Connect with us

Kultúra

Výtvarník Pavol Bratranec chce objektom vzdať poctu Antonovi Srholcovi

Published

on

Piešťanský výtvarník Pavol Bratranec plánuje vytvoriť priestorový objekt s názvom Pocta Antonovi Srholcovi alebo skrátene PAS. Umiestnená by mohla byť v našom meste a má prezentovať nielen významnú osobnosť katolíckeho kňaza, ktorý za svoju vieru prežil prenasledovanie komunistickým režimom, väzenie, mučenie i ťažbu uránu v Jáchymovských baniach, ale aj pravé kresťanské a ľudské hodnoty, kultúrnosť a ohľaduplnosť života a človeka. Inštalácia by mala pozostávať z písmen AS, ktorých spojenie tvorí znak ryby, ako známeho symbolu ranného kresťanstva. Viac o tom, čo pre miestneho umelca Anton Srholec predstavuje, prečo sa rozhodol vytvoriť dielo, ale i čo ho k tomu viedlo sa dozviete v rozhovore. 

PAS Bratranec (7)

Je podľa tvojho názoru dôležité vzdať poctu Antonovi Srholcovi, teda človeku, ktorý mal nesmierne ťažký život a napriek tomu nezanevrel na ľudí, ale naopak sa im snažil s pokorou pomáhať?

Myslím si, že práve preto akým spôsobom žil, je dôležité vzdať mu hold. Ako národ sme mu to jednoznačne dlžní, pretože Anton Srholec prezentoval hodnoty Slovákov. Sme mierumilovný, pokojný a pohostinný národ, ktorý vie tvrdo pracovať, vie sa vysporiadať so svojim osudom a dokáže mať rád život. To sú podľa mňa hodnoty, ktoré by sme si mali uvedomovať a nezanevrieť na ne. Priestorový objekt je dávkou môjho osobného vkladu, ktorá má nielen pripomínať jeho životnú cestu, ale zároveň pripomína snahu pošpiniť jeho meno, aby zahrdzavelo a skončilo na pomyselnom smetisku dejín. Náš António musel mať naozaj nesmierne silnú osobnosť, keď to všetko vydržal.

PAS Bratranec (2)

Kedy a ako vznikla myšlienka vytvoriť inštaláciu?

K myšlienke ma priviedlo viacero rôznych vplyvov a vonkajších vnemov, s ktorými som bol konfrontovaný. Na Slovensku sa často odhaľujú pomníky a pamätné tabule, ktorých prínos je minimálne rozporuplný, či už to bolo z obdobia komunizmu, alebo z fašistického obdobia Slovenského štátu.

Človek si často uvedomí skutočnú hodnotu niekoho, alebo niečoho, až keď o to príde. Dôraznejšie som začal vnímať osobnosť Antona Srholca bohužiaľ až po jeho smrti a s radosťou si uvedomil, že ňou sa nič nekončí. Práve naopak. Sám António hovorí, že neverí v smrť, len sa vyzlečie z ľudského tela. Pochopil som, aký obrovský poklad a odkaz tu pre nás zanechal a je našou radosťou a povinnosťou tento dar užívať. Anton Srholec bol obrovským prínosom pre tento národ a dovolím si tvrdiť, že patrí do učebníc dejepisu a pokladám ho za jednu z najvýznamnejších osobností druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia. Svojim životom, hodnotami a konaním si to jednoznačne zaslúži.

Ak by si si mohol vybrať akékoľvek miesto, kde by si chcel sochu nainštalovať?

Piešťany sú mojim rodným mestom. Žijem tu. Prial by som si, aby bol objekt umiestnený vo verejnom priestore, kde by ľudia mohli na chvíľu postáť, posadiť sa, zamyslieť sa, kontemplovať.
PAS Bratranec (1)

Z akého materiálu bude socha vyrobená a aké by mala mať rozmery?

Pôvodný zámer bol urobiť ju z dreva, ale nakoniec som sa rozhodol pre železnú konštrukciu. Predná a zadná strana v rozmeroch približne 3 x 1,20 metra by bola vyrezaná laserom, tretí rozmer by následne pridala vnútorná konštrukcia, ktorú bude uzatvárať bočný kovový obvodový plášť. Časť objektu by sa následne nechala vplyvom pôsobenia vonkajších podmienok na povrchu skorodovať, po čom by bola ošetrená a korózia zastavená, aby materiál nepodľahol deštrukcii.

Koróziu možno chápať ako odkaz na väzenskú celu so zahrdzavenými mrežami na oknách a dverách, ktoré sú znakom neslobody, predovšetkým neprávom odsúdeného človeka. Hrdza však prechádza do symbolu kresťanstva – kríža, ktorý ako biely artefakt demonštruje skutočnú hodnotu, vieru a lásku Antónia. Ukazuje cestu, po ktorej sa rozhodol kráčať životom a nikto a nič mu v tom nezabránilo.

PAS Bratranec (5)

Je dôležité prezentovať vieru a to, aby sme sa hlásili k pravým kresťanským hodnotám, teda ústretovosti, pokore a láske k blížnemu?

Myslím si, že viera neznamená koľko a ako často človek chodí do kostola, ale mala by byť obsiahnutá v živote. Neznamená to, že ateista je menejcenný, alebo horší človek. Anton Srholec bol katolícky kňaz a salezián, ale nikoho do viery nenútil a vnímal to tak, že je to každého individuálne a slobodné rozhodnutie. Vieru prenášal do každodennosti a ponúkal ju ako jednu z možností na obohatenie života. Ako svetlo, ktoré ukazuje cestu v temnote.

