Connect with us

Kultúra

Piešťany očami detí: Labky v snehu

Published

on

Prinášame ďalší víťazný príbeh z literárnej súťaže Piešťany očami detí. Prvú cenu v kategórii žiaci 7 – 9. ročníkov, próza na tému Zima získala Dominika Pánska zo ZŠ Vajanského s dojímavým príbehom Labky v snehu. Gratulujeme Dominike za vynikajúco odvedenú prácu!

 

Labky v snehu

Hovorí sa, že najlepší priateľ človeka je pes. Svojho pána miluje, chráni a je mu verný. No málokedy môžeme našim štvornohým miláčikom túto láskavosť oplatiť. Ja vám porozprávam o jednej zimnej dovolenke, ktorá mi zmenila život, rovnako ako aj pohľad na tieto úžasné stvorenia.

Opäť je tu zima. Bŕŕŕŕŕŕŕ! Toto ročné obdobie nenávidím! Veď predsa nemôžem ani vyjsť z domu bez minimálne 30 vrstiev! Ja mám rada leto, teplo, slnko, vodu… Ach, spomínam na tie naše úžasné letné dovolenky! Všetko bolo skvelé, až po kým sa nám do života nezamiešal Peter. Mamin priateľ, po novom aj snúbenec. Je to veterinár a vášnivý lyžiar. To on prišiel s nápadom na zimnú dovolenku. Nemáme spolu práve najlepší vzťah. On nie je zlý, ale pochopte, nie je to môj ocko. Ten od nás odišiel, keď som bola ešte malá. A potom som už ostala iba ja a mama. A potom Peter. Peter, vďaka ktorému sme teraz na tejto ,,úžasnej“ zimnej dovolenke. A v lete sme nikde neboli! Všetci sa po prázdninách v škole chválili, kde všade boli, čo všetko zažili a ja nič. My pôjdeme na dovolenku až v zime. V zime!!!! V najhoršom ročnom období! A naviac, vôbec neviem lyžovať. Ani mama. Ale vraj že ,,Peter nás to naučí“. To určite. Ja sa nič učiť nebudem. Už dosť že tu nie je žiaden signál a som úplne odrezaná od kamošov a zbytku sveta. ,,Lucka, my s Petrom odchádzame na vlek. Určite nechceš ísť s nami?“ ,,Nie!!!“ Odvrkla som a plesla dverami na izbe. Ach, zas tu budem celý deň trčať. A internet stále nejde!

pes (3)

REKLAMA
trhy slniecko

Asi po dvoch hodinách pozerania do prázdna a márneho hľadania signálu som to vzdala a rozhodla som sa ísť trochu na vzduch. Naobliekaná ako cibuľa (práve pre toto nenávidím zimu!) som vyšla von z chaty. Veď, kým sa mama a Peter vrátia, budem dávno späť a ani si nevšimnú, že som odišla. Vybrala som sa dolu kopcom, na ktorom stála naša chata.

Blúdila som v myšlienkach. Prečo mi v poslednom čase nič nevychádza? Najskôr Peter, potom leto o ničom, rozchod s Matejom, smrť mojej milovanej Labky a teraz táto dovolenka. Náš rozchod s Matejom mi dennodenne vŕtal v hlave. Koho to bola vlastne chyba? Muselo to takto skončiť? Túto tému som nikdy nedoriešila, pretože ju prehlušila o mnoho väčšia rana – smrť mojej milovanej fenky Labky. Mala som ju od malička. Boli sme na seba veľmi naviazané. Nechápala som, prečo. Veď Peter je veterinár a nepomohol jej. Povedal, že už sa to nedá. Vraj už prišiel jej čas. Aký čas? O čom to stále hovorí? Veď mala iba 14 rokov! Strašne mi chýba! Vždy, keď som bola smutná, položila na mňa svoju veľkú mäkučkú labku a hneď som sa cítila lepšie. A teraz… Do očí sa mi nahrnuli slzy. Opäť na mňa prišiel ten pocit. Chcela som kričať, ale nevládala som. Rozbehla som sa vpred, nechcela som na nič myslieť.

Ani neviem, ako dlho som bežala, viem iba to, že teraz vlastne ani neviem, kde som. Stmieva sa. Je mi stále väčšia a väčšia zima. Kričím, no nikto ma nepočuje. Opäť sa rozplačem. Toto som predsa nechcela! Prečo som sem vlastne išla? Nemohla som radšej ísť s mamou a Perom na ten vlek? Možno by to bolo aj celkom fajn… Nie! Spamätaj sa Lucia! Na to teraz nie je čas. Musím ísť ďalej. Ísť ďalej a nájsť našu chatu. Alebo mamu a Petra. Alebo aspoň nejaké horské stredisko, kde sa môžem zohriať a odkiaľ im môžem zavolať a povedať im, ako ma to mrzí a že mi veľmi chýbajú…

Zotmelo sa. Bola som strašne vyčerpaná, hladná, smädná a bola mi neuveriteľná zima. Svietila som si iba svojim mobilom, ktorý som si vzala so sebou pre prípad, že by som náhodou našla miesto, kde je signál. Síce sa tak nestalo, ale aspoň mi slúži ako baterka. Od únavy sa mi začali podlamovať kolená. Mama a Peter sú už určite v chate a strašne sa o mňa boja. Veď ani lístok som im nenechala! Ach, Labka…, kde si, keď ťa potrebujem. Prosím, ak ma počuješ, pomôž mi! Vedela som, že mi to nepomôže, no myšlienka na Labku ma aspoň trochu zahriala. Mobil alias baterku som obrátila k zemi a zbadala som niečo, čo som nečakala. Stopy v snehu. Teda, to neboli stopy, ale labky. Boli to labky v snehu! Takže tu nie som sama! Je tu niekde nejaký živý tvor! A kde je živý tvor tam sú aj…ľudia! Zrazu som chytila druhý dych. Po stopách labiek som sa vydala hľadať ich majiteľa…

