťan v Zásobníku PUM č.34,36 a 70 naplánovaným v časovom horizonte r. 2030-2040. Zaradím tam aj neschválený projekt č.56 Severo-západného obchvatu Piešťan, pôvodne naplánovaný na roky 2025-2030. Podľa údajov z PUM je aktuálna denná intenzita dopravy v Piešťanoch cca 21 tisíc vozidiel na ceste I/61 a na ceste II/499 dokonca cca 29 tisíc vozidiel. Úhrnná intenzita dopravy na križovaní týchto ciest je neuveriteľných 50 tisíc vozidiel 24 hodín ! Také zaťaženie centrálneho dopravného uzla určite neexistuje v žiadnom meste Trnavského samosprávneho kraja ! Štatisticky porovnateľný počet vozidiel v kraji sa denne pohybuje len po diaľnici D1 medzi Trnavou a Bratislavou…

Z pohľadu dopravného zaťaženia širšieho centra mesta cestnou dopravou sú aktuálne Piešťany na 1. mieste v TTSK, čo by sa logicky malo premietnuť aj do ich prioritného zaradenia do prvej desiatky projektov PUM TTSK v rámci I.etapy do roku 2025. Prečo sú Piešťany v pláne rozvoja dopravnej infraštruktúry zaradené iba do II. a III. etapy PUM plánovanej na roky 2030-2040 ? Môže za to azda logicky nepochopiteľný údaj IAD vypočítaný dopravným modelom, ktorý udáva prognózu intenzity dopravy v roku 2030 pre najzaťaženejší úsek Piešťan 10 600 vozidiel denne resp. 12 900 vozidiel na rok 2050? Že by počet vozidiel jazdiacich cez Piešťany o pár rokov neuveriteľne klesol na 1/4 až 1/5 ? Kto vypracoval takúto prognózu dopravy? Hodnotenie ponechám na odborníkov.

Pokúsim sa to zhrnúť. Po Trnave sú Piešťany v počte obyvateľov 2. najväčším a navyše jediným kúpeľným mestom kraja, v ktorom by dopravná infraštruktúra mala zabezpečovať pokoj domácich i zahraničných hostí… Aký je aktuálny stav ? Cesty I/61 a II/499 sú vedené prieťahmi mesta, jediný cestný most cez Váh už nie je schopný prepraviť vozidlá nad 3,5 tony. Za 30 rokov od dobudovania obchvatu mesta D1 ešte v období bývalého Československa sa v základnej štruktúre dopravy prakticky nič nezmenilo. Čo bráni ďalšiemu rozvoju dopravy nášho mesta? Túto otázku je potrebné položiť autorom strategického dokumentu resp. osobám kompetentným za riešenie dopravy v meste Piešťany. Pre mňa osobne je to celé nelogické a nepochopiteľné. Prečo sú Piešťany akýmsi „škaredým káčatkom“ TTSK ?

Uvediem ešte odkaz na základné podkladové materiály Mesta Piešťany. Sú to ÚPMP – územný plán Mesta (schválený v roku 1998) a GDP – Generel dopravy Piešťan, ktorý bol na objednávku Mesta spracovaný STU Bratislava v roku 2010. Potrebu vybudovania Západného obchvatu Piešťan cesty I/61 z kapacitných dôvodov zahŕňa aj GDP, v ktorom sú uvedené 4 rôzne scenáre rozvoja cestnej infraštruktúry Piešťan. 3 navrhované scenáre upozorňujú na potrebu vybudovania západného obchvatu Piešťan preložkou cesty I/61 za železničnú trať s prepojením južne okolo areálu letiska.

V jednom z navrhovaných scenárov síce bolo ponechanie cesty I/61 prieťahom mesta, autori GDP však mali k dispozícii iné informácie o intenzite cestnej premávky na cestách I/61 a II/499. Ak by autori GDP mali aktuálne namerané údaje intenzity dopravy v Piešťanoch použité ako podklady pre spracovanie PUM, od ponechania prieťahu mesta cestami I/61 a II/499 by upustili.

