Connect with us

Kultúra

Vladimír Štric: Piešťany sú ideálne festivalové mesto

Published

on

Jubilejný 10. ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik skončil a počet projekcií v meste sa opäť vrátil do normálu. Vladimír Štric má s filmom naozaj bohaté skúsenosti, pôsobil ako režisér v Slovenskej filmovej tvorbe, momentálne pracuje ako pedágóg na Akadémii umení v Banskej Bystrici, vedúci Media Desk Slovakia a tiež zastáva funkciu umeleckého riaditeľa Cinematiku. V rozhovore s ním sa dozviete, prečo si organizátori vybrali pre festival práve Piešťany, či je dôležité pozerať filmy v kine, ako vníma spoluprácu s podnikateľmi a ešte mnoho ďalšieho.

IMG_0295_resize

Prečo, keď ste sa pred desiatimi rokmi rozhodovali, kde usporiadať festival, padla voľba na Piešťany?

Rozhodovanie nebolo také komplikované, ako sa môže na prvý pohľad zdať. My všetci z organizačného tímu si myslíme, že Piešťany sú ideálne festivalové mesto, pretože sú veľmi blízko Bratislavy, človek je tu za štyridsať minút po diaľnici a zároveň je to mesto v závetrí. Je tu pokoj, ticho, sú tu pekné parky, je tu infraštruktúra. Aj vtedajší pán primátor sa ukázal ako veľmi ústretový a festival v meste privítal úplne bez debaty.

Naplnili Piešťany vaše očakávania?

Určite áno. Mesto je krásne a myslím si, že centrum, parky a prepojenie na kúpele a kúpeľný ostrov ponúka úplne jedinečný mix zázemia a prostredia pre filmový festival. Tých hotelov je toľko, že je len ťažko pravdepodobné ich všetky naplniť. Okrem centra je veľa hotelov aj na Sĺňave a len v kúpeľoch je 2000 ubytovacích miest. Povedal by som, že mesto je pripravené na niečo, čo ešte len príde a nemám na mysli festival, ale turistický ruch a možno práve náš festival ho pomôže naštartovať.

Prečo ste si ako čas pre usporiadanie zvolili práve polovicu septembra?

Nie je to žiadna náhoda. O tomto sme mali vždy dlhé diskusie a i keď sa vykryštalizovali dva tábory, z viacerých dôvodov sme sa rozhodli pre september. Predovšetkým sa musíme pozerať na festivalovú mapu Slovenska. Máme pomerne veľké festivaly v marci a apríli, dva sú v júni a ďalší je v novembri. Logicky z toho vyplynulo, že najlepším termínom bude koniec leta. Pre nás by bol úplne ideálnym dátumom koniec augusta a začiatok septembra, lenže v tom čase je tu Lodenica. Piešťany bohužiaľ nie sú takým mestom, ktoré by znieslo dva festivaly paralelne. To znamená, že preto sme sa my museli posunúť na termín okolo 15. septembra, lebo vtedy je tiež voľno. Tento rok sa podarilo, že voľno vyšlo na utorok a ten, kto prišiel v piatok a na pondelok si zobral dovolenku, mohol byť na festivale 5 dní.

A čo festivaly v Toronte a Benátkach, ktoré sa konajú v podobnom dátume ako Piešťany?

Do veľkosti sa s týmito festivalmi nemôžeme absolútne rovnať, lebo Slovensko jednoducho nemá takú ekonomickú silu, aby do filmového festivalu mohlo investovať tak obrovské prostriedky. Pre nás je v niečom dobré a v niečom zlé, že je Cinematik po Benátkach. Dobré je to v tom, že sme na ne naviazaní. Môže sa nám podariť, že keď niekto ide do Benátok a už je v Európe, nemá až taký problém prísť do Piešťan. Filmy majú svoju distribučnú stratégiu a dosť často sa stáva, že chcú mať premiéru v Benátkach. Filmy dovtedy nie sú k dispozícii a niekedy teda musíme čakať na premiéru filmu, na druhej strane veľa festivalov je cez leto, takže filmy z Berlínu, Cannes, Karlových Varov sú dostupné.

DSC02875_resize

Tento rok je na Cinematiku dohromady 162 filmov, ktorý z nich bolo najťažšie získať?

