Víťazstvo v literárnej súťaže Piešťany očami detí 2016, ktorú organizuje Mesto Piešťany, si v II. kategórii – žiakov základných škôl od VII. do IX. ročníka, odniesol Adam Kubiš zo ZŠ Mojmírova. Jeho fantazijný príbeh o Piešťanoch vám prinášame v pôvodnej podobe (bez redakčných úprav).  

Chladný vzduch mi kĺzal po tvári, nohy mleli z posledného, tep bol na maxime a prsty mi chladom odpadávali jeden po druhom. Cyklistické preteky boli v plnom prúde. Zvládal som prudké zákruty, vyhýbal sa nepredvídateľným pohybom ľudí a včas vyhodnotil každú situáciu. V dnešných pretekoch  prekvapivo vyhrávam už od začiatku.

 Akonáhle som prešiel Kolonádový most, môj cieľ bol na dosah ruky. Ách, len keby som nezabudol na ten prudký zjazd dolu… Vyletel som do vzduchu. Keby bol niekto dole, možno by som ho aj prizabil. Dopadol som – a vtedy ma predbehol Max. Hodil som si najťažší prevod, veď sa len tak nenechám predbehnúť, no predo mnou bol krojovaný sprievod. Max ho obchádzal po trávniku, lenže môj šiesty zmysel zbadal, že v strede je maličká medzera. Keby som išiel cez medzeru, možno by som poštuchol pár ľudí, ale nič by ma nespomalilo, na rozdiel od Maxa, ktorého spomaľuje tráva…Možno by som prišiel prvý! Vírilo mi hlavou. Vyrazil som a vzápätí som počul urážky a nadávky, pravdaže,  na moju adresu. A zaslúžene!

 

Ale,.. muselo mi skočiť do cesty? Dieťa, áno asi to bolo dieťa. Zvrtol som teda volant a šuchol som  pár dospelákov , našťastie, nič vážne sa im nestalo. Vyletel som obrovskou rýchlosťou na trávnik  a zabrzdil som prednou brzdou. Možno som tam dopadol normálne, možno som urobil trojité salto, vtedy som to nevnímal. No dopadol som určite – do kríku, ktorý ma svojimi hladnými konármi vtiahol  dovnútra a … nasýtil sa. Myslím  ten krík.  Len som tam ležal a sledoval záhadnú obálku, ktorá sa zniesla z korún vedľajších stromov. Začalo pršať. Kvapky dažďa mi zlaňovali pomyselné útesy mojej tváre. Obálka mi dopadla do lona. A ja som tam stále ležal……..

S kamošmi sme neskôr utvorili kruh, v strede ktorého  som držal otvorenú obálku. Obálka bola značne zastaraná, zdrap papiera v nej takisto. Akoby ste sa preniesli do doby, kedy ešte za list neplatil odosielateľ, ale adresát. Papier bol preložený na polovicu. Vnútri bolo okrasným štýlom napísané:

Spoznajte bývalú slávu našich Piešťan!!!

Nie je to tak dávno, čo boli Piešťany centrom krásy, zdravia a čistoty. No tak ako väčšina týchto miest, aj naše sa stalo obeťou ľudskej povahy. Ibaže teraz milý priateľu, iba ty a nik iný, máš možnosť spoznať našu históriu a zistiť, či sa naozaj oplatí žiť na tejto vlne, či by sa nedala znova obnoviť naša známa Winterova ulica, kúpalisko Eva a snáď najznámejší symbol ľudskej chamtivosti – hotel Royal – Slovan. Stačí prísť a veriť v zmenu a tiež v kúzlo.

S pozdravom, tajomný pán W.

Nevedeli sme, čo si máme o záhadnom liste myslieť. Ale ešte väčším nezmyslom bolo, akým spôsobom sa k nám list dostal. A… prečo práve my? Skupinka obyčajných deciek, preháňajúcich sa na bicykli môže sotva vykúzliť nový hotel. Nebolo by múdrejšie zájsť k primátorovi, pán W.?

„Mali by sme tam zájsť,“ ozval sa znenazdajky Kristián.

„Kam akože?“

„No predsa na tie miesta. Myslím, že tak najbližšie je Winterova ulica. Možno že tam niečo nájdeme. Nejakú druhú časť listu alebo záhadného pána, ktorý nám predá informácie. “

„Podľa mňa je to nejaký trápny vtip. Načo sa tam navyše budeme trepať, keď si môžeme dať ďalšie cyklistické preteky?“ povedal Max.

