Koktail

Pri stopovaní okolo sveta treba vymeniť strach za zvedavosť

By 11. augusta 201312 augusta, 2013No Comments

Mal to byť rozhovor o tom, ako mladá žena sama stopuje okolo sveta. Ale všetko je inak. Piešťanka Zuzana Piovarčiová (27) sa v roku 2009 rozhodla, že sa prestopuje Zem „kolom-dokola.“ Stopla (!) loď cez oceán, dokonca až tri, žila istý čas na Kanárskych ostrovoch aj Kapverdách. Prešla celú Južná Ameriku a práve teraz si plní sny na ostrovoch v Karibiku. Tento rozhovor je preto najmä o slobode a o rozhodnutí zbaliť si do batohu úsmev, pozitívne myšlienky a vydať sa kamkoľvek. Stačí len vymeniť strach za zvedavosť.

[singlepic id=45671 w=320 h=240 float=left]Stopom okolo sveta – kde sa ten nápad vzal?

Ten nápad je známy ako svet samotný. Stopovať sme začali v Anglicku, kde sme stop používali ako jediný spôsob dopravy vôbec. Je to najlepšia krajina, kde sa naučiť stopovať.

Tak nejako som začala a jednotlivé cesty, stopy, ľudia a príbehy ma viedli ďalej, po nitke, ktorá ma doviedla až sem.

Stopom okolo sveta išlo veľa ľudí. Jedna z najznámejších je Kinga – Free Spirit. Poľka, čo to zvládla za 800 dolárov kolom-dokola. Stretla som pár slečien, obyčajne Francúzsky, tie to ťahali cez Senegal, crossli na Kapverdy a potom do Karibiku. Boli to fascinujúce ženské… Ženské s guľami a štýlom. Cez Senegal to ťahajú všetci francúzsky a nemecky hovoriaci námorníci.

Ako sa stopuje cez oceán?

Hlavná vlastnosť je vytrvalosť. Stopnúť loď trvá okolo dvoch týždňov. Mal by si žiť a byť vidieť v prístave. Musia vedieť, že máš záujem pomáhať, byť priateľský, konverzovať so všetkými, pýtať sa. Ja som v niektorých prístavoch dostala privilégium čierneho pasažiera alebo obyvateľa prístavu – to bolo na Kapverdách. Starali sa o mňa ako o stratené zvieratko. Mala som voľný prístup k sprchám, elektrike, internetu, čo námorníci samotní platili ťažkými eurami.

Ale každá krajina má iné pravidlá. Dôležité je, že ťa musí byť vidieť a mal by si si spraviť čo najviac kamaratov na lodiach – chodiť s nimi opekať, pomáhať s čistením a podobne.

O crossingu by sa dala napísať kniha. Treba navyše sledovať vetry a pohyby oceánu, ročnú dobu a podobne. Nič nie je nemožné. Kamaráti Argentínci dostopovali až na Antarktídu.

Ako je to s bezpečnosťou?

Obavy o bezpečnosť sú väčšinou od ľudí, ktorí nikdy týmto spôsobom necestovali a taktiež od tých, ktorí nevedia ako sa správať v spoločnosti cudzích. Človek musí mať stopársku morálku a tiež si vypestovať istý stopársky charakter. Vedieť, čo povedať a čo nie, a tiež poznať mentalitu iných. Na stope sa človek toho o danej kultúre naučí veľa, nielen jazyk samotný, ale aj ako veci fungujú, čo sú lokálne špeciality, miesta kam chodia domáci, kde je to najlepšie z najlepšieho alebo inak povedané – najlokálnejšie z najlokálnejšieho.

Stopom sa vlastne učíš, ako byť jedným z nich, jedným z Brazílcov, Čilanov, Argentíncov a ľudia ťa medzi seba príjmu ako ťa prijali do vlastného auta. To je jedna z najkrajších vecí na stopovaní.

Dôležité je vedieť vždy hovoriť k veci, nájsť tému, ktorá zaujíma oboch zainteresovaných,, nenechať ľudí myslieť príliš dlho a nezaoberať sa myšlienkami – čo si myslí, že si myslím, že by si mohol myslieť – to je absolútny nonsens.

