Koktail

Pekinský denník (1.)

By 18. augusta 201219 augusta, 2012No Comments

„Najlepšie dobrodružstvá začínajú z nenazdajky. Ráno sa zobudíte, cez okná vpustíte slnko, pripojíte sa na internet a skoro vyskočíte z kože, keď sa dozviete, že o dva týždne sa už budete učiť jesť čínskymi paličkami,“ začína svoje rozprávanie mladá Piešťanka, ktorej domovom sa na niekoľko mesiacov stal Peking. Študuje žurnalistiku v Bratislave, ale venuje sa aj modelingu a práve vďaka nemu trávi toto leto v Číne. Zážitkov má neúrekom a rozhodla sa o ne podeliť aj s čitateľmi nášho portálu. Pohodlne sa usaďte a  preneste sa vďaka rozprávaniu Nikolety Kováčovej do ďalekej Ázie.

[singlepic id=33985 w=320 h=240 float=left]Tešila som sa tak, že sa mi snívali sny o mojom budúcom domove. Keď som sa ráno pozerala na zbalený kufor, šťastie sa už bilo s obavami. Naozaj odletím do Pekingu. Na moje prekvapenie mi Čínska ambasáda odobrila žiadosť o víza a letenka na moje meno už čakala na letisku. Nebolo úniku. Nech sa deje čokoľvek,  musím to v najhoršom prípade tri mesiace pretrpieť. Vedela som, že život modelky sa môže rýchlo zvrtnúť v peklo.

Rozlúčila som sa s rodinou, priateľmi, so psom, aj s Piešťanmi a vyrazila do sveta. Od tohto momentu začalo skutočné životné dobrodružstvo. Všetko už bolo len na mne. Žiadny sprievodca, len matná predstava o tom ako funguje letisko. Odlepenie sa od zeme a prvý prudký obrat vľavo vyvolali rýchli záchvat lásky k lietaniu.

Zaspala som rýchlo, mierne turbulencie ma zobudili až pred pristávaním. Prvý časový posun, svitanie do nového rána a hodinové čakanie na niekoho kompetentného na kontrolu môjho pasu v ktorom neboli Ruské víza. Čo pre mňa znamenalo okrem špeciálneho prístupu aj to, že z letiskovej haly sa nepohnem a z Moskvy neuvidím ani centimeter.

Deväť hodín do odletu sa nedalo prespať. Na sedadle v lietadle som si našla vankúš a deku, ktorú som po predchádzajúcom studenom lietadle vedela oceniť. Začala som sa tešiť na dobrý spánok a lietadlovú stravu. Sedadlo vedľa mňa však obsadil veľmi komunikatívny Rus. Háčik bol len v jazyku komunikácie. Prišli sme na to, že rusky rozumiem naozaj biedne. Cez Vladimírov silný ruský prízvuk som ťažko vydolovala anglické slová a niečo sme sa o sebe konečne dozvedeli. Obaja sme išli za prácou. Vladimír len na týždeň, ja na 3 mesiace. Našťastie sa ma nepýtal na nič konkrétnejšie, o modelingu sa mi práve rozprávať nechcelo.

Pár sedadiel predo mnou som zahliadla asi tri mladé, vysoké a vyparádené Rusky. Neskrývali, ba priam vystavovali každému pred oči to, že sú modelky. Jedno z mojich želaní bolo, aby som nemala ani jednu z nich za spolubývajúcu, aj keď to bolo nepravdepodobné. Vypočula som si príliš veľa zlých zvestí o spolubývajúcich z Ruska a netušila som, čo ma čaká za dverami budúceho domova.

[singlepic id=33988 w=320 h=240 float=left]Bola nedeľa, hodina po polnoci a so svojim kufrom som sa zaradila do radu Číňanov. Tak ako vraveli inštrukcie Pekinskej agentúry, pred letiskovým Starbucksom ma čakal usmiaty šofér s červenou šiltovkou, ktorého som poznala už z fotky. Trevor, moja prvá kontaktná osoba, bol energický päťdesiatnik opálenej pleti a ešte opálenejšieho úsmevu, ktorý ľahko mohol naháňať hrôzu. Šťastne som sa za ním rozbehla a začala naňho chrliť anglické vety. Nerozumel. Nerozprával. Len mi ukázal smer, usmial sa a odniesol batožinu do roztrasenej bielej dodávky. Sadla som si dozadu, keďže vpredu sedela mne neznáma žena, ktorá sa bavila len s Trevorom a len po čínsky. Dodávka sa šialene hnala za svetlami veľkomesta. Peking sa javil temný. Úzke tmavé uličky, podozrivé postavy, desivo sa smejúce tváre, šedivá hmla v diaľke. Po hodine sme začali spomaľovať. Asi nastal čas môjho predania do „masážneho salónu“ alebo zabitia.

REKLAMA
Camping Pullman - neseďte doma, príďte k nám

Zastavili sme, Trevor schmatol môj kufor a rýchlim krokom sa rozbehol do útrob bytovky pod ktorou sme sa ocitli. Výťahom sme sa vyšplhali na sedemnáste poschodie. Chodba na ktorej sme vystúpili naháňala v tme hrôzu. Špina, neznámy zápach, blikajúce svetlo na konci chodby. Chýbala už len stekajúca krv.

Trevor na nič nečakal a otvoril prvé dvere naľavo. Po dni cestovania som sa ocitla v obývačke môjho nového domova. Kým Trevor niečo vykrikoval a behal po izbách stihla som si uvedomiť aký neporiadok je všade naokolo. Z naoko prázdneho bytu sa vynorila jeho prvá obyvateľka.

[singlepic id=33986 w=320 h=240 float=left]Podali sme si ruky a predstavili sa. Ekaterina bola z Ruska. Vnútorne som si povzdychla. Moje obavy sa ako vždy mali rozplynúť, nie napĺňať. Po pár úvodných vetách mi stroho oznámila, že zajtra cestuje spať do Ruska, že tieto mesiace budú pre mňa ťažké, že ostatní spolubývajúci sú buď na párty alebo mimo mesta, že mám zajtra test shooting, že nevie heslo od wifi a zapriala mi dobrú noc. Všetko bez nejakého náznaku entuziazmu. Aspoň vedela po anglicky.

Trevor mi do rúk strčil mobil spolu s kľúčmi a nechal ma samú v tichom a temnom byte. Našla som si posteľ, ktorá vyzerala až na pár neumytých riadov nepoužívane. Budík som nadstavila na ôsmu, prezliekla si plachty na posteli a ľahla si na chrbát. V hlave mi zneli slová o tom, že to bude ťažké. Desili ma. Opakovala som si, že to zvládnem, nech sa deje čokoľvek. Viem predsa zatnúť zuby a pretrpieť všetko.

Autorka: Nikoleta Kováčová Foto: Nikoleta Kováčová, Zeus Loréz

[nggallery id=1855]

About

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972