Connect with us

Kultúra

Peter Konečný v rozhovore o festivale, filmoch i stretnutiach

Published

on

Jubilejný 10. ročník festivalu Cinematik je v plnom prúde a okrem výnimočných filmov prináša aj množstvo hudby, stretnutí a zážitkov. Peter Konečný, ktorý je členom organizačného tímu, nám v rozhovore prezradil fakty zo zákulisia, informácie o tom, ako ťažko sa získavajú premiéry niektorých titulov, stretnutie s ktorým režisérom bolo jedinečné, a tiež želania do budúcnosti.

Prečo padla voľba pre usporiadanie Cinematiku práve na Piešťany?
Ja som do usporiadateľského tímu prišiel, až keď už bolo o Piešťanoch rozhodnuté a nie som človek, ktorý bol na začiatku toho celého. A prečo Piešťany? Až sme sa divili, že to nenapadlo niekomu inému. Potom to vraj aj už prišlo na um nejakým iným ľuďom, ale vtedy už mali smolu. Šťastie bolo na našej strane práve kvôli tomu, že sme sa pre toto mesto rozhodli skôr ako ostatní. Piešťany sú kúpeľné mesto a ako to už býva s filmovými festivalmi, tie bývajú v kúpeľných mestách, aby si telo oddýchlo fyzicky aj duševne a nabralo nové sily a tie audiovizuálne sily sú ešte lepšie. Je tu množstvo hotelov, sú tu ubytovacie kapacity, kiná. Tri stále kiná, to je priam neuveriteľná vec pre takýto počet obyvateľov a hlavne Dom umenia je aktuálne najväčším kinom na Slovensku. Pre výber Piešťan bolo asi hneď niekoľko dôvodov. Bol to určite dobrý ťah.

V čom sa festival za desať rokov najvýraznejšie zmenil?
Všetci sme sa zmenili. Za tých desať rokov sa stalo veľa vecí a náš usporiadateľský tým sa posunul niekam inam. Z festivalu sa stalo také príjemné hobby, ktoré nám zaberie istú časť roka, ale zároveň je to príjemná príprava toho, čo chceme na festivale ľuďom ukázať. Zmenilo sa asi to, že sme sa zmenili my, a tým sa zmenil aj festival, jeho kvalita a povedzme úroveň, ktorá sa z takej jemnej „pankeriny“ posúva k tomu, aby bol naozaj kvalitným. Zároveň sa nám darí udržať si aj mladých divákov a istú úroveň neviazanosti konvenciami.

Čo vám Cinematik dal a čo vám vzal?
Vzal nám veľa spánku a prebdených nocí, pár vynechaných obedov, raňajok a večerí. Výsledok je príjemný a určite stál za to. Unikátnym faktom je, že toho, čo nám festival dal, je omnoho viac. Zaujímavé je, že tím ľudí, ktorý pripravuje festival je od začiatku prakticky bez zmeny, a to je na Slovensku jedinečné. Podľa mňa je tiež veľká vec, že ľudia, ktorí tvoria gro festivalu, zostali pri ňom a za celú tú dobu sme sa nejakým zásadným spôsobom ani nepohádali.

DSC02703_resize

Festival sa počas svojho fungovania vyvinul do krásy a veľkosti. Čomu za to vďačí?
Pred pár rokmi vznikol na Slovensku audiovizuálny fond a to bol podľa mňa absolútny základ všetkého. Nielen naštartovania kinematografie a toho, že začali vznikať filmy, ale je aj nesmiernou pomocou pre festivaly, aby sme ich mohli zrealizovať. Bez neho takúto akciu nemôžeme zrealizovať. Respektíve môžeme, ale akreditácia by stála 90 eur, čo by ľudia určite neboli ochotní zaplatiť za filmy. Vďaka podpore audiovizuálneho fondu vieme stlačiť cenu akreditácie na najnižšiu možnú úroveň. Bez nej by sme asi festival, kde počas šiestich dní okupujeme prakticky všetky možné sály v Piešťanoch, nikdy nezrealizovali. Väčšina členov tímu je z Bratislavy a je pre nás zaujímavé robiť festival niekde, kde sami prídeme ako hostia a zároveň chceme, aby sem prišli aj iní ľudia ako hostia. Pri organizácii nám teda veľmi pomohlo, že existuje audiovizuálny fond, ktorý výrazne naštartoval Cinematik po tých štyroch rokoch fungovania, kedy to bol veľký boj.

Čo sa tento rok na festivale zmenilo?
Menili sme celý redizajn, menil sa vizuál festivalu, menili sa logá, to sme dali všetko prerobiť, aby sme si tú desiatku nejako uctili. Nechceli sme ju veľmi oslavovať, ale predsa len, je to jubileum. Máme vôbec najviac filmov zo všetkých ročníkov a boli sme takí štedrejší aj k niektorým súťažným filmom, čiže máme viac súťažných filmov ako sme mali po minulé roky. Máme obrovské množstvo slovenských premiér. Asi to nie je úplne známe, ale Slovensko je krajinou s najväčším počtom pirátskych sťahovaní filmov na počet obyvateľov na svete. Pustiť film na festivale, to nie je také jednoduché, pretože filmy niekedy stoja viac ako kapely. Je to veľmi zvláštne, ale ľudia si myslia, že filmy nám len tak dajú, ale tak to jednoducho nie je. Keď chce človek mať veľké exkluzívne premiéry, ktoré ešte nikto nehral, tak sú to väčšinou ťažko finančne a komunikačne vydreté záležitosti. Je to boj a každý rok je zaujímavé, že človek vidí na veľkých festivaloch filmy, ktoré by chcel priniesť do Piešťan, ale, bohužiaľ, nepodarí sa to pri všetkých, pretože tie filmy sú príliš drahé alebo náročné na to, aby sme ich na festival získali. Cinematik sa kryje s festivalom v Toronte a aj kvôli nemu nemáme niektoré filmy, ktoré sme chceli mať, pretože majú exkluzívne práva. Pritom je to dosť bizarné, pretože my pre nich nepredstavujeme žiadnu konkurenciu a oni pre nás tiež nie.

