Connect with us

Kultúra

Kay Zeisberg: Z príbehu Winterovcov by bol skvelý film

Published

on

Piešťany vníma s odstupom, aj preto by sme mu mali načúvať. Miluje krásu a históriu nášho mesta, ale fascinujú ho aj jeho jazvy. O rodine Winterovcov vie už takmer všetko. Vyzdvihuje ich mimoriadny prínos, ale neopomína ani ich ľudské vlastnosti. Svoju knižný debut s názvom Mramorový palác venoval Ľudovítovi Winterovi. Aktuálne pripravuje ďalší román o jeho mladšom bratovi Imrichovi. Na naše otázky odpovedal nemecký hudobný publicista a divadelný dramaturg Kay Zeisberg.

[singlepic id=35743 w=320 h=240 float=left]Máte vrelý vzťah k Piešťanom. Ako vznikol?

Prvýkrát som sem prišiel v roku 2011, keď som si poranil plece a chcel som sa liečiť piešťanským bahnom. Piešťany som dovtedy poznal iba z rozprávania ľudí, ktorí sem ešte za čias rozdeleného Nemecka chodili na liečebné pobyty. V podstate som ani nevedel, kde to mesto leží, či na Slovensku alebo v Maďarsku, ale keď som sem prišiel, bol som od prvého momentu fascinovaný.

Ako vnímajú Slovensko Nemci?

Žiaľ, Slovensko je na okraji záujmu. Dôvody sú rôzne. Jeden z nich pramení z čias existencie Československa. Moja dcéra mi dnes písala e-mail, v ktorom sa ma opýtala, či som ešte stále v tom Česku. Mojou snahou je, aby sa vašu krajinu podarilo dostať do povedomia Nemcov.

Keď sem človek príde, cíti sa byť vítaný. Mám dojem, že v mnohých krajinách existujú historicky dané predsudky voči Nemcom, ale tu sú oveľa menej citeľné. Na tom sa dá stavať.

Čím vás zaujalo práve naše mesto?

Fascinuje ma atmosféra, ktorú vytvárajú návštevníci z rôznych krajín. Taktiež veľmi zaujímavá architektúra, ale aj tá viditeľnosť stôp času. Mesto nie je „pozlátené“ ako iné kúpeľné mestá a umožňuje vidieť históriu aj s jej jazvami. A potom ma fascinoval príbeh rodiny Winterovcov, o ktorom som sa dozvedel až tu. Zaujalo ma, čo pre toto mesto dokázali spraviť, ale aj to že sa z rôznych politických dôvodov dostali do zabudnutia a až v posledných rokoch existujú snahy pripomínať si ich kultúrne, hospodárske a duchovné dedičstvo.

Vy ste sa vlastne stali odborníkom na Winterovcov…

Áno, v podstate je to pravda. Stal som sa ním aj vďaka rozhovorom, ktoré som mal s ich rodinnými príslušníkmi, predovšetkým s pani Stankovskou, ktorej som veľmi vďačný. Pomohlo mi aj čítanie kníh, medzi iným i dokumentácií pána Dr. Krupu, a návštevy múzeí. Vedeckú rovinu však postupne opúšťam, pretože sa touto témou zaoberám z hľadiska umeleckého. Primiešavam k tomu emócie, city, fantáziu a lásku.

Aké poučenie si môžu čitatelia zobrať z príbehu Winterovcov?

Často sa zabúda, že tento príbeh sa dotýka aj Maďarska, Rakúska a Česka. Určite by som to rád svojim rodákom pripomenul. Som tu hosťom a môžem si len priať, aby na Slovensku nevznikalo vymedzovanie sa a nevôľa voči maďarskej časti tohto príbehu. A rovnako si prajem, aby nezostal opomenutý ani židovský element.

Mojou prvou myšlienkou v súvislosti s príbehom Winterovcov bolo natočiť film. Nemecký spisovateľ Thomas Mann napríklad napísal rodinnú ságu Buddenbrookovci. A ja sa snažím postaviť istý pomník rodine Winterovcov. Snáď sa jedného dňa nájde niekto, kto ho sfilmuje.

