Connect with us

Kultúra

Hammel: „…lebo mám z pekla šťastie…“

Published

on

Hoci Pavol Hammel vie, že ho ľudia vnímajú skôr cez pár hitov ako Medulienka či Učiteľka tanca a väčšinu jeho tvorby nepoznajú, myslí si, že „má z pekla šťastie.“ I preto svoj nový album pomenoval podľa pesničky Kamila Peteraja a s Troškovým filmom vraj nemá nič spoločné. Fajnšmekri či osobní fanúšikovia jeho „druhého, zčasti avantgardného ja“, však vedia, čo všetko sa s ním spája. Či už ide o hranie so špičkovými hudobníkmi Mariánom Vargom, Fedorom Freššom, Radimom Hladíkom a ďalšími, zhudobnené básne Válka, Peteraja, Filana, albumy Zvonky znoňte či Na II. programe sna alebo v neposlednom rade skvelý slovenský rockový muzikál Cyrano z predmestia. A my sme mali tiež trochu toho šťastia, lebo sme si ešte pred jeho koncertom v rámci Z pekla šťastie Tour, ktorá sa koná v Dome umenia budúci štvrtok 7. apríla, s touto výraznou osobnosťou slovenskej kultúry mohli podebatovať.

Prečo ste si zvolili na svoj album práve názov Z pekla šťastie?

Beriem to osobne, lebo na jednej strane mám z pekla šťastie, ale také prozaickejšie vysvetlenie je, že jedna z pesničiek od Kamila Peteraja má takýto názov. Jeho báseň sa mi veľmi zapáčila, mal som pocit, že hovorí o mne, preto som ju povýšil aj za názov albumu, ale s filmom naozaj nemá nič spoločné. Je to také porekadlo, nie? A okrem toho je lepšie mať z pekla šťastie, ako z neba nešťastie…

 

Mne skôr evokovalo, že pieseň Dva životy z nového CD je akoby Vám šitá na mieru…

Presne tak, máte pravdu, text mi Milan Lasica šil priamo na mieru, nie je to nič zo šuplíka, ani žiadna z jeho známych básní. Neviem, či poznáte tú príhodu, že mi pred 40-timi rokmi napísal pieseň Zaklínač hadov. Potom sme sa raz tak stretli, asi pre pol rokom, na nejakej akcii v šatni a ja mu hovorím: „Človeče, máme takú dlhú pauzu, bolo by na čase zasa niečo vymyslieť, čo keby si mi napísal text?“ On súhlasil, a tak vznikli Dva životy.  A potom sme si povedali s Milanom, že po 40-tich rokoch napíšeme tretiu pesničku. Ale vlastne aj ostatné texty, nielen na novom albume sú mojou výpovednou hodnotou, lebo všetky sú dobré.

https://youtu.be/_367tfZoe20

Váš hudobný život bol naozaj bohatý, zažili ste éru avantgardy s Prúdmi a Mariánom Vargom, s ktorým ste sa rozchádzali a znovu schádzali, mladšia generácia Vás ale skôr pozná ako pesničkára. Čo je Vám osobne bližšie a v čom sa cítite viac „doma“?

Je pravda, že moja tvorba, alebo ja som v podstate taký „schizofrenický“, lebo mnoho ľudí pozná iba tri pesničky odo mňa. Aj keď sú to stále hity, za ktoré sa nehanbím a teším sa, že fungujú, ale možno až deväťdesiat percent tvorí plno iných vecí, projektov, o ktorých sa málokto dozvedel, iba ozaj fajnšmekri, alebo tí, ktorí nás sledovali od začiatku. Áno, a práve časť môjho „druhého ja“ súvisí s Mariánom Vargom, s ktorým sme začínali v kapele Prúdy. Potom sme sa rozišli, on založil  legendárne Collegium Musicum, ale napriek tomu sme asi mali potrebu stále niečo robiť aj spolu. Tak vznikli projekty, hodnotené ako avantgardné, či už to bola Zelená pošta, Na II. programe sna alebo muzikál Cyrano z predmestia. Vtedy našu muziku oceňovali skôr v Čechách, mávali sme vypredanú Lucernu či divadlo Archa.

No a potom mám menšiu takú klientelu ľudí, ktorí chodia na moje koncerty skôr klubového charakteru, kde prezentujem najmä svoju tvorbu. Ale neťažím len z toho, čo som voľakedy spravil, a Medulienku skutočne dávam len ako druhý prídavok, keď už je zle.  Prezentujem svoje Best of, teda nie Greatest hits, ale skladby, o ktorých si myslím, že sú ozaj najlepšie. Preto tam mám plno nových vecí, ktoré ľudia ani nepoznajú, či už z tohto alebo predchádzajúceho albumu Nočná galéria. Čiže taký výber, v ktorom sú krásne veci, zapadnuté do tak trochu do zabudnutia.

Takže, ako hovorím, som schizofrenik, strašne rád hrám aj so starými Prúdmi, Freššom, Griglákom, Zelenú poštu s Vargom alebo s Jurajm Burianom… Som prispôsobivý a vždy ponúknem nejakú výseč z určitého repertoáru.

V osemdesiatych rokoch nás s kamarátmi nás úplne očaril Váš album Faust a margaréty, ktorý celý otextoval Kamil Peteraj, ale ako ste už povedal, všetky texty máte výborné. Na novom albume Vám napísal pieseň aj Lasica, s ktorými ďalšími autormi ste ešte spolupracovali?