Je pre teba Anton Srholec vzorom?

Anton Srholec mi pripomína môjho starého otca, ktorý bol mojim veľkým vzorom. Napriek väzeniu, všetkým krivdám, odstrkovaniu na perifériu a všetkému čo mu bolo odopierané, paradoxne aj po novembri 1989, kedy už na to ani nebol dôvod, vedel vyjadriť lásku k životu. Miloval život. Nezištne ju dával tím najposlednejším, ktorých zdvíhal z ulice. Láskou, vierou a ľudskosťou im ukázal cestu z bezvýchodiskovej situácie.

Vierou a láskou v život, podobne ako môj dedo Jozef Bratranec, obohacoval svoje okolie. Nesmierne som na ňom obdivoval, že človek narodený v New Yorku, absolvent Baťovej školy, ktorý prežil dve svetové vojny, deportácie nevinných ľudí, znárodňovanie, okupáciu, normalizáciu, revolúciu, prelom tisícročí, miloval život v Českoslovenku i na Slovensku, cez všetky jeho útrapy. Je pre mňa veľkým mementom.

PAS Bratranec (9)

Prečo by sme podľa teba mali prezentovať Antona Srholca práve v Piešťanoch?

Myslím si, že Piešťany rezonujú ako kozmopolitný priestor a nielen vďaka výstavám vo verejnom priestore, akou je Socha piešťanských parkov, ale aj kúpeľnej tradícií sa v Piešťanoch stretávali ľudia z celého sveta. Dokazujú to aj dva najsilnejšie ročníky Sochy piešťanských parkov 1969 a Polymúzický priestor: Socha – objekt – svetlo – hudba z roku 1970. Boli to medzinárodné výstavy plastík a objektov v plenéri. V odvážnych kurátorských konceptoch prezentoval tvorbu svetových umelcov v konfrontácií s dielami prevažne mladých slovenských výtvarníkov legendárny slovenský výtvarný kritik Ľubor Kára. Komunikoval so špičkovými výtvarnými umelcami Európy a sveta, akými boli Alexander Calder, Christo, Niki de Saint Phalle, Agostino Bonalumi, Martial Raysse, Karl Prantl, Jean Tinguely, ako aj s kritikmi zvučných mien ako Giulio Carlo Argan alebo Pierre Restany.

Mohli a mali by sme nadviazať na túto tradíciu, nemali sa uzatvárať, ale naopak otvoriť sa svetu a zatraktívniť tento priestor. Pre mňa je v prvom rade dôležitá realizácia objektu, ktorému verím. Dlho som sa pohrával s formou a pri jednom z mnohých návrhov som spravil zopár ťahov a zrazu som vedel, že toto je ono. Bol by som veľmi rád, keby si dielo našlo miesto v Piešťanoch a bol by som hrdý, že moje rodné mesto vzdalo úctu Antonovi Srholcovi a všetkým dobrým ľuďom.

PAS Bratranec (4)

Anton Srholec je skutočná osobnosť nielen slovenského národa. Môžeme byť pyšný, že bol jedným z nás. Nemusíme personifikovať, heroizovať a glorifikovať vymyslené mýty a legendy. Bol skutočnou osobou a dokázal nezištne vykonať veľa dobrého. Odovzdal sa ľuďom. Šťastie mali tí z nás, ktorých objal svojim náručím a požehnal im. Jedna z najdôležitejších myšlienok, ktoré prezentoval bolo, že budúcnosť je v tom nebyť viac Slovákom, ale byť lepším Slovákom. To, že sa budeme snažiť žiť lepší život, totiž bude znamenať, že sme na seba hrdí.

Je podľa teba dôležité v dnešných časoch prezentovať pozitívne príklady toho ako žiť?

Musíme si uvedomiť, že tu máme mnohých národných hrdinov, ktorý patria do histórie Slovenska. Anton Srholec je pre mňa jeden z nich, nielen kvôli tomu čo prežil, ale hlavne ako sa s tým dokázal vysporiadať. Ten svoj pohnutý osud, väzenie, úmornú prácu v uránových baniach i pohanu. Postavil sa proti tomu nesmierne statočne, akoby bol vedený nejakou vyššou mocou a snahou zanechať pozitívne posolstvo. Nezišiel z cesty a dokázal odovzdať celú osobnosť svojmu poslaniu. Takíto ľudia síce na Slovensku sú, ale je ich veľmi málo a podľa mňa je dôležité, aby sa o nich vedelo a nikdy nezabudlo. Verím tomu, že jeho myšlienky i jeho život sú nádejou, motivujú a inšpirujú najmä v ťažkých chvíľach.

PAS Bratranec (8)

Čo bol podľa teba jeho najväčší prínos?

Anton Srholec namiesto sebaľútosti obetoval svoj život druhým, začal doslova zdvíhať tých najposlednejších ľudí z ulice a neváhal im podať pomocnú ruku. Videl tých, ktorých často nechceme vidieť, tvárime sa, že neexistujú a sú hanbou národa, no on ich neprestal považovať za ľudí a svojou humánnosťou im dával nádej do života. Ukázal im, že nie sú v úplne bezvýchodiskovej situácii a naozaj veľa bezdomovcom pomohol z ulice naspäť do života. Objekt by mal okrem Antona Srholca pripomínať aj všetkých dobrých ľudí, pretože verím, že dobrí ľudia na Slovensku stále sú a nič na tom nezmení ani neustále napádanie zlobou, povrchnosťou a nenávisťou. Som presvedčený, že je to pre nás v dnešných časoch veľmi potrebné a dôležité.PAS Bratranec (6)

-lt-

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články