Na Kubu s batohom 2/5

16. júla 2011 Off Od

Keď Kryštof Kolumbus v pätnástom storočí dorazil k brehom Kuby, opísal ju ako najkrajšiu krajinu, akú kedy ľudské oko videlo. Čoskoro ju však opustil kvôli honbe za zlatom a Hispaniolou. S príchodom Španielov na čele s Diegom Velasquézom na Kube vznikajú početné kolónie.

[singlepic id=16406 w=320 h=240 float=right]Pôvodní obyvatelia taínski Indiáni sa spočiatku nečinne prizerajú nechutným praktikám španielskych žoldnierov. Čoskoro však vzniká otvorená vzbura, ktorej hlavní povstalci sú nekompromisne pobití alebo upálení na hranici. Hoci bolo otroctvo oficiálne pápežom zakázané, španielski kolonizátori si našli cestu, ako obísť zákon a prinútiť zotročené obyvateľstvo tvrdo pracovať v baniach. Mnohí podľahli smrteľným európskym chorobám, ktoré dovtedy nepoznali. Na konci šestnásteho storočia bolo preto pôvodné kubánske obyvateľstvo na pokraji vyhynutia. Súčasné obyvateľstvo tvoria miešanci troch rás – taínskych indiánov, otrokov privezených z Afriky (ktorí tvoria väčšinu) a španielskych kolonizátorov. Jedným z nich bol aj Španiel San Crisóbal de Habana, ktorý prišiel na Kubu v šestnástom storočí a založil hlavné mesto nového sveta – Havanu.

Do Havany sa človek zamiluje bez toho, aby vedel prečo. Táto polorozpadávajúca sa karibská metropola si okolo prsta omotala nejedného cudzinca. To isté platí o krajine ako takej. Winston Churchill po príchode na Kubu prehlásil, že teraz už môže v kľude „vypustiť dušu“.

[singlepic id=16421 w=320 h=240 float=left]Po našom príchode do hlavného mesta nás čaká rodinná známa, Kubánka Elza, ktorá pracuje pre cestovnú kanceláriu na Kube ako sprievodkyňa. Vychádzame bočnou uličkou zo štvrti Vedado. Ľudia vysedávajú na svojich polorozpadnutých terasách a diskutujú so susedmi. Na hlavnom ťahu Elza kýva na autá na ceste. Zastavuje nám americký Ford z päťdesiatych rokov. Na streche však nemá žiadny nápis. Sedím vzadu na masívnej koženej sedačke spolu s dvoma ženami a troma deckami. Neskôr Elza vysvetľuje, že taxíky sú pre Kubáncov dosť drahé, preto miestni využívajú „colectivos“. Každý, kto má doma niečo, čo jazdí, sa tak snaží privyrobiť si tým, že zvezie kohokoľvek za pár centavos. Takto nás cesta do centra vyjde asi desať centavos, bez Elzy by nás však ako turistov nevzali. Vystupujeme v centre pred mohutným Capitoliom.

El Capitolio – kedysi sídlo kubánskej vlády, dnes akadémia vied. Táto majestátna neoklasicistická budova je kópiou Capitolu vo Washingtone. Táto budova je najväčšou architektonickou pýchou Havany. Bola postavená z nevyčerpateľných zdrojov peňazí, ktoré vláda získala za cukrovú trstinu – najcennejšiu plodinu Kuby.

[singlepic id=16457 w=320 h=240 float=left]Je nenormálne teplo, snažíme sa uniknúť pred slnkom. Zamierime preto do krčmy a to nie hocijakej. La Bodegita del Medio je krčma, kde sa rumom nalieval Ernest Hemingway. Známy ako „papá“ tu zaháňal svoje depresie. Obávam sa však, že Bodegita stratila svoju bohémskosť aj hemingwayovské kúzlo. Ostalo tu iba predražené mojito a organizované autobusové zájazdy z Varadera.. Oveľa príjemnejšou atmosférou pôsobí menej propagovaný podnik El Floridita. Je to kolíska svetoznámeho koktejlu daiquiri, ktorý sa preslávil tiež vďaka Hemingwayovi po prvej svetovej vojne. Na mieste, kde zvyčajne sedával, je postavená jeho socha v životnej veľkosti. Legenda hovorí, že dokázal vypiť trinásť veľkých panákov na jeden záťah. Na jeho počesť sme si s Elzou objednali „papá Hemingway special“, vraj jeho najobľúbenejšiu variantu daiquirí. Recept je prísne tajný, bolo však cítiť grepovú šťavu.