To je ťažko povedať. Asi najťažšie bolo získať dva roky dozadu Jarmushov film – Len milenci prežijú. To bola neuveriteľne komplikovaná logistická akcia, pretože to bolo jedno z úplne prvých premietaní po Cannes. V tej dobe ešte film nemal premiéru v Amerike alebo Paríži a film už videli diváci v Piešťanoch. Naši priatelia z Continental Filmu, ktorí na Slovensku zastupujú Warner Brothers boli distribútormi filmu a vyvinuli sktočne veľké úsilie. Kým sa ku nám film dostal, boli do toho zapojení ľudia v Londýne, Los Angeles, u nás a po možno 35 mailoch sme sa dohodli na tom, že to budeme môcť uviesť na Cinematiku.

V čom sa festival najvýraznejšie zmenil od roku 2006?

Ja si myslím, že sa veľmi zmenil v tom, že je väčší a aj my z organizačného tímu sme už o niečo skúsenejší. Organizačne je naozaj výborne pripravený, o čom svedčí aj to, že doteraz sme nemenili ani jeden film, všetky boli premietané tak, ako bolo naplánované a to nie je samozrejmosť. Napríklad v Benátkach sa ľudia často sťažujú na to, že filmy sú premietané v inom čase alebo kine ako bolo naplánované. Náš organizačný tím, ktorí tvoria mladí ľudia, toto naozaj zvláda perfektne. Z ostatných vecí by som asi spomenul mesto Piešťany, ktoré sa k nám postavilo naozaj skvele. Súčasný pán primátor Miloš Tamajka nadviazal plynulo tam, kde sme pred jeho nástupom prestali. Myslíme si, že tá spolupráca s mestom je nesmierne dôležitá, vďaka nim máme kinosály a sme vďační za podporu. Možno je toto dobrá príležitosť k výzve na lepšiu spoluprácu s miestnymi firmami a podnikateľmi. Mám pocit, že v tejto oblasti spolupráca veľmi nefunguje. Festival robíme už desať rokov a myslím, že sme už jednoznačne dokázali, že ho chceme robiť práve tu.

Čím to je, že sa jadro organizačného tímu vôbec nezmenilo?

Myslím, že je to tým, že všetci majú festival radi. Na prvý pohľad to môže vyzerať ako idylka, ale už sme mali kopec diskusií a argumentačných výmen názorov. Tie debaty bývajú niekedy dosť vyhranené, ale keď sme tesne pred festivalom, tak na to už nie je čas. Treba asi povedať, že každý z nás má okrem festivalu aj vlastnú prácu, nikto to teda nerobí na plný úväzok a Cinematiku sa venujeme vo svojom voľne. V polovici septembra si každý berieme dovolenku v práci a sme na festivale. Asi by som to pomenoval tým, že Cinematik je pre nás takou amatérskou láskou, ale amatér je od slova milovať, takže takto to má byť.

DSC02876_resize

Ktorý z filmov uvedených na festivale vás najviac zaujal?

Neviem, či na to môžem odpovedať úplne najsprávnejšie, pretože som nevidel všetky filmy, čo ani nie je dosť dobre možné. Mne sa páči, že v tej hlavnej súťaži, ktorá je venovaná európskym súčasným filmom, je skutočne množstvo veľmi kvalitných filmov. Myslím, že je pozitívom koncepcie festivalu, že na komplikované európske filmy prichádzajú mladí ľudia v tak veľkom počte. Sú to filmy, na ktoré by v živote nešli do kina. Na Cinematiku si ich naopak pozrú a myslím, že aj ich interakcia je výborná. Či už to boli filmy Soľ zeme, Malý Quinquin alebo Hlupák. Ten je svojou konštrukciou klasickou antickou drámou, kde vidíme hlavného hrdinu rútiaceho sa do nešťastia. Takýchto filmov bolo v súťažnej sekcii naozaj veľa, čomu sme radi. Napríklad na filme Realita, v ktorom sa režisér hrá s formou, som sa výborne zabával.

A čo sa týka slovenských filmov?