Za ktorý film ste tento rok tak výraznejšie bojovali?
Ja osobne som veľmi bojoval za nový film Paola Sorrentina Mladosť, ktorý mal byť na otváracom ceremoniáli, ale práve kvôli Torontu, ktorý má exkluzívne právo po Karlových Varoch sa to nepodarilo. Pre mňa osobne to bol jeden z najsilnejších filmových zážitkov tohto roka a chcel som ho vidieť v Dome umenia, vo veľkej sále zaplnenej divákmi. Sorrentino je po Veľkej nádhere asi také meno ako Almodovar alebo Woody Allen. Je to pre mňa veľká škoda, ale zase sme to vykompenzovali inými filmami napríklad filmom Gaspara Noeho Láska alebo snímkou Lobster od Yorgosa Lanthimosa, prípadne Durak od Yuriya Bykova. Nemôžeme mať všetko. I keď Sorrentino bol blízko, nepodarilo sa to.

Stretnutie s ktorým režisérom, ktorý prišiel na Cinematik bolo pre vás výnimočné?
Veľmi rád mám Petera Stricklanda. On je príkladom takého úspešného príbehu od nuly k hrdinovi, ktorý ešte pred pár rokmi chodil po Bratislave a hovoril o tom, že bude nakrúcať filmy a my sme ho vnímali tak s rezervou. O rok nato dostal cenu v Berlíne a my sme veľmi rýchlo sklapli. Peter Strickland bol našim hosťom ešte predtým než sa stal slávnym. Toto je to, čo sa aj mojim kolegom Rasťovi Stierankovi a Vladimírovi Štricovi darí: osloviť ľudí, ktorí majú pred sebou ten veľký štart. Keď sa im to potom podarí, tak je to o to viac. Napríklad Ben Wheatley, ktorý tu bol pred dvomi rokmi, teraz pripravuje film s Martinom Scorsesem. Dnes je jeho meno veľké, silné, ale vtedy, keď sme ho tu mali, bol ešte relatívne neznámy a len sa rozbiehal.

IMG_9701_resize

Čo je pre vás takým highlightom Cinematiku?
Pre mňa je highlightom vždy to, keď vidím plný Dom umenia. Pretože tristo ľudí v Dome umenia vyzerá, akoby sála bola skoro prázdna, ťažko sa to fotí a pritom tu sú tri stovky divákov. Veľmi by sme chceli mať tých 620 ľudí v sále, čo sa nám už zopár krát podarilo. Je to to najsilnejšie, čo môže človek vidieť, pretože čiastočne zmenil životy ľudí, ktorí sa rozhodli v takomto množstve pozrieť kolektívne film a mať z neho zážitok. Každá vypredaná projekcia je pre nás silným katalyzátorom a motiváciou, robiť ďalej.

Je dôležité, aby ľudia sledovali filmy v kinách?
Teraz som napríklad stretol osemnásťročného človeka, čiže člena novej generácie odchovanej internetom, ktorý mi povedal, že v živote nebol v kine. Videl síce veľa filmov, ale nevedel si ani predstaviť, že čo to je. Mne išli skoro oči vypadnúť a vravel som si, že to snáď ani nie je možné. Čiže odpoveď na tú otázku je – áno, ľudia určite majú chodiť do kina.

IMG_9699_resize

Je teda dôležité robiť filmové festivaly?
My ten festival budeme robiť, kým ľudia budú chodiť do kina a kým bude vo svete každoročne vznikať aspoň 100- 200 filmov, ktoré budú mimoriadne. Keď sa napríklad nám podarí priniesť 20- 30 filmov, tak sa podarilo urobiť presne to, čo sme chceli. Existencia tvorcov, ktorí ponúkajú tak kreatívne nápady, ktoré nás fascinujú a neprestávajú prekvapovať je hlavným dôvodom, prečo chceme filmy priniesť ľuďom.

Čo by ste zaželali festivalu do budúcnosti?
Aby prežil a my sme mali silu popri tom všetkom inom, čo robíme v rámci svojej normálnej práce. Bolo by ideálne, keby mohol festival zamestnať desiatich ľudí na celý rok a venovali sme sa iba tomu, ale tak to nefunguje. Veľmi si želám, aby bol desiaty ročník vydarený a festivalu sa podarilo prežiť celú ďalšiu dekádu. Festivalu by som teda prial, aby sa dožil aj dvadsiateho ročníku.

-lt/foto: Šimon Horna-

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články