Connect with us

Kultúra

Víkendové čítanie: Natália Bubelová „Neobyčajná fontána“

Published

on

Dnes sme pre vás v cykle víkendového čítania vybrali opäť príbeh z knižky s názvom Tajuplné príbehy z nášho mesta (2. diel). Vznikla v roku 2008 a príbehy v nej vytvoril autorský kolektív žiakov Základnej školy E.F.Scherera z Krúžku priateľov detskej knihy pod vedením Anky Jánoškovej. Do čítania, priatelia…

MP 04-30-14 108771

Neobyčajná fontána

Bol krásny letný prázdninový deň. Horúcejší ako inokedy. Slnko pálilo a ja som sa cítila ako kurča na pekáči. Po dlhom rozmýšľaní som sa rozhodla ísť von. Však kino a zmrzka, bol dobrý nápad. Prehovorila som pár priateľov a výlet bol na svete. Nepozreli sme si program v kine a išli sme akosi na istotu. Nemysleli sme na možnosť, že by nepremietali. Konečne v dohľade kino. Ale čo čert nechcel, bolo zatvorené. Vonku 30 stupňov Celzia, slnko pálilo stále viac a viac, až som si myslela, že sa všetko naokolo roztopí. Pred kinom stojí neveľká fontána. Horúčava ma zahnala do kúta a keďže som dosť bláznivá osôbka, napadlo ma ovlažiť sa v tej fontáne. Bola tam studená voda, čo ma veľmi potešilo. Lenže moji priatelia sú tiež zábavní ľudia. Ako som sa tak nad ňu nakláňala, chalani mi chytili nohy a báááác do vody! Bŕŕŕŕŕŕŕ! Studená, ale super!

Nechtiac som sa oprela o jednu z tých sošiek a ona sa otočila naopak. „Och, nie,“ zvolala som. Tak toto bolo porušenie mestského poriadku a ešte k tomu poškodenie verejného majetku. Môžem za to dostať veľkú pokutu, na zmrzku nič neostane. Vtom sa kúsok fontány posunul a utvorila sa pod ňou malá a úzka chodbička. Vyšla som z vody celá mokrá. Samozrejme, chceli sme zažiť dobrodružstvo a tak sme všetci vošli do chodbičky. Ale stalo sa niečo, čo sme nikto neočakávali: dvere sa za nami zavreli. „No super. Teraz tu ostaneme do svojej smrti, čo bez jedla a vody bude veľmi rýchlo,“ zvolal Viki. Ale nestratila som duchaprítomnosť a zvolala som veľmi vierohodne: „Určite tu je ešte jeden východ,“ ale vôbec som si tým nebola istá. Zomrieť pod zemou nebola moja vysnívaná smrť. Ako vždy chalani chceli využiť situáciu a postrašiť ma. Viem, že oni mali viac v nohaviciach ako ja! Skoro každé prázdniny sa dostanem do nejakých podobných problémov. Mohlo mi hneď zapnúť, že mobil pod zemou nefunguje. Jediná možnosť bola nájsť ďalší východ a tak sme sa pustili do hľadania.

Podľa hodiniek sme boli vyše hodiny v chodbách a stále žiadny východ. Všetci svoje nádeje už posielali do hrobu, len niekto musel veriť. Ako vždy som to bola ja. Nikdy som však nebola nejako obzvlášť odvážna. Chodby boli dlhé, ale nebola tam tma, len šero. Po pár ďalších krokoch sme zbadali niečo zvláštne, tajomné a hlavne staré. Súdili sme to podľa hrúbky prachu na veciach a žlté papiere nám tiež prikyvovali. Bol to akýsi poklad, nie však zlato ani striebro ale určite historicky áno. Začali sme sa v nich prehrabovať. Bola tam kopa kníh, stôl, skriňa predmety ako sošky, obrazy… Jeden z nich ma naozaj veľmi zaujal. Pripomínal stratený obraz od Alfonza Muchu. Za skriňou nás čakalo nemilé prekvapenie. Ležala tam kostra človeka. „Fúúúúúj,“ všetci sme zhíkli naraz. Na stene boli čiarky a z toho sme si vydedukovali, že to je asi nejaký kalendár, vlastnoručne urobený. Všetci sa už vzdávali, že východ nenájdeme. “Ak ho nenašiel on a to tu bol tri dni, my ho nenájdeme vôbec,“ ozvalo sa od niekoho. Trvala som stále na svojom, že musíme ísť ďalej. Po dlhej asi trojhodinovej chôdzi sme našli to, čo pripomínalo východ. Na stene bola páčka, hneď sme ju otočili a stena sa pohla. „Áno,“ zvolali sme jednohlasne. Vyšli sme pri kohútiku, kde tečie „vajcovka“. Teraz sa odsunula a odtiaľ sme vyšli.

Na druhý deň sme išli na úrady a nahlásili sme to. O týždeň neskôr nám osobne poďakoval sám riaditeľ balneologického múzea, so slovami : „Našli ste unikátnu zbierku kníh, nábytku a obrazov. Jeden z nich je od Alojza Muchu, ktorý sa stratil počas druhej svetovej vojny. Hľadá sa už veľa rokov. Má hodnotu vyše 3 miliónov. Mesto Piešťany vám dá ocenenie za nájdenie tohto historického pokladu, ak nie aj prezident Slovenskej republiky. Ozvali sa aj múzeá v Bratislave. Podľa nich má tá zbierka nevyčísliteľnú hodnotu pre Slovensko. Tú kostru , čo ste našli, to bol vojak z prvej svetovej vojny. Nejako sa tam dostal, bol ranený a tam aj zomrel.“ Takto sa môže stať z horúceho letného dňa tajomné dobrodružstvo a to len vďaka tomu, že žijem v Piešťanoch. Občas sa oplatí trochu porušiť pravidlá, ale len občas, ak ide o nejakú výnimočnú situáciu, aj keď som na začiatku nevedela, že bude výnimočná.

Autor: Natália Bubelová, ilustr. foto: M. Palkovič

(Pozn. red. Príspevok neprešiel redakčnou úpravou)

Continue Reading

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články