Connect with us

Kultúra

Na Cinematik by mal prísť aj oskarový režisér, viac noviniek prezradil V. Štric

Published

on

Festival Cinematik pri príležitosti svojho 10. výročia získal v Piešťanoch Cenu primátora za kultúrny počin 2015. V pondelok 21. marca si ju do kina Fontána prišli prevziať za festivalový tím všetci, ktorí stáli i pri jeho zrode – výkonný riaditeľ Tomáš Klenovský, umelecký riaditeľ Vladimír Štric a PR manažér Peter Konečný. Po odovzdávaní cien sme sa opýtali Vladimíra Štrica, aké novinky chystajú pre nadchádzajúci ročník. Prezradil nám okrem iného, že pozvali aj nemeckého oskarového režiséra a legendu medzi európskymi tvorcami (meno zatiaľ neprezradil), a ten predbežne súhlasil.  Zároveň ako šéf dramaturgie zhodnotil desať ročníkov festivalu a priznal sa tiež so svojím snom – aby z Piešťan raz boli malé Karlove Vary.

„Neviem, či vás aj s tými novinkami nesklamem, lebo koncepcia festivalu je dobrá, nemáme dôvod ju meniť. Inovujeme len asi štvrtinu programu, inak zostáva zachovaná tak, ako je – dve súťaže, informatívne sekcie, ktoré budú postavené do dvoch blokov. Máme akurát tendenciu pripraviť menej sekcií s viacej filmami. A takou najzaujímavejšou novinkou, je hlavný hosť, ktorý by si mal na festivale prevziať cenu Rešpekt, ale keďže nám svoju účasť definitívne potvrdí až v júni, jeho meno ostáva zatiaľ internou informáciou,“ hovorí umelecký riaditeľ a pokračuje: „Predbežne povedal, že príde, ale definitívne to ešte nie je, lebo robí na dvoch filmoch súčasne, jeden dokončuje, druhý nakrúca.“

Festival Cinematik sa preslávil práve tým, že divákom prináša výrazné diela či osobnosti práve európskej produkcie, často menej nákladové, umelecké snímky, preto nás zaujímalo, či sa aj naďalej plánuje uberať týmto smerom. „Tým, že spájame sekcie do väčších celkov, a aj meno nášho hosťa napovedá, že zároveň pripravujeme veľkú prezentáciu nemeckej kinematografie, ktorá je v súčasnosti jednou z najlepších v Európe. Majú veľa talentovaných režisérov, či už mladých, alebo v strednom veku, ktorí nakrúcajú veľmi zaujímavé snímky,“ vysvetľuje Vladimír Štric. „Keď už hovoríme o tom, či sú naše filmy umelecké alebo nie, my sa snažíme mať svoju vlastnú tvár v rámci festivalovej mapy strednej Európy. Sme mierne avantgardní v tom, že premietame filmy, pri ktorých by možno bežný návštevník mal drobný problém, ako ich vnímať alebo chápať, ale za tých desať rokov máme v Piešťanoch vynikajúce publikum. Je natoľko skúsené, entuziastické a nadšené, že ma vždy príjemne prekvapuje, ako dokážu odpozerať veľmi komplikované, dlhé, myšlienkovo náročné filmy.“


Podľa Vladimíra Štrica práve o to ide, aby takýto typ filmovej produkcie prinášali, a zároveň vyzvali do dialógu publikum, aby sa o ňu zaujímalo. „V poslednej dobe je veľmi moderný termín „mediálna gramotnosť“, takže my vlastne počas všetkých tých rokov robíme mediálne vzdelávanie divákov a začali sme s tým na Slovensku ako prví,“ tvrdí. No zároveň dopĺňa, že podľa jeho kréda,  aj tie najkomplikovanejšie filmy musia mať jednu vlastnosť, aby ich do festivalu zaradili – musia byť zábavné: „Nie v tom slova zmysle, aby boli komediálne, ale aby dokázali diváka, hoci prinášajú náročné myšlienky, zaujať počas celého premietania, trvania filmu. Zábavnosť pre mňa znamená, že  keď sa pozerám na plátno, mám z toho filmu radosť a viem, že jeho tvorcovia, herci, režiséri, mali rovnakú radosť z neho, keď ho robili, aj keď má komplikovanú tému a nie je práve optimistický.“

Ako umelecký riaditeľ má Vlado Štric na starosti aj dramaturgiu, teda výber filmov i prípravu ďalších programov. Má všetky vybrané snímky aj napozerané? „Čo sa programu týka, samozrejme, že si sadneme, dohodneme si koncepciu, ktorá prichádza v diskusii, v možnostiach, ale aj v histórii, povedzme, čo sa udialo po minulé roky.  Na výbere spolupracujeme hlavne s kolegom Rasťom Sterankom a Tomášom Hudákom a my traja sme tím, ktorý celú dramaturgiu napĺňa aj prakticky dohaduje. U všetkých 80-tich filmov musíme dohodnúť a vykorešpondovať termíny, podmienky. Dosť často ich máme napozerané, netvrdím, že úplne všetky, lebo to asi nie je celkom reálne, ale väčšinu určite. A potom sú také, ktoré sú akoby domácou úlohou. Napríklad minulý rok sme mali špeciálneho hosťa, bol nim španielsky režisér Jaime Rosales, ktorému sme venovali päť snímok, čiže všetky som si, samozrejme, pozrel,“ priznáva šéf dramaturgického tímu.

