Connect with us

Kultúra

Milujem Ťa, Tomáš Klus!

Published

on

Sorry, Punto a spol. Jasné, že pre všetkých skalných fanúšikov, zostanete vždy naše jedinečné, domáce, nočné Slniečko.  A všetci pod pódiom, bez rozdielu veku či pohlavia, tak ako včera v noci znovu a znovu s vami zakričíme z plného hrdla …ket nemáš na pivo…Veď dobre si zahulákať bez toho, aby sa človek cítil nepatrične, býva také uvoľňujúce! Ale musím priznať, že ešte predtým, v piatok večer asi tak okolo polnoci, som sa na festivale Lodenica 2014 zamilovala. Do Tomáša Klusa.

Lodenica-piatok-85

REKLAMA

MONKEY

Teda, pre tých, čo neboli na jeho koncerte, vysvetlím. Zamilovala som sa nie priamo do Klusa, ale do lásky, ktorú to bloňďavé chlapča, úprimne šírilo okolo seba. Zožrala som mu aj s navijakom (ako hovorieval môj otec rybár), všetko, čo v Piešťanoch ukázal.  Láskavé klišé o láske, tiež trochu preexponovanú šou,  vtipný tanček morského koníka, rockový „nářez“ aj pár angažovaných protestsongov, ktoré kamarátke pripomenuli Vysockého. Ba dokonca i jemne spastačenú slovenčinu jeho gitaristu, Klus ju dal lepšie. A nebola som sama. „Je dobrý,“ uznanlivo krútili hlavami dve tety za mnou. Ďalšie dve predo mnou sa celý čas vlnili v rytme s trochu zasneným výrazom na tvári. Chápem ich, ja ho mám ešte stále…

Každopádne, Lodenica včera odpustila Klusovi aj viac ako hodinový „skluz“, za ktorý sa neustále slušne ospravedlňoval. Takže: Děkuji Vás, Tomáš a chalani, ukázali ste nám, kde máme srdce. (Nie, nepomýlila som sa. Toto slovné spojenie viackrát zopakovali. Asi išlo o paródiu na nejakú americkú hviezdu, čo sa pokúšala na koncerte hovoriť po česky. No Jirko by mal tiež na svojej slovenčine popracovať, občas to pílilo uši).

Naopak koncert Tublatanky ešte pred Klusom, na ktorý sa tešila moja kamarátka, bol pre mňa miernym sklamaním. Rozladili náš už príliš dlhé naťahovačky s ozvučením – nie som odborník, ale zdalo sa mi, že basy nakoniec aj tak prehlušili prizvané sláčiky. A efekty ako umelý oheň či akýsi „fukar“, čo Maťovi Ďurindovi čechral vlasy, mi tiež pripadali na atmosféru večera trochu príliš. Hudobníci sa ale snažili, sú predsa profíci a spevák si to nakoniec u mňa trochu vyžehlil svojím venovaním pesničky o mame všetkým ženám a matkám, ktoré majú naozaj ťažký život.

A tak, hoci sme na 16 – tu Lodenicu prišli v piatok až po Čechomore, celkovo sme strávili uvoľňujúci večer a vďaka patrí organizátorom za výborne namiešanú dávku hudby aj  pre nás, duchom mladých skôr narodených, pre ktorých dychovka v parku (zatiaľ) nemá tie správne grády.

Napriek tomu musím vyjadriť k Lodenici aj niekoľko výhrad. My Slováci sme hrozní bordelári, už by sme fakt s tým mali niečo urobiť! Moje ekologicky zamerané srdiečko stískala úzkosť, keď som si predstavila tie hromady plastového odpadu, čo nám vrźgali pod nohami. Možno by stálo za zváženie, vziať si príklad od našich susedov z Rakúska. Na koncerte vo Viedni nám pri vstupe ochranka zobrala všetky plastové fľaše, ostré predmety a dáždniky (čo sa mi zdalo až trochu kruté, s ohľadom na to, že celý večer lialo ako z krhly a sáčkový pršiplášť, ktorý sme si kúpili hodinu predtým, nás veru neochránil). Do ruky sme vyfasovali tvrdý plastový pohár, za ktorý sme si museli zaplatiť, tuším, že dve eurá. Po odchode sme ho mohli zasa odovzdať alebo si ho nechať na pamiatku.

Ďalšou mojou výhradou je – priveľa opilcov. Chápem, že s tým sa asi ťažko dá niečo urobiť, ale ja si ešte pamätám časy, kedy ľuďom, čo už mali pod parou, krčmári jednoducho nenaliali. Aj hoci to možno trochu zaváňa prílišnou kontrolou a krátením tržieb,  niekedy by trochu pomyselného plesnutia bičom nezaškodilo. My baby, ktorých nás tam bola približne polovica, čo nie je málo, by sme si tak večer určite užili  viac.

Ale aby som neskončila negatívne – väčšina stánkov s jedlom pôsobila veľmi príjemne. Pestrá ponuka, príjemný personál a snaha o čistotu aj v obmedzených podmienkach, palec hore.

Lodenica pokračuje aj dnes, na programe sú tiež retro hviezdy 70-tych rokov, tak ak máte v sebe slobodného ducha, príďte si zaskákať a nehanbite sa.  Trochu pohybu na čerstvom vzduchu predsa vždy urobí dobre…

Ak si chcete pozrieť viac videozáznamov nájdete ich tu.

(ad) Foto: Mário Petlák Video: Erik Ďuriš

Continue Reading

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články