Connect with us

Kultúra

Zlatá kamera putuje do rúk velikána Jeana-Claudea Carrièra

Published

on

Prvým známym laureátom ocenenia Zlatá kamera 19. ročníka Art Film Festu je svetoznámy filmový umelec, herec, režisér, producent, ale predovšetkým scenárista, ktorý je podpísaný pod 134 filmovými dielami, Jean-Claude Carrière. Spolupracovník režisérov svetových mien – Buñuela, Formana, Wajdu, Schlöndorffa, Malleho či Godarda osobne zavíta do Trenčianskych Teplíc.

Devätnásty Art Film Fest vzdá tomuto významnému tvorcovi poctu a uvedie aspoň zlomok z jeho výnimočných diel, medzi nimi aj filmy Plechový bubienok (Die Blechtrommel), ktorý získal Zlatú palmu v Cannes i Oscara za najlepší zahraničný film alebo Krásku dňa (Belle de Jour), ocenenú Zlatým levom v Benátkach.

[singlepic id=14564 w=320 h=240 float=left]Jean-Claude Carrière sa narodil 17. septembra 1931 vo Francúzsku. Kariéru začal ako spisovateľ. V 23 rokoch napísal prvý román, vďaka ktorému sa dostal k slávnemu francúzskemu režisérovi Jacquesovi Tatimu. A hoci bol ešte len študentom, otvorili sa mu dvere k ďalším slávnym osobnostiam filmu. Začínal s krátkymi filmami ako scenárista a spolurežisér. Za jeden z nich v roku 1961 dokonca získal Oscara. „Producent za mnou prišiel a hovorí mi: „Získali sme Oscara!“ A ja som sa ho opýtal: „Čo je to Oscar?“ Ani som nevedel, čo je to za cenu,“ zaspomínal si Carrière. Do dejín svetovej kinematografie ho však viac ako zlatá soška, zapísala spolupráca s legendou európskeho filmu, Luisom Buñuelom. Z ich dlhoročnej spolupráce vzišli „diamanty“ svetovej kinematografie.

Buñuel si Carrièra vybral v roku 1963, keď hľadal francúzskeho spoluscenáristu k snímke Denník komornej (Le Journal d’une femme de chamber). Stretol sa s viacerými spisovateľmi, ale hneď – na jednom jedinom obede si „zamiloval“ práve Carrièrove nápady. „A tak som odišiel pracovať do Španielska s jedným z najväčších režisérov všetkých čias a s mužom, ktorého dodnes hlboko obdivujem. To bol začiatok spolupráce, ktorá trvala skoro 20 rokov,“ povedal Carrière. Spolu napísali deväť scenárov, šesť z nich sa premenilo na Buñuelove filmy.

V prvom spoločnom filme Denník komornej (1964) si Carrière dokonca zahral dedinského farára. Spolu pracovali a nakrútili aj filmy Kráska dňa (Belle de Jour 1967), Mliečna dráha (The Milky Way, 1969), Skrytý pôvab buržoázie (The Discreet Charm of the Bourgeoisie, 1972), Prízrak slobody (The Phantom of Liberty, 1974), Ten tajomný predmet túžby (That Obscure Object of Desire, 1977).

„Mali sme veľmi blízky vzťah. Často sme boli spolu na odľahlých miestach sami, bez našich žien, zhovárali sme sa po francúzsky, španielsky. Nik navôkol. Iba my dvaja. Pracovali sme spolu, jedli spolu, pili spolu, filozofovali spolu, až sme sa stali napokon posadnutí scenárom, ktorý sme práve písali. Vypočítal som, že sme spolu, len my dvaja, jedli viac ako dvetisíc ráz. A dovolím si tvrdiť, že je to viac, ako môžu povedať aj niektoré manželské páry,“ zaspomínal si Carrière. „Na začiatku som bol nesmierne šťastný a očarený, že pracujem s takým veľkým majstrom, až som si zamiloval každý Buñuelov nápad a bol som ochotný vzdať sa vlastných vízií. Ale Buñuel chcel, aby som mu z času na čas povedal aj nie. Aby bola naša práca 100-percentná, museli sme sa stať rovnocennými partnermi, hoci on bol ten slávny,“ dodal.

„Myslím si, že práca scenáristu je vlastne práca štartéra filmového dobrodružstva. Scenárista je filmár. A musí pracovať v tesnej blízkosti režiséra. A tak to platí aj naopak. Keď som pracoval s Buñuelom, Pierrom Etaixom, Milošom Formanom, Louisom Mallem či Volkerom Schlöndorffom, režisér bol súčasne aj spoluscenáristom. A aj keď mi režisér povie, že on nie je scenáristom, potrebujem ho pri sebe. Mnoho spisovateľov zlyhá ako scenáristov, pretože si myslia, že písať film znamená len písať. Ale písať film znamená aj filmovať. Hoci len v mysli,“ vysvetlil svoje tajomstvo úspechu Carrière.

Priznal, že Jacques Tati ho naučil, ako pozorovať realitu okolo seba. „Odvtedy celý môj život chodím do kaviarní a cestujem metrom, pozorujem, počúvam a robím si poznámky, kreslím si skeče, snažím sa z každého dňa nájsť príbeh.“ Buñuel ho zase naučil využívať predstavivosť, zapájať fantáziu a nechať ulietať myseľ. Spojením oboch princípov sa stal výnimočným filmovým umelcom. Carrière svoj podpis zanechal aj pod slávnou adaptáciou kultového diela českého spisovateľa Milana Kunderu Neznesiteľná ľahkosť bytia či na filme Cyrano de Bergerac, z ktorého sa stal medzinárodný hit.

V poslednej dobe spolupracoval aj s režisérom Michaelom Henekem na scenári k filmu Biela stuha, ktorý sa stal Európskym filmom roka 2009, vyhral v Cannes a bol nemeckým národným kandidátom na Oscara. Na svojom konte má najcennejšie ocenenia vo svete filmu – Oscara, francúzsku cenu Cézar, britskú BAFTA či Zlatú palmu z Cannes.

Autor: TS Art Film Foto: www.artetplanete.com

Continue Reading

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články