„Nechcem ďalšie, poďme radšej na Winterku“

Nepotrebovali sme ani hlasovať, dostatočne som ich presvedčil, že sa tam oplatí mrknúť. Prešli sme cez Kolonádový most, popri nemocnici Alexandra Wintera a všetci sme zastavili pri Moste zaľúbených.

„Čo teraz Einstein?“ vyblafol na mňa Max. Očividne sem išiel nasilu.

„Neviem, možno by sme mali zájsť ďalej, na pešiu zónu.“

„Chalani, pozrite na toto,“ ozval sa Tobiáš. Svoj pohľad upieral na papier. Na strane, na ktorej malo byť pozvanie, bol text v ktorom sa písalo: Tvoju túžbu ukážu ti skryté dvere kmeňu javora.

„Ehm… pochopili ste to niekto??“ spýtal sa Tobiáš.

„ Je to jednoduché. Nájdite proste nejaký javor , ktorý je dostatočne široký na to, aby v ňom boli skryté dvere alebo niečo také.“

„Väčšinou sú tu mladé, no tento a tamten sú ….asi dostatočné,“ všimol si Kiko.

Rozbehli sme sa k nim, no žiadne dvere , alebo známky po nich či po ich otváraní,  sme nenašli.

„Niektoré dvere sa nedajú vidieť, možno že tam ani nie sú dvere, ale niečo, čo musíme preraziť. Alebo snáď niečo kúzelné?“ navrhol som, no Max ma asi nepočúval ale mlel si svoje.

„Myslím si, že je to jedna veľká hlúposť. Ak sú to nejaké skryté dvere, tak to dokáž, ty,ty,ty… kúzelník. Ukáž nám kúzloóó!“ Irónia v jeho hlase bola očividná.

Nemal som moc na výber,  ak som si ich chcel udržať. Nasadol som na bicykel a strednou rýchlosťou vyrazil naproti stromu. Išiel som a veril som si. Fakt som veril… Môj bicykel ma vyhodil zo sedadla pri kontakte s kmeňom. Našťastie som vyletel tak nabok, takže som, iba padol na chodník.

„Há!“ zasmial sa Max „vedel som to! Vedel som to! Iba si si narazil hlavu, nič iné!“

„To bol zatiaľ iba prvý strom!“ zvreskol som na neho. S bolesťou som sa postavil, naskočil na bicykel a pocítil príval energie. Rozbehol som sa, napriek stálym bolestiam, naproti druhému stromu. Tentoraz som vedel, že to vyjde. Či už niečo prelomím alebo, možno,  zmiznem. A vtom… som prešiel. A vyšiel na druhej strane. Na druhej strane spomínaného kmeňa. Pozrel som sa okolo seba. Bolo to čudné. Také… iné. Vyzeralo to, akoby som prešiel v čase. Ale vtom ma napadla jedna šialená vec. Prečo by to tu malo iba takto vyzerať?

29

Bolo to fakt šokujúce, no či už mi veríte alebo nie, stalo sa. Mohli ste sa spýtať kohokoľvek, každý povedal jedno a to isté: „Rok 1889.“ Winterova ulica v roku 1889 bola úplne iná ako tá  v súčasnosti. O autách vtedy ľudia iba snívali, po ulici sa preto preháňali kočiare s koňmi, čo podľa môjho názoru iba pridávalo tejto ulici romantický vzhľad. Budovy boli v historickom štýle, žiadne moderné stavby. Dodávalo jej to historický nádych, čo sa mne osobne veľmi páči. Práve preto milujem aj Prahu. Zmrzlina v tej dobe nebola rozšírená, takže si ju ľudia nekupovali. O kebaboch nebolo ani chýru, ani slychu. Nebola tu žiadna pešia zóna, ľudia si tu mohli sadnúť, stretnúť sa a porozprávať. Boli tu, síce, tiež ľudia rôznych národností, ale správali sa kultivovane a slušne, vzhľadom na to, že boli v Piešťanoch,  v kúpeľnom meste. Arabi vedeli, že si svoje deti majú držať na uzde a všetci sa navzájom tolerovali!  Žiaden rasizmus zo strany Piešťancov a zároveň úcta zo strany hosťov. Všetci jednoznačne vedeli, že sú vo výnimočnom kúpeľnom meste, ktoré navštívil i samotný Beethoven. Bolo to krásne a zároveň poburujúce, ak  zoberieme do úvahy, že súčasné Piešťany na to doslova a do písmena nemajú.