Sme hrdí na to, že v sekcii “Cinematik.doc“ máme skutočne bohatú kolekciu výnimočných slovenských dokumentárnych filmov. Osobne som rád aj tomu, že štyri z nich sú buď vo festivalovej, slovenskej alebo dokonca medzinárodnej premiére. To hovorí aj o kvalite festivalu, pretože filmári chcú prísť k nám a tu odpremiérovať svoj film. Napríklad filmy Očami fotografky, ale aj Kabošove Farby piesku sú kvalitné filmy so silným príbehom a sme radi, že ich tu máme. V sekcii “Čo dom dal“ sa snažíme uvádzať len premiéry a našťastie filmov už na Slovensku vzniká omnoho viac ako v minulosti. Mali sme tu napríklad Lokalfilmis s Pištom Lakatošom, ktorý už bol v distribúcii, ale myslím si, že svojim duchom jednoducho patrí na tento festival. Film Čistič tu bol zase uvedený v predpremiére, čo je pre nás záležitosťou prestíže. Tak ako vyzerala táto projekcia, tak si predstavujeme ideál. Prišla veľká desaťčlenná delegácia ľudí, čo sa na filme podieľala, ktorá po skončení diskutovala s ľuďmi a tak by sa podľa mňa malo s filmom chodiť na festivaly.

Ako by ste zhodnotil tohtoročnú kvalitu študentských filmov?

Je celkom dobrá. V prípade filmov z VŠMU sú už ľudia zvyknutí na to, že kvalita je slušná, sú tam dobré animované, hrané i dokumentárne filmy. Trošku neznáma, až zaznávaná je tvorba študentov z Akadémie umení v Banskej Bystrici, ale myslím si, že tá kolekcia ich filmov je kvalitná a vždy nájdeme niekoľko filmov, ktoré zabavia divákov a sú kvalitne urobené. Pre mnohých ľudí, ktorí nemajú tušenia, čo sa tam robí, to býva veľmi príjemné prekvapenie.

Je únosné odpremietať 162 filmov pri cene akreditácie 20 eur?

162 filmov je trochu prehnané číslo, v tom sú veľké kolekcie klasických animovaných filmov z americkej produkcie, tých filmov je 77 celovečerných a 15 krátkometrážnych zo škôl. Čo sa týka ceny akreditácie, máme vždy dlhé diskusie o tom, koľko by mala stáť v takom realistickom poňatí. Cena jednorázového lístka je 3 eurá, čo reálne korešponduje s tým, koľko človek zaplatí za návštevu kina v Piešťanoch. Je pre nás lepšie, keď príde tisíc ľudí a kúpi si akreditáciu za 20 eur akoby malo prísť ľudí menej a platili by viac. Keďže sme festival pre mladých, tá cena by mala byť ľudová a cieľom festivalu je, aby filmy videlo čo najviac ľudí.

Je dôležité, aby ľudia pozerali filmy v kine?

Určite. Stopercentne. Pozerať filmy na počítači alebo nedajbože na mobile a vidieť ich v kinosále, to sú dva úplne odlišné zážitky. Je to úplne niečo iné. To je aj jeden z našich cieľov, aby sme vytrhli mladých ľudí z toho stereotypu, že si stiahnu film a pozrú si ho na počítači sami doma pri čipsoch. Je pre nás dôležité, aby sme ich pritiahli do kina a oni zistili, že v kine je výnimočná atmosféra, ktorá sa nedá s pozeraním doma porovnať. Sú filmy, ktoré na tom veľkom plátne vo Fontáne, alebo v Dome umenia, kde je naozaj obrovské plátno a vynikajúci zvuk vyvolajú v ľuďoch neopakovateľný zážitok.

IMG_0032_resize

Ako by ste zhodnotili jubilejný 10. ročník festivalu?

Zatiaľ som veľmi spokojný. Sú okamihy, keď je v sálach naraz dohromady viac ako tisíc ľudí. Medzi filmami chodím medzi jednotlivými sálami, aby som vedel, ako to tam vyzerá. Pre mňa je takou ideálnou predstavou, aby bol na projekciách takýto počet ľudí a v rámci tohto ročníku sa nám to viackrát podarilo. Festival robíme pre divákov a chceme, aby ich čo najviac videlo filmy.

Čo by ste festivalu a organizátorom do budúcnosti zaželali?

Aby nám vydržal entuziazmus, pretože už to robíme desať rokov a keďže festival ide pomaly do puberty, dúfame, že nebude veľmi divoká. Je samozrejme jasné, že život sa vyvíja. Dva páry z našich kolegov sa už vzali, jeden z nich čaká už druhé dieťa a život ide ďalej. Dúfam, že nikto z tohto tímu neodpadne, bude chodiť čoraz viac divákov a festival bude čoraz prestížnejší.

-lt-

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články