Koktail

Pekinský denník (2.)

By 19. augusta 2012No Comments

Za pár hodín môjho strnulého spánku sa Peking zmenil. Slnko sa dobíjalo do mojej izby a výhľad z balkóna hovoril jasne o začiatku krásneho dňa. Zelený park s rybníkom a altánkom sa už neskrýval v nočnej tme. Okolie sa už vôbec nepodobalo na zlovestné geto. Prekvapovalo množstvo stromov, kvetov a upravených kríkov.

[singlepic id=33996 w=320 h=240 float=left]Náš apartmán sa tiež zmenil k lepšiemu. Odmyslela som si neporiadok a zjavil sa predo mnou naozaj pekný byt s dvoma spálňami, dvoma kúpeľňami, veľkou obývačkou, milou kuchyňou a jednou chodbou medzi tým všetkým, ktorá bola vlastne tiež provizórna spálňa. Dve veľké postele a veci porozhadzované naokolo boli jasne chlapčenským podpisom. Postele boli od večera nedotknuté. Sobotňajšia párty nebola určite nudná.

Apartmán som prehľadávala a spoznávala v čo najväčšej tichosti a opatrnosti, pretože Ekaterina ešte spala a nechcela som byť príčinou prebudenia pre žiadnu ruskú dievčinu. Dúfala som, že sa čo najskôr zobudí sama a povie mi, čo so mnou bude. Nemala som žiadne čínske peniaze, nevedela som kde je obchod, kde je banka, kedy mám test shooting. Mala som len kľúče a mobil. Aspoň ten mobil zazvonil. Volala Shirley, asistentka manažéra agentúry. Potvrdila som svoju polohu, odpovedala na urgentné otázky a dostala inštrukcie byť na telefóne.

Bez peňazí sa moja figúrka na šachovnici nemala kam pohnúť. Moja prvá cesta musela smerovať do banky, lebo s vreckovým od agentúry som mohla naisto rátať až od štvrtka. Keď sa Ekaterina zobudila, ani ma nenapadlo požiadať ju, aby ma sprevádzala do banky alebo mi ukázala okolie, len som ju požiadala o navigáciu. Inštrukcie boli jednoduché: „Keď budeš pred bytom choď doľava, znova doľava, popri hlavnej ceste zahni doprava a niekde tam uvidíš banku.“

Kráčala podľa týchto rád a naozaj som našla banku. Veľký úspech môjho orientačného zmyslu. Vošla som dnu a každý v miestnosti si ma premeral. Už na ulici som si uvedomovala množstvo pohľadov, ale teraz to bolo skutočne komické.

[singlepic id=33992 w=320 h=240 float=left]Pristúpil ku mne Jackie Chan a lámanou angličtinou sa ma spýtal, čo potrebujem. Porozumel, že chcem zameniť moje doláre, pomohol mi vyplniť formulár so žiadosťou a naskenoval môj pas. Pridelil mi číslo a o dve minúty som už sedela pred ďalším Jackie Chanom, ktorý vôbec nehovoril anglicky. Na pomoc prišiel tretí Jackie Chan s priam posunkovou angličtinou. Zatiaľ som všetkých naokolo videla ako kópie všetkým známeho herca a len som tušila, že aziatom sa musia všetci belosi javiť tiež rovnako. Možno sme pre nich len kópie Seleny Gomez a Justina Biebera.

Moje ďalšie kroky by smerovali do potravín, ale môj telefón sa ozval znova v správny čas. Dostala som rýchle avízo, že sa mám o 20 minút zobrať taxi na adresu, ktorú mi pošlú smskou. Od taxíka ma delila jediná vec. Nemala som zo sebou topánky na vysokom opätku, dôležitú súčasťou každej modelky. Musela som sa po ne bezpodmienečne vrátiť. Vbehla som do vstupnej haly, otvorila čipovou kartou vchod, odviezla sa na sedemnáste poschodie, vložila kľúč do zámky a nič. Dvere sa nedali otvoriť a spoza nich sa ozývali len čínske hlasy. Pomyslela som si, že som si len zmýlila dvere. Prebehla som chodbou s snažila sa otvoriť ďalšie, ale znova nič. Môj orientačný zmysel a čipová karta, otvárajúce všetky vchody, ma oklamali. Vyšla som pred vchod a snažila sa zorientovať. Môj vchod bol o dvadsať metrov ďalej, ale kým tom to zistila prešla som v panike celé okolie.

Nezostal čas na nič, schmatla som topánky a bežala znova von. Okolo práve prechádzal prázdny taxík. Neváhala som a nastúpila. Na taxikára, ktorý samozrejme nemal o angličtine ani slabú predstavu, som vytasila smsku z adresou. Netváril sa nadšene, skôr znechutene. Rozhodne sa nemienil pohnúť vpred. Náš čínsko-anglický dialóg nemal zmysel, rozhodla som sa vystúpiť a taxík sa vydal do ulíc bezo mňa.

Druhý pokus vyšiel. Pol hodinu som sedela prilepená k oknu a sledovala nový svet okolo. Popri cestách kvitli upravené záhony ruží, zelené parky striedali moderné výškové budovy a keď sme zišli z hlavného ťahu objavila sa aj tradičná čínska architektúra, lampióny, drožky, trhoviská. Cestná doprava tam už úplne stratila pravidlá. Chaos v neutíchajúcom rytme trúbenia klaxónov. Autá míňajúce sa o milimetre, chodci, cyklisti a motorky vyplňujúce miesto, ktoré náhodou zostalo, taxi trojkolky ženúce sa do protismeru, sem tam a mihne voz alebo samotný kôň obložený tovarom.