„Vau, to je neuveriteľné! Prvýkrát sa skutočne cítim ako v kúpeľnom meste! Máme fakt šťastie že si vybrali práve nás,“ ozval sa Max a ostatných to značne prekvapilo.

„Ak chceme stihnúť ešte to kúpalisko, budeme musieť vyraziť“ konštatoval som a ostatní ma poslúchli. Presvišťali sme do súčasnosti a vybrali sme sa ku kúpalisku Eva. Keďže bolo zimné obdobie, prístup k nemu nebol jednoduchý. No naše odhodlanie zažiť rovnaké dobrodružstvo ako predtým, bolo oveľa väčšie ako nejaká tabuľka s nápisom: Zákaz vstupu. Predrali sme sa na dvor, na ktorom bol obrovský hlavný bazén a pár menších. Kedysi výnimočné, v dnešnej dobe opovrhované. Aj tak by sa to dalo opísať. Jednou z nevýhod bolo to, že v súčasnosti Evu tvoria iba vonkajšie bazény. Bol tam i vnútorný, no mestskí radní ani „kúpeliari“ nechcú míňať peniaze na nejakú „zbytočnú“ opravu. Veď by si ich, napríklad, mohli strčiť do vrecka. Teraz v novembri zívali prázdnotou. Lenže ešte väčším problémom bola pre skupinku tínedžerov pozvánka. Neukazovala žiadnu indíciu.

„Myslím že… ak je to kúpalisko, tak vchod bude cez bazén“ ozval som sa no každý si hľadel svojho. Nevedel som prečo, ale mal som tušáka, že v tom bazéne je voda. Druhá časť môjho vedomia namietala. Veď tam nič nie je! Spýtajte sa kohokoľvek, pozrite sa pod akýmkoľvek uhlom. Neuvidíte ani kvapku! Napriek tomu som sa rozbehol a skočil šípku. Áno, až do poslednej chvíle som videl len suché dno bazéna. Ale vtom… som skočil som do vody. Bol som fakt vo vode. Cítil som, ako ma hladila po tvári, ako sa snažila dostať do každého zákutia mojej duše. Ale ja som ju nepustil. Väčšinou zadržím dych tak na 30 sekúnd. Tipujem, že tu ležím už 5 minút. Ako je to, sakra ,možné? Najprv som sa premiestnil vyše 100 rokov do minulosti a teraz tu zadržujem dych už 8 minút. Čo sa to deje? Myslel som, že je to ako rečnícka otázka. Nepotrebujem odpoveď, lebo odpoveď je zrejmá z fantázie. Zvláštne, ale reálne. Vynoril som hlavu a to, čo som videl, bolo nádherné. Príjemné letné počasie, okolo mňa ľudia. Nielen v bazéne, ale i okolo neho. Pri pohľade na plavky som spoznal štýl minulého storočia. Už druhýkrát za deň som v minulosti. Špica! Zazrel som kamošov. Pri pohľade na nich som si uvedomil, že sme jediný, kto sa kúpe v oblečení, s ruksakmi na chrbtoch a s mobilmi vo… Rýchlo som preplával na breh a vyšiel s vody. Nahmatal som vrecko a vytiahol mobil. Bol funkčný. A vlastne ani nebol mokrý. Tak ako celé moje oblečenie! Bol som totálne suchý, až na ten mliečny fľak, ktorý som si urobil pri raňajkách. Obzrel som sa, pretože som nepočul šplechot vody. Nemal som ani ako. Bazén bol prázdny a naokolo ani živej duše. Zrazu sa objavil Tobiáš, len tak, z ničoho nič. Kašľal. Otočil sa a zakričal: „Max, ty idiot, skoro si…“ Skončil v polovici vety, lebo nikoho nevidel.

„Keď vyjdeš z vody, všetko zmizne. Budeme musieť počkať, kým to dopne aj tým dvom“ ozval som sa práve vtedy, keď sa objavil Max. A hneď za ním Kiko.

„Prečo musí všetko skončiť tak rýchlo. Milujem to… bolo to skvelé. Vyzeralo to, akoby nikto nemal žiaden problém. Nikto sa s nikým nikdy nerozviedol, nikto sa neponáhľal do práce, nerobili si starosti s tým, či nastane nejaké globálne otepľovanie…“ Mali sa radi!“ zastonal Kiko. Niečo sa vo mne pohlo. Nemyslím odporný školský obed v črevách alebo prúd okysličenej krvi.  Niečo v mysli. Cítil som sa zvláštne.