Čo si to nahováram! Vážne som si myslela, že niekoho nájdem? Veď tie stopy sú určite už niekoľko dní staré. Iskierka nádeje vo mne zhasla rovnako rýchlo, ako som stratila svoju novo nadobudnutú silu. Nezostalo mi nič iné, ako sa schúliť do klbka  a čakať na zázrak. No vtom som započula akési slabé kňučanie. Na chvíľu som spozornela, no potom som si povedala, že sa mi to určite iba zdalo. A zase. To už som vstala, odhodlaná nájsť pôvodcu tohto slabého a prenikavého zvuku. To, čo som uvidela, mi vyrazilo dych. V snehu sa krčilo malé, vychudnuté a na smrť vystrašené šteniatko, biele ako sneh, ktorý bol všade okolo. Keby som nemala mobil/baterku, ani by som si ho v tom snehu nevšimla. Celé sa triaslo. Chúďa malinké. Bohvie, koľko tu už takto leží. Samé, uzimené… ani srsť nemalo nejako extra hustú. Dala som si dole svoju lyžiarsku vetrovku a schúlila som sa k šteniatku. Objala som ho, bolo veľmi prítulné. Oblízlo ma svojim teplým jazýčkom. Zabalila som ho do svojej vetrovky, pritúlila som si ho a ľahla si do nekonečného snehu. Zavrela som oči. Teraz mi už neprišiel až taký studený…

Nad ránom ma zobudil veľmi hlasný zvuk. Bolo to celkom ako… vrtuľník! Áno, stál tam skutočný vrtuľník! Horská služba! Tak predsa ma našli! ,,Ty si nám teda dala zabrať dievčinka! Tvoji rodičia sa o teba hrozne báli! Celú noc čakali v našom stredisku a dúfali, že ťa nájdeme!“ povedal mi pilot vrtuľníku, ktorý ma našiel. Bola som taká nadšená, že som sa mu hodila okolo krku. Dokonca mi ani nevadilo, že označil Petra ako môjho rodiča. Vlastne mi veľmi chýbal. Vtedy som si spomenula na malé šteniatko schúlené v mojej vetrovke. Vzala som ho pod pazuchu, naskočila do vrtuľníka a sledovala som, ako sa postupne vzdaľujeme od miesta, kde som strávila noc.

,,Lucka, Lucinka! Dcérenka moja, ani nevieš ako sme sa o teba s Petrom báli! Toto nám už nikdy nesmieš urobiť! Och, si v poriadku? Musíš byť úplne zmrznutá!“ povedala mi mama hneď, ako som vystúpila z vrtuľníka. ,,Mami, veľmi sa vám ospravedlňujem, viem, bola to chyba, ale teraz tu nejde o mňa.“ povedala som a podala som Petrovi malé šteniatko v mojej vetrovke. Prosebne som sa na neho zahľadela a jemu hneď došlo, čo má robiť…

Pri výdatných raňajkách som musela mame všetko povedať. ,,Ach, miláčik, prečo si mi to nepovedala hneď! Ak by som vedela, čo ťa všetko trápi, určite by sme si to vyrozprávali skôr a nemuselo to takto dopadnúť!“. ,,To nevadí, sľubujem ti, že od teraz ti budem všetko hovoriť!“ povedala som jej a silno sme sa objali. ,,Ehm, dámy, môžeme vám do toho vstúpiť?“ spýtal sa Peter, ktorý na rukách držal malé šteniatko – to šteniatko, s ktorým som strávila noc. ,,Bolo len trochu podvyživené a mierne podchladené, no jeho stav je stabilizovaný a ak sa o neho budeš správne starať, tak čoskoro bude opäť fit.“ ,,Akože ja? Ono je moje?“ spýtala som sa s nechápavým pohľadom. ,,Bolo to šteniatko fenky jedného horského vodcu, ktoré sa mu stratilo. Myslel si, že už je po ňom, no keď som mu vyrozprával, ako sme ho našli, rozhodol sa, že ti ho daruje.“ Bola som taká nadšená, že som sa Petrovi hodila okolo krku. Možno to nie je až taký zlý veterinár a pre Labku naozaj spravil, čo mohol… ,,Budem ho volať Vločka, pretože je biele ako sneh!“ povedala som s radosťou, ,,ďakujem ti Pe…“ ,,Lucka, ak chceš, môžeš ma pokojne volať ocko!“ ,,ďakujem ti… ocko!“ vykríkla som radostne! Možno to predsa len nakoniec nebude až taká zlá dovolenka!

Tak, to bol môj príbeh. Mama s otcom mali po dovolenke svadbu, ja som bola hlavná družička a Vločka niesla prstienky. Bolo to milé! Teraz sme jedna veľká, šťastná rodinka! Postavili sme si rodinný dom, ja chodím na Veterinárnu fakultu, kde som si našla okrem iného aj novú lásku…Chodíme praxovať k môjmu ockovi na kliniku. A naučila som sa aj lyžovať a … milujem zimu! A Vločku! Je to to najúžasnejšie zvieratko! Aha, a ešte jedna novinka! Na jar budem mať pravdepodobne bračeka…

Dominika Pánska

Foto: Martin Palkovič

Continue Reading

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články