Veľa filmov vidia aj predtým, než ich zaradia do festivalu, dokonca, ako prezradil, už dostávajú aj ponuky zo zahraničia o premietnutie na festivale. „U nás je ale koncepcia taká, že filmy sa do súťaže neprihlasujú, ale zaraďujú na základe hlasovania európskych filmových kritikov. Všetky programy, ktoré prídu, teda pozývame my. Preto je  situácia, že niekto sa na festival prihlási, skôr výnimkou, ale ak sa tak stane,  dávame šancu zaujímavým ponukám, pre ktoré nájdeme miesto v programe, či už v  sekcii alebo zvláštnom uvedení,“ dodáva.
Okrem filmov ponúka Cinematik aj workshopy či semináre pre mladých tvorcov. Majú ich na programe i naďalej ? „Áno, určite, akurát sme zmenili minulý rok názov. Volajú sa DOX IN VITRO, čiže Dokumenty v skúmavke. Ide o veľmi zaujímavý seminár a workshop, na ktorý pozývame ľudí, ktorí sú skutočne top v rámci dokumentárneho filmu, či už dramaturgov, organizátorov alebo zástupcov inštitúcií, európskych televízií… Tí počas nich s mladými začínajúcimi dokumentaristami pracujú, posudzujú alebo hodnotia ich práce a snažia sa im poradiť a pomôcť v tom, aby sa ich projekty dostali na európsky trh. Robíme workshopy už siedmy rok a pri trochu šťastia možno tento rok získame priestor pozvať ešte viac expertov,“ odpovedá Vladmír Štric. „Už dosť často sa nám stáva, že experti, ktorí posudzujú projekty, do nich rovno vstúpia, ak sa im zapáčia. Pretože ide o ľudí, ktorí robia rozhodnutia, po anglicky sa tomu hovorí „decision maker“. On už má právomoc povedať, toto sa mi páči, do tohto projektu idem ako producent a dám toľko a toľko peňazí. V tom je vlastne zmysel našich podujatí. Preto ma teší, keď napríklad prídu mladí ľudia so svojím prvým profesionálnym projektom a hneď dostanú podporu, povedzme, z HBO, čo nie len televízny kanál, ale aj špičková služba na celosvetovej úrovni. Takže aj začínajúci tvorcovia sa môžu dostať rovno medzi ich projekty, čo je dosť často snom aj tých, ktorí sú už dlhé roky v branži. Práve toto sa na našom seminári uskutočňuje a mám z toho veľkú radosť.“

Zaujímalo nás tiež, ako hodnotí uplynulých desať rokov a čo bolo preňho najväčším zadosťučinením. „Pre mňa je na každom ročníku zadosťučinením, keď vidím, že sú ľudia v kinách. Z toho mám najväčšiu radosť. Priznám sa, že dosť často sa idem pozrieť do všetkých sál v rovnakom čase, v jednom premietacom bloku. Už sa mi stalo, že keď som divákov spočítal, všetkých naraz bolo viac ako tisíc. Čo je v dnešnej digitálnej dobe, keď obsah prichádza k divákovi až do obývačky, úžasné. Preto sa aj my ako festival snažíme presvedčiť ľudí, aby sa zodvihli z tej obývačky, prišli do kina a ešte, aby sa k nám aj opakovane vrátili,“ vraví umelecký riaditeľ festivalu.


Na záver sme sa opýtali, koho z tvorcov či režisérov by ešte radi do Piešťan pozvali, alebo aké sú plány organizátorov festivalu pre budúcnosť? „Moja predstava Piešťan a Cinematiku? Malé Karlove Vary. Pretože mesto je už akoby pripravené. Má dostatok kinosál, dobre, možno by bolo treba do nich ešte trochu investovať. Niekedy, keď si ľahnem do vane snívam, že prídu na úvod hviezdy, nemusia byť herecké, ale umelecké – či už režiséri alebo autori. Jeden na úvod, jeden na záver, a zároveň množstvo premiér. Viem si predstaviť, že všade sú nejaké párty, spojené s  premiérou filmu a podobne. Pretože Piešťany toto všetko dokážu ponúknuť, majú potenciál na skutočne veľký festival. Akurát by bolo treba o trochu väčší balík peňazí. Tak uvidíme –  a pôjdeme, tak ako doteraz, krok po kroku…,“ dodáva s úsmevom Vladimír Štric.

-ad-, foto: archív PNky, archív Cinematiku

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články