Viťazkou v kategórii Próza, žiakov 7. až 9. ročníka v Literárnej súťaži roka 2015 sa stala Melánia Straková z ZŠ Brezová so svojou poviedkou Nový začiatok. Jej dielkom uzatvárame seriál, ktorý sme Vám prinášali počas nedeľných popoludní. Pokračovať budeme po vyhlásení výsledkov tohtoročnej súťaže Mesta Piešťany. 

Nový začiatok

„Melani, vstávaj!“ zahrmel mamin hlas izbou. Rozospato som sa pomrvila a odhodila perinu nabok. Zoširoka som si zívla a vyplazila sa do kúpeľne. Obvykle mi to trvá dlhšie, ale dnes je deň s veľkým D.

Doteraz sme boli súčasťou veľkomesta. A každé veľkomesto predsa musí mať aj diaľnicu! A tak sa začalo vyberať miesto… Pred pár týždňami sme dostali ponuku na predaj domu aj s parcelou. Vec  sa má tak, že buď odídeme dobrovoľne s peniazmi, alebo zostaneme v našom domčeku a budeme čuchať výpary z áut, ktoré pôjdu rovno ponad naše hlavy.

Kufre som si zbalila už večer a spala som iba na matraci, cez ktorý bola prehodená perina. Kde zmizol všetok náš nábytok? Mama s otcom ho naložili do sťahovacieho auta a odviezli k starým rodičom.

Chodím k nim každé prázdniny, sú super. Majú doma kravku, koníka, hydinu a nájde sa aj nejaká kozička. Bolo pre mňa isté dobrodružstvo, keď som si musela ohrievať vodu z potoka, aby som sa mohla osprchovať. No žiť tam po dobu, kým nenájdeme druhý dom? Nie, ďakujem, neprosím. Aj keď na môj názor sa nikto nepýtal. Jednoducho som sa musela zbaliť a basta.

Po spoločných raňajkách sme naložili všetky svoje kufre a ja som sa naposledy pozrela na dom, v ktorom som žila celý svoj štrnásťročný život. „Maj sa, domček!“ šepla som smerom k prázdnym oknám. „Ale netáraj!“ zahriakla ma mama. „Vravíš, akoby si tu žila celý svoj život! Netrkoc a nasadaj, máme pred sebou dlhú cestu.“

Ledva som zabuchla dvere na aute, otec dupol na plyn. Ani sa mu nečudujem, čakala nás takmer štvorhodinová jazda. Čo iné som mohla robiť, ako si zapchať uši slúchadlami a tváriť sa ofučane?

Naše rodinné šťastie nesklamalo a do nášho nového domova sme dorazili takmer potme, pretože sme po ceste chytili zápchu. Mala som zlú náladu, a ešte sa mi k tomu vybil mobil. Vlastne, v tejto dedinskej diere mi je tak či tak nanič.

Veľmi skoro som tiež zistila, že povedačky o kohútoch sú viac než pravdivé. O piatej ráno som myslela, že vlastnoručné toho kohúta umlčím. Dlho som v posteli nevydržala a o šiestej som sa došuchtala do kuchyne.

„Dobré ránko, spachtoško!“ pozdravila ma čulo babka.

„Tu máš, urobila som ti desiatu!“ podala mi babka vrecúško so zabaleným chlebom a ovocie. Poďakovala som a vyšla hore do svojej izby. Ledva som schmatla veci, už som počula, ako na mňa mama netrpezlivo volá: „Kde trčíš?“ „Mami, ale ja tam nechcem ísť!“ protestovala som, hoci som vedela, že mi to nie je nič platné.

„To budeš brať každú zmenu v živote takto? Musíš si zvyknúť, tak ako všetci ostatní!“ trvala mama na svojom. Povzdychla som si a už som iba mlčky sledovala z okna auta ubiehajúcu krajinu.

Našla som svoju triedu a nesmelo som zaklopala. „Ďalej!“ ozvalo sa prívetivo. Zhlboka som sa nadýchla a spotenou rukou stlačila kľučku. „Dobrý deň, som Melánia, nová žiačka,“ vykoktala som do hrobového ticha, ktoré nastalo po mojom príchode.

„Vitaj, dievča! Som pani učiteľka Rosnová a budem tvoja triedna učiteľka.“

Túto mať za učiteľku? Ach, no čo už. Podala som ruku prešedivenej panej a sadla si do voľnej lavice niekde v strede radu.  Hneď sa na mňa zosypali otázky odkiaľ som, prečo som prišla a tak.

„Melánia, prezraď nám niečo o sebe! Všetci sme zvedaví,“ vyzvala ma pani Rosnová. So škripotom som odsunula stoličku a postavila sa. „Prišla som z veľkomesta. Museli sme sa presťahovať do tejto diery, pretože nám chceli nad hlavami postaviť diaľničný most. To je tak všetko,“ vyhlásila som a znovu si sadla.

V triede zavládlo hrobové ticho. Učiteľka si odkašľala, aby opäť upútala pozornosť triedy a pokračovala: „Výborne. Takže, môžeme začať s vyučovaním.“ Zvyšok vyučovania sa niesol v pokojnom, ospalom duchu. S učivom som bola popredu, a tak som na hodinách príliš nepracovala. Z nudy som vytrhla papier zo zošita a nenápadne som sa začala rozhliadať po triede. Zakreslila som lavice, urobila obdĺžničky a poznačila si, kto kde sedí. A potom sa začala zábava!

Každého spolužiaka som vystihla niekoľkými slovami a dôkladne zapísala do jeho obdĺžnička. Tak sa mi za chvíľu podarilo ohodnotiť celú triedu prevažne podľa výzoru. Hodina sa skončila a ja som celý papier skrčila a cez prestávku ho odhodila do koša. Bola to len chvíľková zábava. Ale stála zato!

Na druhý deň sa ku mne všetci správali odmerane a ja som nechápala prečo .Na konci vyučovania mi triedna prísnym hlasom oznámila: “Melánia, príď cez prestávku ku mne do kabinetu!“

Na dvere kabinetu som zaklopala s malou dušičkou. Privítala ma triedna s pokrčeným papierom v ruke.“ Studená sprcha! Hádam to prežijem!“ prebleslo mi hlavou. Niekto našiel papier ,ktorým som sa zabávala na hodine! Všetko som pochopila. Komu by neprekážalo ,keď by si pri svojom mene prečítal „má očká ako prasiatko, zuby ako veverička či uši ako slon“ a iné nelichotivé slová.

Nasledujúci deň som do školy prišla so stiahnutým žalúdkom. Prvú hodinu začala triedna netradične: „Melánia nám chce niečo povedať. Však?“Sťažka som sa nadýchla a nesmelo som zahlásila:“ Chcem sa vám všetkým ospravedlniť, mrzí ma, že som vás urazila. Nebolo fér ,že som sa na vás zabávala ,hoci vás nepoznám,“ dodala som ešte a sadla som si.

Slova sa potom ujala triedna.“Určite to chcelo veľa odvahy, aby si sa takto všetkým  ospravedlnila. Myslím, že by ste jej mohli dať šancu na nový začiatok,“ obrátila sa smerom k triede.

A tak sa aj stalo .V novej škole som si našla dobrých kamarátov a navždy som sa poučila, že decká nemám hodnotiť podľa výzoru.

Možno si tu predsa len zvyknem…

Melánia Straková, 9. ročník, II. kategória – próza, Základná škola, Brezová 19, Piešťany, ilustr. foto: T. Hudcovič

About PNky.sk

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972