Na záver ešte jedno zamyslenie nad situáciou v Piešťanoch po roku 2030 a dostavaní Južného obchvatu mesta na ceste II/499 s mostom cez Váh. Z uvedených podkladov sa dá predpokladať, že ak nebude vybudovaný severozápadný obchvat mesta, nákladná doprava nad 3,5 tony smerujúca cez Piešťany na Topoľčany bude presmerovaná križovatkou Bratislavská – Krajinská k poliklinike. Na tomto úseku Bratislavskej cesty po polikliniku by mala teda byť v dekáde 2030 – 2040 hustota dopravy cca 50 tisíc vozidiel denne (podobná ako na diaľnici D1 medzi Trnavou a Bratislavou). Bolo by to pre obyvateľov husto obývanej južnej časti mesta Piešťany vôbec únosné ?

Že by sa stala v projekte PUM týkajúcom sa cestnej infraštruktúry v Piešťanoch už na začiatku nejaká chyba? Čo ovplyvnilo, že sa upustilo od projektu západného obchvatu Piešťan na ceste I/61? Kto vôbec aktuálne už schválený strategický dokument za Piešťany pripomienkoval ? Prečo zostali v Zásobníku PUM medzi projektmi s poradovými číslami 34-40 „biele miesta“…?

Vzhľadom na obsiahlosť materiálu som sa rozhodol svoj príspevok k plánovanému rozvoju cestnej dopravy v Piešťanoch do roku 2050 rozdeliť. V druhej časti by som sa chcel venovať ostatným formám dopravy v Piešťanoch, ktorý by mohol byť pre občanov tiež celkom zaujímavý

Peter Zemánek

Continue Reading

Blogy

Blog Petra Zemáneka: Sme nezodpovední… ?

Published

on

By

Myslím tým na občanov Slovenska vo vzťahu k pandémii choroby Covid-19, ktorá si teraz v našej domovine vyberá krutú daň. V aktuálnom mesiaci denne na túto chorobu zomiera cca 100 Slovákov, čím sme sa v prepočte na počet obyvateľov zaradili na nelichotivé 1.miesto na svete. 22.2.2021 sme toto prvenstvo dosiahli aj v počte hospitalizovaných. Môže za to len nezodpovednosť občanov v oblasti dodržiavania protipandemických opatrení?

Začnem tým, čo bolo cca pred rokom. Pre mňa bol Covid-19 v podstate len menšou nepríjemnosťou, ktorá ma obmedzovala v bežnom živote. Keď sa v prvej vlne dostala táto choroba z Číny aj do Európy a postihla napríklad niektoré husto obývané oblasti Talianska, prijala aj naša bývalá vláda prísne opatrenia.

Môj zamestnávateľ zaviedol hneď po ich vyhlásení prísny lockdown, ktorý som znášal s istým pocitom krivdy. Kým mnohí moji kolegovia zostali doma, mne to charakter mojej práce neumožňoval a dochádzal som do zamestnania denne. Ráno pri príchode nám zmerali na vrátnici teplotu, v budove sme museli nosiť rúška, osobné stretávanie so spolupracovníkmi sme zredukovali na minimum. Jedinou spoločenskou udalosťou dňa sa stal obed v jedálni, aj tam sme sedeli pri stoloch po jednom.

Po príchode z práce domov to už bolo v pohode. Tešil som sa (podobne ako teraz) na jarné dni a pobyt v prebúdzajúcej sa prírode. Vývoj pandémie som sledoval z nadhľadu, na Slovensku bolo v tom čase relatívne málo pozitívne testovaných. Úmrtí na Covid 19 bolo u nás ako šafránu, po roku je všetko inak…

Informácie o vynútenom odchode ľudí z tohoto sveta v dôsledku pandémie sú dnes na dennom poriadku. Tieto smutné udalosti sa dotkli mnohých známych aj príbuzných. Mnohí z nich by tu ešte mali byť, ale táto zákerná choroba si začala vyberať obete aj medzi mladšími a predtým zdravými ľuďmi. Napriek mojim relatívne bohatým životným skúsenostiam som ešte takúto situáciu nikdy nezažil. Kde sme na Slovensku v ročnom boji proti pandémii Covid 19 urobili chyby?