[singlepic id=34003 w=320 h=240 float=left]Miesto môjho fotenia bola pokojná štvrť, ktorú tvorili len umelecké ateliéry. Práve tu človek môže vidieť moderné čínske umenie, dokonca aj to, ktoré práve neoslavuje komunistický režim v krajine. Na serióznu exkurziu nebol priestor, tím mladých ľudí dozerajúcich na moje fotenie ma vtiahol do maskérne. Modeli majú veľakrát to šťastie, že sa dostanú na úchvatné miesta, ale pri práci často nemajú čas ani sa poriadne nadýchnuť vône naokolo. Nechcela som aby takto skončilo aj moje čínske dobrodružstvo, aj keby som túto krajinu mala spoznávať po nociach namiesto spánku.

Po hodine v maskérni som si obliekla prvý model, ktorý pre mňa pripravili a postavila sa pred ligotavú fóliu. Fotilo sa uprostred ulice. Slnko svietilo a odrážalo sa od ligotavej fólie za mnou, ktorou ďalší asistenti vášnivo trhali pre zvýšenie efektu. Nezostávala žiadna šanca na to aby sme neupútali pozornosť každého okoloidúceho.

Okrem vizážistky ma angličtinou prekvapil aj fotograf. Nie však tým, že by sa jeho znalosti presahovali moje, ale prvýkrát som sa stretla s Čingličtinou. Táto forma angličtiny s čínskym prízvukom niekedy nedáva žiadny zmysel, ale práve slová potrebné pri fotografovaní dávajú situáciám ten najkomickejší nezmysel. Keď mi fotograf dal inštrukcie ako: „Don´t smell,“ skutočne som nevedela čo odo mňa chce. Chce mi naznačiť, že nevoniam, alebo mám prestať dýchať? Posunkami mi naznačil, že hovorí o mojich perách. Takže prvá lekcia čingličtiny, smile (úsmev) sa prekladá ako smell (zápach). Druhá lekcia angličtiny sa týka slova eyes (oči). To sa prekladá do čingličtiny ako slovo ass (zadok). Pri frázach ako: „Open your ass, big smell, relax your ass, smell to camera“, asi všetkých modelov prepadne záchvat smiechu.

Tri hodiny fotenia prešli rýchlo. Ani som si neuvedomovala, že som stále nič nejedla. Moje telo bolo stále vyvedené z miery časovým posunom, čo bolo vlastne dobre lebo ma hlad nevyrušoval. Na obed som dostala asi tri kuracie krídelka z KFC. Keby neboli prehnane pikantné ani by som ich nerátala za prvé Čínske jedlo. Prečo niekto KFC považuje za dobrú stravu pre modelov? Zatiaľ nemám jasnú odpoveď, jednoducho Čína…

Od Čingličtiny som sa pohla k čistej Čínštine. Vizážistka ma popri zmene účesu pre interiérové fotenie naučila základné slovíčka. Opakovala som si ich nahlas ako modlitbu. Moja výslovnosť prišla Číňanom rovnako vtipná ako mne tá ich anglická. S Čínštinou ma čakalo ešte veľa bojov.

[singlepic id=33998 w=320 h=240 float=left]Asi rovnako veľa ako s taxikármi. Po hodinách fotenia sa začalo zvečerievať a prvý taxík, ktorý som našla ma odbil rovnakým spôsobom ako môj prvý pokus. Horšie bolo to, že v tejto oblasti taxíkov nejazdilo až tak veľa a ja som nemala skúsenosti s drzým stopovaním priamo na ceste. Inak ako drzo to na cestách však nejde a môj čas sa krátil kvôli vybíjajúcej batérii môjho „smart“ mobilu. Čínskymi znakmi zapísaná adresa môjho apartmánu v ňom, bola jedinou dôležitou vecou na svete. Ak by sa batéria vybila priskoro, zostala by som skutočne stratená bez záchytného bodu a odkázaná na zázrak. Šťastie sa ma držalo, taxík ma odviezol spať k apartmánu. Byt som našla už bez problémov, ale aj keď som sa snažila zo všetkých síl a uhlov, super bezpečnostný kľuč dvere neotvoril aj keď do zámku pasoval. Na smrť unavená som vzdala boj. Ekaterina odišla na posledné nákupy pred odletom domov, zostávalo len dúfať, že spolubývajúci sa vrátili z párty, alebo že, už neodišli na ďalšiu. Zaklopala som. Dvere otvoril Gery z Maďarska. Hneď za ním sa zjavil Mike z Kanady. Bolo to priateľstvo na prvý pohľad, ako vždy, keď sa stretnú ukacané a priateľské povahy. Prerozprávali sme celý večer. Overila som si, že nikto nemá šancu odhaliť môj Slovenský pôvod. Hneď ako zdokonalím Španielčinu, začnem sa začať  vydávať za Španielku či Brazílčanku.

Konečne som sa dostala aj k heslu od wifi a  darčekom na privítanie bol zázračný program umožňujúci prístup k web stránkam, ktoré sú v Číne zakázané. Bez googlu, gmailu, facebook-u a youtube-u by sme zostali nebezpečne separovaní od sveta za Čínskymi hranicami.

Mail z agentúry mi oznámil, že zajtra začínam o desiatej ráno prvým castingom. Po neskutočných dvadsiatich štyroch hodinách začne bežný život modelov vo svetovom veľkomeste. Ďalšie obavy sa rozplynú v Číne plnej prekvapení.

Autorka: Nikoleta Kováčová Foto: Nikoleta Kováčová, Zeus Loréz

[nggallery id=1856]

About

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972