„Len tak pre zaujímavosť, ešte máme pred sebou hotel Slovan.“

Ani sme necekli. Proste sme sa v tichosti presunuli. Bolo už šesť hodín, no nikomu to nevadilo. Noc už bola temná a šíra. Ľudia už neboli tak veselí, skôr sa tešili domov na nejakú ďalšiu stupídnu časť ich obľúbeného televízneho programu. Ako sa hovorí: Noc má svoje čaro.

Je pravdou, že hotel Slovan verejnosti dostupný nie je. Samozrejme, že sme deti, takže nebudeme behať po úradoch a vybavovať si nejaký špeciálny vstup. Podľa môjho názoru bolo jednoduchšie preliezť bránu. Ocitli sme sa pred mohutnými drevenými dvermi.

„Klop, klop, je niekto doma?“ spýtal sa Max a nám je už teraz jasné, že tak jednoduché to zas nebude. Viem, nemuseli sme byť až taký brutálni. No staré zhnité dvere sa stali obeťou nášho prerazenia. Cez malú škáru sme sa prepchali dovnútra. Chalani zapli baterky, a pred nami sa zrazu vypínala ruina pripomínajúca hviezdu, čo bola kedysi na výslní, no potom sa stala obeťou svojich fanúšikov. Už nebola taká slávna. Už s ňou nechceli strácať čas. Ale zároveň ju chceli mať pod dohľadom, aby neskúšala znova uspieť. Hotel Slovan sa stal obeťou súdneho sporu. Ale hlavne ľudskej chamtivosti. Bude s ním niečo? Zbúrajú ho? Alebo žeby obnovia? Všetci mlčia. Nikto  s tým nemá nič spoločné.
Nádherná vstupná miestnosť sa pýšila svojím až rozprávkovým vzhľadom. Steny v secesnom štýle, nádherné sedačky potiahnuté kožou, obrovský zlatý luster a recepcia prívetivá k hosťom aj 30 rokov po zániku. V strede veľkej miestnosti malý učupený stolík. A na ňom bol amulet so žiarivým namodralým drahokamom vnútri. Kiko bol prvý, kto sa k nemu dostal. Dotkol sa ho prstom a vtom sa stalo čosi magické. Zafúkal vietor. Nie normálny, bol to taký vetrisko. Všetko okolo sa začalo zdvíhať. Najprv kusy papiera či odpadnutej omietky, neskôr aj kusy dreva či dokonca tehiel. Až neskôr sa vzniesli aj stoličky, stoly, sedačky, starý koberec, obrazy, lampy a odtrhlo to aj ten veľký luster! Všetko sa to začalo točiť do kruhu a pripadali sme si ako Slnko v takom pomyselnom strede slnečnej sústavy. Až kým si to na mňa nenamierila jedna stolička. Ani som si ju nestihol všimnúť, náhle mi vrazila do tváre. Padol som k zemi a držal som si tvár. Cez moje viečka zrazu začalo prechádzať svetlo. Je to čudné, pretože tam bola tma. Otvoril som oči. Predo mnou sa rozpínala tá istá scéna. Akurát, že všetko bolo na mieste. A aj som sa tak trošku premiestnil v čase.

„Pomôžem vám, pane?“ ozval sa niekto, kto mi pripomínal čašníka alebo to bol lokaj?

„Nie netreba, zvlá…zvládnem to sám,“ vydralo sa zo mňa. Bol to náhly a nečakaný šok.

„Smiem sa spýtať na meno?“

„Volá sa Gerenday,“ skočil do reči Kristián, „som jeho brat. Sme synovia pána Gejzu Gerendaya. Som Ján a tu kolega, Pavol. Číslo izby 126. Naozaj ďakujem za pomoc, už to zvládnem sám.“

Lokaj s počudovaním odišiel. Kiko sa ku mne zohol.

„Vstávaj, bojovník. Dnes už si úspešne prekonal tri pády. Tipujem, že je to tvoj osobný rekord.“

„Ako si prišiel k tomu menu?“

„Proste som ho mal v hlave. Ako keď ti dajú meno. Zrazu ma napadlo že som Gerenday. Vedel som, že číslo izby je 126. A viem aj to, že mám v zadnom vrecku kľúče.“

Pripadalo mi to divné, ale zároveň fantastické. Žiadne vysvetľovanie, kto sme a čo robíme. Máme tu identitu. Po krátkom rozhovore sme zašli do údajnej izby. Dostali sme sa tam po krásnom drevenom schodisku. Naša izba nebola nijaká výnimočná od ostatných. Izba bola priestorná, vyplnená mnohým vyrezávaným nábytkom. Kúpeľňa obsahovala čistú sprchu a umývadlo. Bola to krása.

