Connect with us

Kultúra

Doráňaný Depardieu sa necíti misionárom, ale milencom kinematografie

Published

on

V sobotu 26. júna si na filmovom festivale Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach prevzal cenu Hercova Misia legendárny francúzsky herec Gérard Depardieu. Počas tlačovej konferencie povedal, že sa necíti byť misionárom kinematografie, že je skôr jej milencom.

[singlepic id=1789 w=320 h=240 float=left]O Gérardovi Depardieu je známe, že nakrúca jeden film za druhým, niekedy bez ohľadu na kvalitu vznikajúcich diel. „Smiech je rovnako dôležitý ako intelekt,“ obhajoval herec slabšie úlohy v jeho bohatej filmografii a dodal: „Som normálny človek, nechcem byť bojovníkom, militantom za intelektuálne umenie. Nezaujímajú ma peniaze, robím za veľa peňazí aj zadarmo, som skrátka bulimik kinematografie, neviem sa jej nasýtiť.“ Do Teplíc herec prišiel s obviazaným prstom a krivkajúc s paličkou v ruke. Všetkých logicky zaujímalo, čo sa mu stalo. Odpoveď znela, že stále jazdí po Paríži na motorke a nedávno sa mu podarilo spadnúť, keď ho zrazil nie príliš tolerantný taxikár. Prst si vraj zranil celkom obyčajne pri krájaní mäsa.

Gérard Depardieu je známy aj ako vášnivý vinár. Je spolumajiteľom renomovaného francúzskeho vinárstva v Condrieu a okrem Francúzska vlastní vinice v Španielsku, Alžírsku, Argentíne, Maroku a v Spojených štátoch.

[singlepic id=1798 w=320 h=240 float=left]Neúnavný herec, ktorý má vo svojej zbierke aj ceny z festivalu v Cannes, či Zlatý glóbus tvrdí: „Nenaháňam sa za rolami, skutočne si myslím, že je iba domýšľavosťou hercov, keď si myslia, že film sa točí okolo nich. Za výrobou každej snímky stojí ohromný štáb, z ktorého sa každý snaží urobiť to najlepšie pre finálny výsledok,“ a dodáva, „ uvedomujem si, že rovnako by moje úlohy mohli zahrať aj iní herci.“

Depardieu patrí k najvšestrannejším hereckým osobnostiam súčasnosti a v jeho filmografii nájdeme množstvo diametrálne odlišných postáv. Nerobí mu problémy psychologicky náročná dráma ani žáner komédie, presvedčivo stvárňuje ľudí na okraji spoločnosti i romantických milovníkov. Vždy sa snažil byť čo najprirodzenejší. „Keď si uvedomím, čo všetko sa dá dnes nafilmovať, že všetky zábery sú vďaka špeciálnym efektom a stále výkonnejšej technike možné, mám len jednu túžbu: pozorovať ľudí na ľudskej úrovni,“ zveril sa herec francúzskemu týždenníku L´Express.

Inšpiráciou pre jeho všestranný herecký prejav i nasledujúci život mu mohlo byť aj jeho detstvo, keďže už odmalička mával problémy so zákonom a vo veku dvanásť rokov utiekol z domova a stopom prešiel celú Európu. K hraniu sa dostal vďaka priateľovi, ktorý v Paríži študoval herectvo. Začínal v populárnom divadle Cafe de la Gare, kde pôsobili aj Patrick Dewaere a Miou-Miou. Spočiatku stvárňoval úlohy problematických mladíkov, ale rýchlo sa ukázala jeho výrazová tvárnosť. Po niekoľkých menších úlohách ho v roku 1974 obsadil Bertrand Blier do odvážnej komédie Buzíci. Presvedčivým stvárnením bizarného čudáka a flákača na seba Depardieu výrazne upozornil a odštartoval svoju filmovú kariéru.

[singlepic id=1806 w=320 h=240 float=left]Stvárnil mnoho zaujímavých postáv a spolupracoval s mnohými významnými režisérmi. Získal dvoch Cézarov pre najlepšieho herca. Prvého má z roku 1980 za nenapraviteľného sukničkára Bernarda vo filme Posledné metro (r. Francois Truffaut), kde si zahral s Catherine Deneuve. Druhého obdržal za postavu Cyrana z Bergeracu (1990) z rovnomennej snímky Jeana-Paula Rappeneaua, ktorá predstavuje obrovský úspech v jeho kariére. Film mal veľký ohlas u divákov i kritiky a Depardieu za neho získal nomináciu na Oscara, cenu pre najlepšieho herca na festivale v Cannes a množstvo ďalších medzinárodných ocenení. Výkon v romantickej komédii Zelená karta (r. Peter Weir, 1991), kde sa stretol s Andie McDowell, mu zasa priniesol Zlatý glóbus. V roku 1996 bol vyznamenaný najvyšším francúzskym titulom Rytier Rádu Čestnej légie.

Zahral si napríklad vo filme Bernarda Bertolucciho Novecento (1976), Marguerite Duras Baxter, Vera Baxter (1977) Francoisa Truffauta Žena odvedľa (1981), Andrzeja Wajdu Danton (1983), Alaina Corneaua Všetky rána sveta (1991), Ridleyho Scotta 1492: Dobytie raja. Detské publikum ho pozná najmä vďaka postave prerastného Obelixa z obľúbenej komiksovej série o Asterixovi a Obelixovi. Príležitostne sa venuje réžii. V roku 1984 debutoval komédiou Tartuffe a naposledy pôsobil ako herec a režisér v poviedkovom filme Paríž, milujem ťa (2006).

Autor: Tomáš Hudcovič/TS Art Film Fest   Foto: hug(o)photo agency

[nggallery id=39]

Continue Reading

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články