Connect with us

Kultúra

14. Cinematik dá priestor čarodejniciam aj skrytým perlám portugalskej kinematografie

Published

on

Medzinárodný filmový festival Cinematik Piešťany sa teší priazni milovníkov dobrých filmov na Slovensku už štrnásty rok. Jeho organizátori po mimoriadne úspešnom vlaňajšom ročníku práve finišujú s prípravou toho aktuálneho. Okrem dvojice hlavných súťaží, Meeting Point Europe a Cinematik.doc, tentokrát prinesie aj osmičku nesúťažných sekcií, ktoré ponúknu desiatky jedinečných filmových zážitkov z celého sveta. Mnohé z nich budeme môcť na veľkom plátne na Slovensku vidieť po prvýkrát.

Jednou z najvyhľadávanejších programových sekcií Cinematiku je „polnočná sekcia“ Za hranicou kultu, ktorá si tentokrát posvieti na filmové čarodejnice. Sedmičku rôznorodých titulov spájajú ženské hrdinky obdarované nadprirodzenými silami a schopnosťami. Tie však každý z filmov chápe a využíva po svojom.

Najzvučnejším a najčerstvejším titulom sekcie je novinka Petra Stricklanda Také krásne šaty (In Fabric, 2018), ktorú Cinematik uvedie v trojmesačnom náskoku pred distribučnou premiérou. Čiastočne horor, čiastočne komédia, žánrová fúzia britského filmára s jedinečným rukopisom sleduje osud ženy, ktorá si na radu desivo presvedčivej predavačky kúpi prekliate šaty. Mysteriózny príbeh je prešpikovaný odkazmi na klasické „giallo“ filmy 70. a 80. rokov 20. storočia – a je tak zároveň ideálnou pozvánkou k ďalšiemu z uvádzaných filmov.

Suspiria (1977) talianskeho hororového majstra Daria Argenta diváka zavedie do prostredia tajomnej baletnej školy, kde sa mladá tanečnica Suzy stáva svedkyňou série nevysvetliteľných vrážd. Film, ktorý je dnes považovaný za klasiku svojho žánru, modeluje obraz čarodejnice ako „matky“ temných síl. Psychedelická výtvarno-hudobná koláž, ktorá chvíľami dominuje aj nad samotným dejom, je hotovou vnemovou smršťou pre všetky zmysly.

Love Witch (2016) americkej filmárky Anny Biller predstavuje čarodejnicu v celkom inom svetle – tentokrát nepoľuje na životy, ale na lásku. Čierna komédia približuje strasti krásnej Elaine, ktorá sa snaží všetky svoje prirodzené aj nadprirodzené vnady využiť pri hľadaní muža svojich snov. Čarodejnica sa tu stáva symbolom neskrotnosti a emancipácie, pričom neustále osciluje na hranici parodovania seba samej. Film opäť zaujme aj formou, ktorá je krásne hravou a dômyselnou poctou pestrofarebným „šesťdesiatkam“.

Do minulosti sa môžeme vrátiť aj s jediným československým zástupcom v tejto sekcii – kultovým Kladivom na čarodejnice (1970) Otakara Vávru. Čiernobielu klasiku na motívy rovnomenného románu Václava Kaplického iste dvakrát predstavovať netreba. Možno si len pripomeňme, že dramatizácia vykonštruovaných inkvizičných procesov zo 17. storočia získala v čase vzniku filmu vďaka normalizácii aj zaujímavú spoločensko-politickú symboliku.

Historické reálie sprevádzajú príbehy o čarodejniciach aj v súčasných hororoch Hagazussa – Der Hexenfluch (Hagazussa: A Heathen’s Curse, 2017) a The Witch: A New-England Folktale (2015). Oba filmy vládnu dusivou atmosférou, obom dominuje samota odľahlých miest v lone prírody, kde sa môže stať čokoľvek. A oba, zhodou okolností, nakrútili režisérski debutanti. Ten prvý je dielom Rakúšana Lukasa Feigelfelda. Druhý nakrútil Kanaďan Robert Eggers a zažiaril s ním aj na prestížnom

Sundance festivale (Cena za najlepšiu réžiu hraného filmu, nominácia na Veľkú cenu poroty za najlepší hraný film).

O čosi aktuálnejšie konotácie má čarodejníctvo vo filme I Am Not a Wich (2017). Dráma Rungano Nyoni, britskej filmárky zambijského pôvodu, pripomína, že hon na čarodejnice nie je len prežitkom minulosti. Hlavná hrdinka, deväťročná Shula, sa stáva obeťou povier o čarodejníctve, ktoré sú v Afrike stále pomerne bežnou záležitosťou. Nájde v sebe silu vzbúriť sa?