Áno, Faust a margaréty je jeden z tých krásnych, zabudnutých albumov, napríklad skladba Keď pavúk svoje siete dotká je výborná. Kamil začínal od začiatku s nami, už na prvej platni Zvonky zvoňte až po Z pekla šťastie. Robil som veľa aj s Borisom Filanom a v poslednej dobe s Vladom Slivkom. S ním som sa zoznámil, keď som skladal hudbu k baletu Everest pre Slovenské národné divadlo. Borisovi sa vtedy nechcelo. Aj teraz má také obdobia, píše veľa kníh, robí pre rozhlas, keď sa ho pýtam spravme nové cédečko, a on sa ma opýta Načo? Treba mať na to chuť.  Viem, že tá predajnosť dnes už nižšia a niekedy sa to ani neoplatí. Prečo teda vydávam nové CDčko? Lebo chcem.

Hudobne si skladáte všetko sám alebo spolupracujete s niekým? Keď ste začínali, vraj vás s kapelou ovplyvnili Beatles či Who, kto Vás inšpiruje teraz?

V zásade si skladám hudbu vždy sám, ak nepoužijem niekoho iného skladbu. Ale na novom CDčku mám len svoje skladby. A Beatles? Ježíš, to bolo už hrozne dávno… Vplyvy zvonku nehľadám, hudbu počúvam len ako bežný poslucháč. Inšpiráciu využívam skôr od kolektívu, ktorý so mnou nahráva, lebo muzikanti sa dosť obmieňajú. Prakticky odkedy sme rozpustili staré Prúdy sa ich zostava menila, oslovujem takých, ktorí sú ochotní pod touto značkou hrať, a sú to obvykle tí najlepší. Samozrejme, mladší, a tým pádom ma prirodzene ovplyvňujú.

Ako by ste teda Vy pomenovali svoju tvorbu? Viem, že umelci neradi škatuľkujú, ale stále hovoríme, že hráte taký mix, k čomu má podľa Vás najbližšie?

Že som to ja. Už ani sám sa neviem zaradiť, ak by sa niekto pokúšal, čo ja viem, či folk rock alebo pop, neviem. Najdôležitejšie, že je za ňou cítiť môj rukopis, že niekto vie povedať, že je to Hammel. Veď mám za sebou štyridsať rokov práce. A aj v období, ktorí mnohí považujú za normalizačné, sedemdesiate roky, je to paradox, ale vtedy vznikalo to najlepšie, čo máme – Deži Ursíny, Varga, Collegium… Možno ich už ani nič neprekoná…

Pred svojím koncertom v Dome umenia ste ohlásili aj vernisáž výstavy svojich obrazov. Ako ste sa dostali k výtvarnému umeniu a akú techniku používate? Maľujete iba abstrakciu alebo ju kombinujete s nejakým figurálnym prvkom, podľa katalógu vidím, že tu máte aj nejaké rybky, taký je vraj dnes trend…

Vážne? Nikdy som to takto nevnímal, pre mňa je maľovanie čisto emocionálna a doplnková záležitosť. Výtvarné umenie je oproti hudbe špecifické v tom, že dielo musí osloviť, vyvolať nejaký pocit, vtedy je podľa mňa dobré. Neviem svoju tvorbu zaškatuľkovať, vyjadriť, maľujem veľmi pocitovo spontánne, viem, že chcem robiť olej, čo je najťažšie aj najdlhšie trvá. Preto nemám nejakú potrebu chrliť obrazy. Dokonca som sa ani nedostal k tomu, upraviť si ateliér. Ide o hobby, ktoré povýšili a akceptujú ako výtvarné umenie skôr kurátori, ktorí sa toho zmocnili. Či už to bola Oravská galéria, Šarišská, v Žiline Milan Mazúr, ktorý mi odkurátoroval aj piešťanskú výstavu. Samozrejme, že môj podpis je akoby pridaná hodnota, a tak sa obvykle na aukcii zakaždým nejaký obraz predá.

 V Piešťanoch vystavujete po prvý raz, koncerty ste tu ale mali aj počas posledného obdobia, aký je vlastne Váš vzťah k nášmu mestu? Chodievate sem pravidelne?

Hrávam u Vás nepravidelne, robil som adventný koncert v Kursalone tuším dva roky dozadu, vtedy, keď to vysielala televízia, v Dome umenia aj vonku som vystupoval. Chodievam sem, občas si vyrazíme do Napoleona na predĺžený víkend, lebo sú to najbližšie kúpele od Bratislavy a som rád, že vôbec ešte fungujú.

Ďakujeme za rozhovor.

HAMMEL_tour_INFOmail_01

Dva životy

Hudba: Pavol Hammel / Text: Milan Lasica

Stojan a na ňom noty

Papier a zopár slov

Vždy žil som dva životy

Ten jeden s gitarou

Ten druhý s tebou

A fádny nebol

Nebol vždy jednosmerný

Môj život s gitarou

No bol som jej vždy verný

Vždy láskal som sa s ňou

A s tebou tiež

Veď vieš

No kým sa ešte brieždi

Kým nám to ešte hrá

Tú pieseň so mnou preži

Ty a tá gitara

Ty si tá siedma struna

Čo na mňa čakala

Bez teba neúplná

Bola by gitara

A s tebou tiež

Veď vieš

Bez teba by aj pieseň

Nebola kompletná

Po lete príde jeseň

A po dni zase tma

A s tebou tiež

Veď vieš

No kým sa ešte brieždi

Kým nám to ešte hrá

Tú pieseň so mnou preži

Ty a tá gitara

Vždy žil som dva životy

A spieval jednu pieseň

-ad-, foto: A. Drahovská, www.pavolhammel.sk, foto na plagáte: V. Yurkovič, arcjív PNky

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články