Napriek tomu, že sme si jedlo mohli objednať na izbu, zbehli sme do jedálne. Obsahovala kruhové stoly po štyroch miestach, takže akurát pre nás. Stoličky boli potiahnuté červenou látkou. Navečerali sme sa prakticky po celom svete. Ochutnali sme totiž každú kuchyňu, čo bola na výber. Obzvlášť mi chutila talianska. Po večeri sme vyskúšali ešte zábavnú miestnosť či krytú terasu, kde sme si dali aj drink. Boli sme v hudobných miestnostiach so zázračnou akustikou. Kochali sme sa zimnou záhradou. Hore  som si vybral najlepšiu izbu. Nie z pohľadu luxusu. Bola pekná vďaka vežičke s kruhovým okienkom, s ktorým zapadala do ďalších desiatok vežičiek. Mal som výhľad na Váh i Kúpeľný ostrov. Bolo to romantické. Keby som mal priateľku, vzal by som ju sem. Mal by som tu svoje tajné miestečko, ku ktorému by som sa mohol vracať znova a znova. Bol neskorý večer a viečka mi začali klipkať. O pár minút som tam ležal a…. drichmal. Bol som spokojný z dnešným výletom. Možno, keby som nemal rodinu, mohol by som tu zostať. A užívať si to do konca života. Ani som netušil, ako to bude trvať krátko. Ráno som sa zobudil za náhleho búchania na dvere. Počasie bolo sychravé, tak ako včera. Vyliezol som a doplazil sa k dverám. Stál v nich ten istý lokaj, čo sa o mňa včera bál.

1557495_771750719520851_1216785410_n

„Mladý pán, obávam sa, že vy a vaši priatelia nie ste tí, za ktorých sa vydávate,“ povedal miernym hlasom lokaj. Za ním som si všimol nazúrene vyzerajúcu rodinu. Rodičia a ich štyri deti. Vtedy mi došlo, čo sa stalo. Myslel som si, že Kristiána zabijem. Zobudil som ich a rýchlym tempom sme vyšli z izby.

„Zmiznite a už sa neukazujte“ skríkol svoje posledné slová už nie miernym hlasom lokaj. Prešli sme chodbou a výťahom dolu. Odišli sme vchodovými dvermi.

„Počkajte,“ oslovil nás tajomný pán, „to už odchádzate?“

„Áno, vy…“

„Dúfam, že ste si výlet užili. Stál ma veľa námahy a úsilia. Verím, že ste sa priučili,“ skočil mi do reči a vzápätí zmizol. Tak ako začala miznúť celá realita. Všetko sa začalo rozpadávať. Zem pod nohami sa zavlnila a zmizla. Spadol som do temnej diery, z ktorej niet úniku. Aspoň tak som to cítil.

„Ale ja ešte nechcem ísť.“

Otvoril som oči. Dýchal som rýchlo a prudko. Ako keby ma niekto buchol do pľúc. Obzrel som sa okolo seba. Čiernota a temno. Začal som rozoznávať nepravidelné obrysy konárov. Áno, boli to konáre. Bol som v kríku. V tom kríku, do ktorého som urobil trojité salto. Pamätal som si iba to ,že som sem padol a potom sa niečo stalo. Asi to bolo úžasné. Som si istý, že sme zažili s kamošmi niečo fascinujúce. Alebo sa mi to iba snívalo. Vydriapal som sa von. Videl som Maxa, ako sedí na lavičke pri fontáne, čo mal byť náš cieľ. Ale netešil sa z víťazstva. Namieril som si to k nemu.

„Čo ti je?“ spýtal som sa.

„Mal som taký divný sen, boli sme tam všetci a… nepamätám sa,“ zdôveril sa mi Max. Na bicykloch k nám prišli ostatní. Tvárili sa tiež tak divne. Niečo tu nehralo. Ako by sme sa zakrútili do nejakej časovej slučky.

„Bol to len sen,“ konštatoval som nakoniec. Nasadol som na bicykel a len tak som sa krútil okolo fontány. Ale niekde, niekde v mysli, moja maličká časť vedomia verila, že to, čo sa stalo, nebol sen.

 Adam Kubiš , 8.A trieda, Základná škola Mojmírova ulica, Piešťany, foto: archív PNky, FB Piešťany History, Balneologické múzeum

About PNky.sk

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972