Pod lupou sa zameria na Portugalsko

Cinematik v sekcii Pod lupou už tradične upriamuje pozornosť na niektorú zo svetových kinematografií. Tentokrát zaostrí na tú portugalskú, ktorá sa mainstreamovému záujmu obvykle skôr vyhýba. Uvádzané filmy vám doprajú štipku voyeurského potešenia z náhľadu do kuchýň, obývačiek a spální dnešných Portugalčanov. Ako napríklad v najúspešnejšom portugalskom filme za rok 2011 Sangue do meu sangue (Blood of My Blood), ktorý získal hneď dve prestížne ceny na IFF San Sebastián. Režisér a scenárista João Canijo v ňom zachytil vzťahové peripetie jednej lisabonskej rodiny zo skromnejších pomerov.

Náhľad do životov Portugalčanov minulosti zase ukrýva titul Os Maias – Cenas da Vida Romântica (The Maias – Story of a Portuguese Family), divácky najúspešnejší portugalský film roku 2014. Výpravná kostýmová dráma o láske, intrigách a pomeroch v dobovej spoločnosti vznikla na motívy realistického románu Josého Mariu de Eça de Queiroza, ktorý v Portugalsku patrí medzi povinné čítanie.

Vo filmoch John From (2015) a Djon África (2018) poodhalíme rúško vnútornému svetu dvoch predstaviteľov portugalskej generácie Z. V tom prvom režisér João Nicolau pozýva na zľahka surrealistický poznávací zájazd do duše zamilovanej tínedžerky Rity, ktorá prepadá fantáziám o staršom susedovi. Druhý titul režisérskej dvojky João Miller Guerra a Filipa Reis pripomína, že portugalský svet siaha ďaleko za hranice Pyrenejského polostrova. Jeho mladý hrdina, rastafarián Djon, odchádza na exotické Kapverdy pátrať po vlastných koreňoch.

O mladosti a slobode v kulisách súčasného Lisabonu hovorí film Verão Danado (Damned Summer 2017) Pedra Cabaleiru, v ktorom to žije adrenalínom, drogami aj nešťastnou láskou.

Jednou z najčerstvejších ukážok portugalskej kinematografie je film Aparição (Apparition, 2018), romanticko-filozofická adaptácia rovnomenného románu Vergília Ferreiru, v ktorom sa spisovateľ stáva postavou vlastného románu.

Svojskou poctou klasickým nemým filmom prvých dekád 20. storočia je zase čiernobiela snímka Tabu (2012) Miguela Gomesa, ktorý bol svojho času uvedený na Berlinale, kde získal Cenu Alfreda Bauera aj nomináciu na Zlatého Medveďa. Na štylizovanom príbehu muža a ženy, ktorý sa nesie naprieč časom a priestorom, rozohráva svojskú vizuálno-rozprávačskú poetiku. Dominuje jej tajomný, všadeprítomný krokodíl…

14. ročník Medzinárodného filmového festivalu Cinematik sa uskutoční v dňoch 10. až 15. septembra v Piešťanoch. Akreditácie sú do 31. augusta k dispozícii za zvýhodnené predpredajové ceny na stránke www.cinematik.sk.

TS

Kultúra

Piešťanská mestská galéria pozýva na virtuálnu prehliadku výstavy Juraja Kollára

Published

on

By

Piešťanská mestská galéria sprístupnila výstavu Juraja Kollára s názvom LOCKDAWN formou virtuálnej prehliadky.

Výstavné priestory musia byť už dlhé týždne zatvorené, aktivity Piešťanskej mestskej galérie sa preto presúvajú do virtuálnej reality. Diela jedného z najpôsobivejších slovenských súčasných umelcov si môžete pozrieť cez displej svojho mobilu, tabletu alebo počítača.

Piešťanská mestská galéria (PMG) priniesla koncom minulého roka výber najnovšej tvorby Juraja Kollára, ktorého diela sú zastúpené v zbierkach slovenskej a českej národnej galérie, a tiež v ďalších domácich a zahraničných umeleckých inštitúciách.

Domáca výstava s názvom LOCKDAWN predstavuje divákovi základné polohy umelcovej tvorby, ktorá sa vyvíja niekoľkými smermi: „Vytrvalo skúma možnosti, ktoré mu maliarstvo ako také dáva, so všetkými svojimi tradíciami (ich popretím i rozvinutím), jeho výskumy sa týkajú odkrývania rozmanitých spôsobov zobrazenia a „prenosu“ reality do obrazu, ale predovšetkým jej subjektívneho vnímania, totálneho prežitia a pretransformovania do osobitého jazyka,“ píše v sprievodnom texte k výstave kurátorka Katarína Bajcurová, z radov Slovenskej národnej galérie. Jej odborný komentár k výstave si teraz budete môcť vypočuť aj z pohodlia vášho domova.