[singlepic id=16442 w=320 h=240 float=right]Centrum Havany sa delí na dve časti – Havana Vieja (stará) a Havana Centro. Zatiaľčo stará Havana je neustále rekonštruovaná a obnovovaná, snažiac sa fungovať ako turistické centrum, v Havane Centro si musíte dávať pozor, aby vám kus fasády alebo balkóna nespadol na hlavu. Majestátne koloniálne stavby vystavané pred viac ako päťdesiatimi rokmi dodnes len chátrajú a na ich rekonštrukciu vláda údajne nemá peniaze. Dnes skôr pripomínajú temné a zdevastované paláce. To však neodrádza početné kubánske rodiny, aby sa tu tlačili za zamrežovanými oknami. Poobedie trávime prechádzkou úzkymi uličkami v centre Havany. Dvere a okná na domoch sú rozcapené dokorán, decká pobehujú po uliciach z domu do domu. Na obed skočíme do miestnej kaviarne. Jedlo síce nič moc, ale aspoň majú na každej terase živú kapelu. Kubánci nevedia bohvieako variť, na ich obranu však treba dodať, že ani nemajú veľmi z čoho. Jedlo podávané v reštauráciách mi nikde nechutilo. Možno je to aj preto, že tu nie je bežné jesť v reštauráciách. Rodiny sa stravujú doma. Elza varí výborne. Na miestnom trhovisku občas predáva sendviče a tak si privyrába. „Minule som im spravila langoše a boli preč len taký fukot.“ Rozpráva mi, že Kubánci si na zdravé jedlo nepotrpia, naopak hranolky a pizza sú tu veľmi obľúbené. Večer nás Elza pozýva k sebe na večeru. Namiesto večere je nakoniec hostina. Národným kubánskym jedlom je „congri“ – čierne fazule s ryžou. Congri je typické jedlo chudobných, keďže je lacné, nenáročné na prípravu a veľmi výživné. U Elzy však hlavný chod tvorí langusta v syrovej omáčke a bravčové stejky. Ako prílohu Elza pripravila domácimi zbožňované hranolky, zeleninu a špeciálne obrie banány pečené na oleji. Polievka ako inak rybacia. Mňamka! To ešte netuším, že o pár dní budem môcť na tieto delikatesy iba spomínať.

[singlepic id=16447 w=320 h=240 float=left]Po výnimočnej večeri popíjame cuba libre a preberáme život na Kube, politiku, hudbu… Keď slnko zapadne a teplota vzduchu je trochu znesiteľnejšia, vyrážame na večernú obhliadku mesta. Míňame slávny modernistický hotel National, ktorý je vyhlásenou historickou pamiatkou. V tomto svetoznámom hoteli bývali hviezdy ako Frank Sinatra, Marlene Dietrich, Marlon Brando či Al Capone. Zaujímavosťou je, že v roku 1946 sa tu konala konferencia mafie Cosa Nostra s vodcami Kuby. Stretnutie bolo organizované Charlesom „Lucky“ Lucianom. V roku 1960 ho však Fidel pre verejnosť zatvoril a spravil si z neho súkromné sídlo využívané najmä na politické účely. Hneď vedľa hotela sa tiahne známa, osem kilometrov dlhá promenáda pri mori – Malecón. Po západe slnka toto miesto ožíva a stáva sa dušou celej Havany. Skupinky mladých ľudí sa tu stretávajú a popíjajú lacný kubánsky rum. Malecón je ale hlavne miesto zamilovaných, ktorí tu vysedávajú na masívnych kamenných múroch a upierajú pohľad na morské vlny. Útočisko tu však nachádzajú aj mladí umelci, filozofi, potulní speváci a rybári. Keďže sme sa chceli nechať uniesť atmosférou tohto miesta, kúpili sme si malú fľašu bieleho rumu, posadili sme sa na Malecón a pozorovali okolie. Čoskoro sa nám prihovorili mladí Kubánci – pouliční muzikanti. Prekvapila nás ich otvorenosť a úprimnosť, keďže väčšina Kubáncov sa s cudzincami bojí hovoriť o politike a o živote na Kube. Vysvetľovali nám, aký je tu život ťažký a ako sa musia každý deň predierať. Na konci rozhovoru ma však zaskočilo, keď si od nás vypýtali peniaze s vysvetlením, že sme bohatí Európania a naše životy sú pravdepodobne dokonalé. Po čase som si zvykla, že všetci domáci si myslia to isté. Ak sa Európan alebo Američan ocitne na Kube, zaručene je bohatý a preto ho treba čo najviac ošklbať. Toto bude asi zásluha plážových turistov z all inclusive rezortov.

Text: Michaela Haringová Foto: Simona Haringová a Michaela Haringová

[nggallery id=924]