Po relatívne pokojnom lete 2020 nová vláda prijala rôzne opatrenia, ktoré mali zastaviť prípadne obmedziť šírenie koronavírusu. Dve vlny plošných pretestovaní občanov s čiastočným lockdownom na jeseň, ani tvrdé opatrenia prijaté po Novom roku nám však v boji s krízou nepomohli. Práve naopak – situácia sa ešte zhoršila.

Myslím si, že významný podiel na zhoršení pandemickej situácie má plošné testovanie občanov AG testami. Odborníci od začiatku upozorňovali na ich nespoľahlivosť, čo sa v praxi aj potvrdilo. Podľa aktuálnych údajov MZ bolo pri testovaní AG-testami na koronavírus pozitívnych 2,26 %, cca 260 tisíc z cca 11,5 miliónov občanov SR. PCR testami bolo pretestovaných cca 2 milióny občanov so zistenou pozitivitou 14,8 % – cca 293 tisíc obyvateľov. Miera pozitivity zistená pomocou PCR testov je podľa tejto štatistiky 6,5 krát vyššia ako pri AG testoch. Natíska sa otázka, koľko ľudí s negatívnym AG-testom bolo po plošných testovaniach v skutočnosti nakazených koronavírusom? Prakticky sa po Slovensku zrejme pohyboval veľký počet občanov, ktorí mali resp. majú oficiálny doklad o svojej zdravotnej nezávadnosti, ale vírus môžu šíriť ďalej. Sú takíto občania Slovenska nezodpovední?

Názorným príkladom nespoľahlivosti AG-testov na koronavírus bolo medializované testovanie miliardára Elona Muska. Šéf automobilky Tesla tvrdil, že si nechal v ten istý deň urobiť štyri AG testy, pričom výsledok testovania bol dvakrát negatívny a dvakrát pozitívny…

Presnejší ale drahší PCR test zdravotné poisťovne bežne nepreplácajú. Ak by sa u mňa prejavili zdravotné príznaky choroby, neváhal by som si za PCR test zaplatiť.

Akýmsi svetlom na konci tunela je, že od začiatku roka začalo preventívne očkovanie najviac ohrozených skupín obyvateľstva na koronavírus. Práve od širšieho zaočkovania ľudí odborníci očakávajú pozitívny obrat v boji proti Covid 19. Bohužiaľ očkovacích vakcín je vo svete nedostatok a výrobcovia nedodržujú termíny ani zazmluvnené množstvá dodaných prípravkov. Medzitým sa objavili ďalšie mutácie vírusu (britská, juhoafrická, brazílska, vraj dokonca aj československá…), ktoré sa prejavujú agresívnejšie aj voči mladším skupinám obyvateľstva a situáciu ešte komplikujú. Niektoré už schválené očkovacie preparáty strácajú účinnosť a ich použitie niektoré štáty obmedzujú. Ďalší vývoj pandémie Covid-19 je preto stále nejasný.

Podľa môjho názoru sa podstatná časť obyvateľov Slovenska pri dodržiavaní prijatých opatrení proti koronavírusu správa zodpovedne, hoci všade existujú aj výnimky. Čo sa dá zmeniť, aby sme sa dostali z tejto nelichotivej situácie? Občania sú zneistení a právom očakávajú riešenie od kompetentých predstaviteľov štátu

P. Zemánek

Ilustr. foto / Photo by Ashkan Forouzani on Unsplash

Continue Reading

Reklama

Populárne články