PMG sa kvôli nepriaznivej epidemiologickej situácii rozhodla sprostredkovať diela širokej verejnosti prostredníctvom moderných technológií. Výstavu nechala nasnímať 360° kamerou a preniesla ju do virtuálnej reality (VR). Divák sa vďaka tomu môže “prejsť“ po galerijných priestoroch a pozrieť si diela Juraja Kollára zblízka i s odstupom. Podobné interaktívne prehliadky ponúkajú v súčasnosti svojim návštevníkom umelecké inštitúcie po celom svete.

„Keď sme začiatkom decembra sprístupnili upravené priestory Piešťanskej mestskej galérie, netušili sme, že to bude iba na pár týždňov. Výstava Juraja Kollára mala skvelé ohlasy a rozšírila naše galerijné publikum aj o návštevníkov z iných miest Slovenska. Bohužiaľ je už dlhší čas zo známych dôvodov verejnosti neprístupná,“ hovorí Peter Sedláčik, riaditeľ Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany a dodáva: „nevieme, ako dlho lockdown potrvá a kedy budeme môcť v galérii ľudí opäť privítať, ale isté je, že LOCKDAWN Juraja Kollára bude prístupný kedykoľvek a kdekoľvek, vďaka VR.“

K výstave sú pripravené aj tvorivé dielne, ktoré približujú obsahy a maliarske techniky, s ktorými autor pracuje vo svojej tvorbe. „Fyzickú výstavu v galérii budeme musieť koncom apríla zbaliť, no jej virtuálna verzia zostane archivovaná a umožní nám pracovať s jej témami o niečo dlhšie. Po uvoľnení opatrení vieme školským a rôznym záujmovým skupinám ponúknuť tvorivý vzdelávací program na mieru – či už k výstave Juraja Kollára, alebo k ďalším projektom, ktoré pre ľudí pripravujeme na rok 2021. Stačí nás kontaktovať mailom.“ dodáva Linda Blahová, dramaturgicko-výchovná pracovníčka Mestského kultúrneho strediska mesta Piešťany.

Virtuálna prechádzka výstavou Juraja Kollára je zároveň príležitosťou pozrieť si vynovené galerijné priestory. Počas uplynulého roka tam MsKS Piešťany nechalo vymeniť podlahu, opraviť svetlík a inštalovať doplnkové osvetlenie. Piešťanská mestská galéria tak po rekonštrukčných prácach spĺňa najmodernejšie štandardy.

Výstavu k vzhliadnutiu nájdete na tomto linku: http://www.msks-piestany.sk/3d-galeria

Zdroj: piestany.sk

Continue Reading

Kultúra

Kniha o piešťanských sochách je opäť v predaji

Published

on

By

Prvýkrát vyšla publikácia Sochy Piešťan: Mesto ako galéria v decembri a 1 500 kusov sa vypredalo ešte v deň vydania. Tí, ktorí si ju vtedy nestihli kúpiť, majú druhú šancu. Je v ponuke kníhkupectiev Martinus a Artforum, objednať ju je možné aj cez e-shop Čierne diery.

Z mapovania sôch umiestnených vo verejných priestoroch vznikla minulý rok interaktívna mapa. Občianske združenie Čierne diery k nej teraz pridalo knihu fotografií, ktorá upozorňuje aj na málo známe umelecké diela. Vďaka výskumu sa niektoré z nich podarilo opäť objaviť a ukázať verejnosti.

„Ide o kultúrne dedičstvo, ktorým sa iné mestá nemôžu pochváliť,“ hovorí Lívia Gažová, spoluautorka knihy. Unikátnosť tejto umeleckej zbierky spočíva podľa jej názoru práve v kvalite a množstve diel.

Viaceré z nich sú výsledkom výstav Socha piešťanských parkov, ktorých cieľom bolo spraviť z kúpeľného mesta exteriérovú galériu. Tomuto podujatiu predchádzala v roku 1961 výstava prác Alexandra Trizuliaka, ktorú autor pripravil spolu s piešťanským architektom Ľubomírom Mrňom.

„Niektoré príbehy sú veľmi zaujímavé. Napríklad sochu pred hotelom Park sme vôbec nemali zdokumentovanú. Keď som sem zavolala synov Alexandra Trizuliaka, potvrdili, že je to veľmi pravdepodobne dielo ich otca,“ pokračuje Lívia Gažová, ktorá prispela aj k znovuobjaveniu ďalšej sochy od tohto uznávaného umelca.

