Želanie detí, ktoré sa zúčastnili literárnej súťaže na tému Zima sa splnilo, Piešťany pokryl sneh a ako to poeticky napísala Mária Juríková zo ZŠ Brezová, „V parku sa začína fantastický ples. Stromy, nie to sú dámy s trblietavých róbach…“ Autorke gratulujeme ku krásnemu tretiemu miestu vo svojej kategórii!

mp-01-29-13-80450

Zimná rozprávka

Je chladný decembrový deň a ja stojím priamo pod nápisom Saluberrimae Pistinienses Thermae, ktorý zdobí práve napadaná vrstvička snehu. Oblúk mosta skrášľuje veselá vianočná výzdoba, množstvo osvetlenia a obrazy, ktoré namaľoval majster mráz na jeho sklenené okná, akoby sa chceli krásou vyrovnať nádherným leptom Martina Benku.

Míňam usmiatu rodinku s červenými lícami, ako sa, ťahajúc sánky, vracia z vychádzky. Všetci majú v tvári neskrývanú radosť a očakávanie… Dívam sa na lenivo tečúci majestátny Váh, kde-tu prekrytý žiarivou výšivkou z ľadu. Kŕdeľ labutí noblesne kráča po hladine a hľadá omrvinky teplé od detských rúk. Na horizonte slnko obkresľuje  ľadovú výzdobu Krajinského mosta. Zrazu sa ozve flauta a vzápätí zbadám mladíka, ktorý na nej mrazivo krásne hrá.

V ušiach mi stále znejú nádherné štíhle tóny, keď prechádzam okolo čipkovaných korún stromov, sem-tam z nich visia i priesvitné korále. Zdvíha sa vietor, šál si uviažem o niečo silnejšie, započúvam sa do tichej symfónie vetra alebo je to šuchot hodvábu? Pôvabné krivky hotelov a liečebných domov sa zmenili na rozžiarené rozprávkové paláce. Vysoké ginko do diaľky svieti  darčekmi.

Pri jazierkach sa sneh záračne topí, zdvíha sa tajomná para, pod hladinou je ukrytý život, naozaj čarovné miesto za vlády mesiaca Decembra…Aleja velikánov ma pozýva ďalej, no začína sa stmievať, vraciam sa cez park.

Okolo mňa šantia deti, užívajú si sneh a prázdniny. Guľujú sa, stavajú snehuliakov, niekoľkých už môžem vidieť rozostavaných ako čestnú stráž popri chodníku, pyšne si stoja, hrdí na to, že môžu dozerať na pokoj v parku. Tá belostná krása ma neodolateľne láka.

REKLAMA

silvester

Posadím sa na lavičku vedľa neznámeho pána – v rukách zviera plastový pohárik. Pozdravím sa, usmeje sa na mňa. „Ahoj, slečna. Aký si mala deň?“ „Dobrý. A vy, pane?“ „Smutný, veľmi smutný.“ S ľútosťou som na neho pozriem. Smutne zdvihne kútiky úst. „Vieš čo je toto za miesto? Každý zimný večer som sem chodieval s manželkou, pozorovali sme deti blázniace sa v snehu, zamilované páry, oddychujúcich dôchodcov či okoloidúcich. Vždy sme popíjali horúcu čokoládu, ako ja teraz, rozprávali sa, užívali si pokoj v tomto nádhernom parku. Spomínali sme na mladosť, mysleli na starobu, no užívali si prítomnosť.“ Zdvihne ruku, ukáže na kaviareň oproti nám, „vždy som ju pozval na večeru. Jedli sme a hlasno sme sa smiali, nehľadiac na pokročilejšiu večernú hodinu,“ pohľad nasmeruje na hotel za nami, „ tam sme sa spoznali. Pracovala tam, ja som si prišiel odpočinúť od každodenného sužujúceho stereotypu. Hneď ako sa na mňa usmiala, bol som v tom až po uši.“ Spokojne si odpije a pozrie sa na mňa. „Prepáč, že ti tu vravím takéto hlúposti, určite máš vlastné záujmy, nezaujíma ťa môj príbeh.“ „Práve naopak,“ priznala som sa úprimne, „je to krása. Prečo sem už spolu nechodievate?“ Ťažko si vzdychne: „Zomrela pred tromi rokmi. No s našou vianočnou tradíciou som neprestal. Zakaždým kúpim dve horúce čokolády a prídem si sem sadnúť. Mimochodom,“ pozrie na mňa, vezme do rúk čokoládu položenú vedľa seba a podá mi ju: „ nemusíš prijímať, nepoznáš ma. No aj tak – nech sa páči.“ Vezmem ju do rúk, poďakujem sa, zároveň sa s dojatím v hlase ospravedlním. „Nič sa nedeje, slečna. Som rád, že si starca vypočula.“

Rozpačito kývnem na pozdrav a kráčajúc si pomaly uchlipkávam z nápoja. Nevdojak sa obzriem . Ako to?  Veď lavička je prázdna…  Zvony evanjelického kostola slávnostne diktujú čas. Deti sa so smiechom ako na povel naraz hodia do snehu, robia anjelikov, dospelí pobavene krútia hlavami. Ani sa nečudujem, že sa tu Beethovenovi páčilo. Určite tu načerpal veľa síl – veď aj pohľad na panorámu nesmelých vĺn blízkych kopcov, oblých polí a malebnej stužky Váhu je liečivý a prináša radosť.

Na mesto sadá purpurová tma, rozžiarili sa lampy, pod jednu sa postavím, zodvihnem hlavu a s pôžitkom nechám padať drobné ligotavé vločky do tváre. Zrazu zmocnie vietor, vločky sa začnú sypať hustejšie, je neskoro, idem domov. Preskakujem záveje i kopy, navŕšené na okraji chodníkov. Bežím v maličkých stopách túlavej mačky, pokiaľ sa mi celkom nestratia. Na plote sedia dva malé vtáčiky. „Choďte domov, drobci!“ Akoby rozumeli, zmiznú kdesi v zamatovej tíšine parku… Utekám ďalej, náš dom mám už na dohľad.

Pred dverami sa ešte obzriem. Bože, to je nádhera! V parku sa práve začína sa fantastický ples. Stromy, nie to sú dámy v trblietavých róbach. Poslušne stoja na parkete vyzdobenom perlami. Cudne klonia hlavy a čakajú, kým si vietor vyberie a roztopašne vytancuje niektorú z nich…

 Mária Juríková, Próza, 7. – 9. ročník ZŠ

About PNky.sk

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972