V takom momente ten človek cíti, že niečo nieje v poriadku. A ako náhle cíti, že máš strach, zaútočí. Si jeho obeť.

Mám zážitok s niekoľkými sociopatmi z Brazílie. Medzi nim bol aj jeden trestaný za niekoľkonásobnú vraždu. Faktom je, že ak tomu nevenuješ príliš veľkú pozornosť a nedáš najavo strach, tak dané konverzácie môžu byť veľmi zaujímavé. V Brazílii stopneš mnohých podobných ľudí – policajtov, čo vyvraždili polovicu zboru a sú na úteku, dílerov čohokoľvek a podobne.

Ja radšej ukazujem zvedavosť ako strach. Strach plynie z nevedomosti. Nevedomosť je výsledkom nedostatku skúseností. Čím toho človek zažije viac,tým sa menej bojí, čo môže vyprodukovať pocit ostatných, že je viac a viac ľahostajný. Nie som ľahostajná, len mnohé veci nepovažujem za príliš dôležité.

Na svojich cestách aj pracuješ. Je ťažké nájsť si v exotických krajinách dobrú prácu?

Mám obyčajné príležitostné práce alebo si ich vymyslím. Keďže sa strašne nerada obťažujem s pracovnými povoleniami, pretože ich vybavenie trvá veľmi dlho. Takže mám odpozerané rôzne typy ako založiť svoj vlastný biznis na kolene – napríklad učím jazyky, matematiku a informatiku. Alebo robím kuchárske eventy. Bryndzové halušky sú v Karibiku nesmierne exotické. V Chile sme rozmýšľali ako rozbehnúť slovenskú reštauráciu. Jeden Nemec predával sushi a chcel ma do toho namontovať. Potom ako skúsil moju štrúdľu, dostal nápad, že ju budeme predávať do barov v okolí.

Napríklad na Britských panenských ostrovoch robím turistického sprievodcu, potápača, ´šéfkuchára pre súkromné lode, námorníka – dovážam lode z rôznych ostrovov ako Antigua, St. Martin, pomáham manažovať jednu charter office, učím španielčinu a podobne. Keďže hovorím plynule siedmimi jazykmi a rozumiem ďalším piatim, dá sa s tým niečo robiť.

REKLAMA

bkk

Momentálne si v Karibiku. Ako sa stopuje tam?

Záleží na ktorom ostrove človek je. Tam, kde sú zbrane a chamtivosť, extrémna prostitúcia, žiadna morálka a vysoký konzum, ľudia nemajú žiaden zmysel pre pomoc druhým a nerozumejú stopovaniu. Tým je známe najmä Portoriko.

V Európe je tiež každý štát iný. V Španielsku si to musíš tvrdo vydiskutovať, vo Francúzsku ťa ľudia hľadajú, aby ťa niekam zviezli. Afrika je tiež magická. Prestopovala som celé Maroko.

Aj Južná Amerika je úžasná na stopovanie. Ľudia sú neuveriteľne priateľskí. Samozrejme vždy záleží od štátu a od oblasti. V Brazílii sa stopuje veľmi dobre s výnimkou veľkomiest. Nemám rada ani juh. Čím viac bielych tam stretneš, tým nebezpečnejší a menej priateľskí sú.

Musíš poznať mentaliltu a potom si spraviť pravidlá pre seba a nemáš nikde problém.

Čo nesmie na takejto ceste chýbať cestovateľovi v batohu?

Batoh je abundantný. Aj keď stratíš všetko, dôležité je myslieť pozitívne. Pozitívna energia a pocit, že určite prídeš kam máš, a že cesta ťa vždy zavedie na miesto, kde máš v danom momente byť, je veľmi potrebný.

A ďalšia vec, ktorú musíš mať so sebou je úsmev, plnú hlavu nápadov a historiek. Pretože stopár je rozprávač, psychológ, spoločník, asistent, McGyver a hlavne kouč pozitívneho myslenia a inovatívnych myšlienok.

[nggallery id=2438]

Pýtal sa: Martin Palkovič Foto: Archív Zuzany Piovarčiovej

About

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972