Jedinou indíciou bola fotografia hotela Thermia Palace, pred ktorým dielo s názvom Pocta IX. symfónii nakrátko vystavili v roku 1970. Jej autor sa stal počas normalizácie nepohodlným pre komunistický režim. Socha preto musela zostať ukrytá v technickom zázemí kúpeľov. Podarilo sa ju objaviť až vďaka výskumu, ktorý predchádzal vydaniu knihy.

„Ten kto túto sochu skryl, to spravil veľmi premyslene a tým ju zachránil. Neleží na zemi, je postavená a nie zhrdzavená. Keď som tam zavolala Trizuliakovcov, mali slzy v očiach,“ pokračuje L. Gažová.

V spolupráci so Slovenskými liečebnými kúpeľmi Piešťany, pamiatkármi a dedičmi autorských práv by mala byť Pocta IX. symfónii od Alexandra Trizuliaka opäť vystavená vo verejnom priestore.

Umelecké diela však miznú z očí verejnosti aj v súčasnosti. Vlani museli kvôli poškodeniu odviesť na opravu sochu Ľudovíta Wintera a nedopatrením bola zničená aj plastika s názvom Kvet – Slnko, ktorá stála v borovicovom háji v mestskom parku.

Najnovšia kniha z produkcie Čiernych dier je podobne ako ich predchádzajúce publikácie experimentom. Pri tlači boli použité iba tri farby – žltá, modrá a červená. „Aby bolo možné imitovať vzhľad fotografií, nechali sme si namiešať farebný profil vo švajčiarskom výskumnom projekte Color Library. Autor dizajnu Michal Tornyai vytvoril pre knihu vlastné písmo s názvom Socha. A na texty sme vybrali kamenistý papier Fedrigoni,“ predstavili knihu jej autori.

Okrem fotografií Andreja Sarvaša ju tvoria aj rozhovory so Silviou a Líviou Mezovskou (dcérou a vnučkou Valéra Vavra, ktorý je autorom mnohých sôch a pamätníkov v našom meste), Klementom Trizuliakom a Silviou L. Čúzyovou. Autorkou eseje Mesto ako galéria je Linda Blahová z Mestského kultúrneho strediska Piešťany.

Text: Martin Palkovič Foto: Čierne diery

Continue Reading

Kultúra

Nový film Pavla Barabáša online z Kina Fontána

Published

on

By

Kvôli obmedzeniam súvisiacich s pandémiou premieta piešťanské Kino Fontána online. Na programe sú aj premiérové filmy. Už v piatok 12. marca to bude najnovší dokument Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta.

„Filmy si záujemcovia môžu rezervovať cez web stránku fontana-piestany.sk a podporiť tak svoje lokálne kino v čase uzavretia jeho kamennej prevádzky,“ informovala piešťanská radnica.

Fontána je súčasťou projektu Kino doma zameraného na legálne uvádzanie filmov na Slovensku v období, kedy nemôžu diváci kinosály navštíviť.

Nový film Pavla Barabáša je venovaný najvyššej hore sveta. Na Mount Evereste je najstrmšou a najťažšou juhozápadná stena. Jej prelezenie bolo svetovou výzvou, a preto sa o to pokúšalo mnoho veľkých medzinárodných expedícií. Až v roku 1975 sa podarilo osemnástim členom britskej výpravy za pomoci štyridsiatich šerpov, fixných lán a kyslíkových prístrojov preliezť obávanou stenou. Vedúci výpravy Chris Bonington dostal za tento úspech Rad britského impéria a cestu nazval The Hard Way (Ťažká cesta).

Vo svojej rovnomennej knihe, ktorá sa stala aj na Slovensku bestsellerom, napísal: „V Himalájach sa stále viac presadzuje alpský štýl–bez podpory výškových nosičov, bez fixných lán, bez kyslíka. V juhozápadnej stene Mount Everestu však o podobnom prístupene môže byť ani reč!“ Jeho úvaha sa tak stala výzvou pre generáciu nastupujúcich najlepších horolezcov sveta.

Naozaj sa juhozápadná stena Mount Everestu nedá vyliezť alpským štýlom? V roku 1988 štyria slovenskí horolezci, ktorí už vtedy patrili do svetovej horolezeckej špičky, nastúpili do tejto steny. Niekedy o výsledku expedície rozhoduje len kúsok šťastia. Chýbalo málo a stali by sa najlepšími z najlepších. Ich priatelia v základnom tábore ich však čakali márne. Filmový dokument Everest – najťažšia cesta je pamiatkou na tých, čo na Mount Everest najťažšou cestou alpským štýlom vyliezli, ale nevrátili sa.

Zdroj: FB-Mesto Piešťany / kino-fontána.sk / pavolbarabas.sk

Continue Reading

Reklama

Populárne články