Winterovci sú dnes tak trochu mýtizovaní. Odhalili ste aj nejaké ich ľudské chyby, o ktorých sa v Piešťanoch príliš nehovorí?

Žiaden človek nemá len pozitívne vlastnosti. Osoba Ľudovíta Wintera sa dá veľmi dobre mýtizovať, pretože urobil mnoho veľkých činov pre mesto, ale rovnako sa mu dá vyčítať napríklad to, že sa dokázal prispôsobiť rôznym režimom. Nechcem sa vracať k dobám fašizmu, ale spomeniem povojnové obdobie – zo strany Ľudovíta Wintera bola snaha prispôsobiť sa, ak bude treba, v práci pre mesto a kúpeľnú prevádzku aj komunistickému režimu. Bol by sa do toho pustil, keby mu to dovolili.

Imrich Winter bol človek s veľkým srdcom a veľkým umeleckým cítením, ale kto má veľké srdce, ten ho dokáže rád a často darovať. Myslím si, že je známe, že mal minimálne jedno nemanželské dieťa. Veľmi ľutoval, že v tých časoch nebolo možné toto dieťa dostať do oficiálneho rodostromu a zároveň sa snažil aspoň finančnými prostriedkami niečo pre dieťa robiť. Opatrne sa toho dotknem aj v mojej novej knihe.

Winterovci boli ľudia ako všetci ostatní, ale v oblasti prínosu pre Piešťany boli mimoriadni. Moja kniha nie je vedeckou prácou. Mám možnosť zvoliť si svetlo, ktoré na hrdinov nasmerujem. Nemusí byť ostré ako pri výsluchu. Pretože na nich hľadím s porozumením.

Podobne sa dnes mýtizuje aj medzivojnové obdobie, ktoré mnohí označujú za zlatý vek Piešťan. Súhlasíte s tým?

Myslím si, že naozaj zlatý vek bol ešte pred prvou svetovou vojnou, pretože vtedy nastal ten neuveriteľný rozmach – vidíme ho dodnes na hoteli Thermia Palace a liečebnom dome Irma. Medzivojnové obdobie bolo iné aj preto, že investície už neboli vykonávané iba z privátnych zdrojov, ale musel pomáhal aj štát. Lepší čas bol preto ešte pred I. svetovou vojnou a na to by sme mali teraz nadviazať. Vidím podobnosť medzi súčasnosťou a začiatkom 20. storočia.

Zažívame teda podľa vás podobný rozkvet ako na začiatku 20. storočia?

Myslím si, že je to možné. Demokracia, ktorú teraz máme, dáva tomu tie najlepšie predpoklady, ba možno i lepšie než vtedy, a zostáva len dúfať, že peniaze potečú na správne miesta. Čo sa týka hospodárskej slobody, sú podmienky veľmi dobré.

Ale zišiel by sa nám taký podnikateľ ako Ľudovít Winter…

Presne tak. Rád by som pripomenul, že v rámci samotnej rodiny tu boli rozdiely. Ľudovít sa rozhodol, že sa naučí po slovensky, ale Imrich sa stále cítil ako Maďar, hoci ovládal deväť jazykov. Preto si myslím, že potrebujeme ľudí, ktorí by dokázali integrovať a spájať.

Bude aj vaša nová kniha nejakým spôsobom prepojená so súčasnosťou?

Áno, pretože táto kniha po formálnej stránke nadväzuje na Mramorový palác. Rozdielom však bude, že v prvej knihe o prísnom a usporiadanom Ľudovítovi Winterovi sú úseky týkajúce sa histórie a súčasnosti pomerne jasne od seba oddelené. V prípade Imricha Wintera, ktorý bol rojkom, budú tieto dve sféry splývať prostredníctvom sna.

Druhá kniha dostane názov Pán Luna. Kedy by sme sa mohli dočkať jej vydania?

V mojej hlave je už v podstate hotová a dúfam, že sa mi ju najneskôr koncom roka podarí aj vydať. Každopádne sa bude na jar konať jej prezentácia aj v Piešťanoch v priestoroch Goethe Uni. Písanie tejto knihy je pre mňa náročnejšie, pretože by som sa nerád opakoval.

(mp)

REKLAMA

KonverzacneKurzyNovyIJAV-400x300

Continue Reading

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články