Do Sýrie s batohom (4/5)

26. februára 2011 Off Od

Sýrska arabská republika je moslimský štát. Paradoxom je, že kresťanov tam je až 10%. Moslimovia, kresťania a židia tu ale spokojne žijú veďla seba. Neexistuje medzi nimi nejaká neznášanlivosť alebo zášť.

Veľké mestá sa zvyčajne delia podľa náboženských etník. Staré mesto – medina, je časť moslimská, nachádza sa tu väčšina mešít a spravidla býva najrušnejšou časťou mesta. Nové mesto, nazývané aj kresťanská štvrť, je domovom arabských kresťanov. Tu mnohokrát stretnete nezahalené ženy, dámske butiky ponúkajú odvážnejšie modely a bežne tu natrafíte na obchody s alkoholom. Ďalšou časťou je židovská štvrť (Harat al-Yehud), rozhodne však stojí za návštevu, keďže disponuje unikátnou architektúrou. Niektoré mestá majú aj štvrť kurdskú, keďže Kurdi nemajú vlastný štát, ich početné menšiny žijú v Turecku, Iráne, Iraku, Arménsku a v Sýrii kde tvoria vyše 10% obyvateľstva.

[singlepic id=10327 w=320 h=240 float=left]Prílet z Európy do hlučného Damašku býva pre našinca často kultúrnym šokom. Preto vyrážame na úplne iné miesto – tiché, duchovné a vzdialené len 60km. Je to dedinka položená 1500 m. n. m. doslova vytesaná v skalnom masíve – Maalula. Ešte výnimočnejšou ju však robí to, že miestni obyvatelia hovoria dodnes aramejsky – jazykom Ježiša Krista. Prichádzame bielym servisom na malé námestíčko. Ľudia majú svoje domy terasovito vytesané do skaly, čo pôsobí veľmi biblicky. My však vyrážame hore do kopca, kde sa nachádza Kláštor sv. Tekly.

Podľa legendy bola Tekla prenasledovaná vojakmi, ktorí ju chceli popraviť za jej vieru. Zahnali ju ku skalnej stene kde sa modlila k Bohu, aby jej pomohol. Zrazu sa v skale objavila trhlina, cez ktorú Tekla utiekla. Bola prvou ženskou mučenníčkou. V jaskyni, cez ktorú unikla, neskôr žila a uzdravovala ľudí.

Obyvateľkami kláštora sú milé usmievavé mníšky menšieho vzrastu. Jedna z nich sa nás ujme hneď pri vstupe, vedie nás dnu a hrdo nám ukazuje ich „vianočnú miestnosť“. Je to izba s vianočným stromom, nafukovacím Santom Clausom v životnej veľkosti, tisíckou blikajúcich svetiel a umelými ovcami, ktoré po stlačení tlačidla autenticky mékajú. Som v šoku, žiadny z amerických domov by vianočnou výzdobou neprekonal toto miesto. Milá mníška nám vysvetľuje, že je to ich vlastné dielo a opakovane nám púšťa mékajúcu ovcu. Nezabudnuteľný zážitok.

[singlepic id=10329 w=320 h=240 float=right]Nachádza sa tu aj malá útulná kaplnka vyzdobená nádhernými freskami s vôňou starého dreva a horiacich sviečok. Napriek svojej veľkosti pôsobí oveľa duchovnejšie ako iné svätostánky, akoby tu bola odjakživa. Na najvyššom nádvorí je jaskynka v skale s malým vchodom. Pred vstupom sa vyzúvame. Steny sú obvešané svätými obrázkami a ikonami. Uprostred miestnosti sedí v tichosti stará mníška v habite a štrikuje. Z času na čas zapáli sviečku na oltári, ktorý má pred sebou.

Neskôr sa vydávame úzkym kaňonom vyššie, ktorý vedie ku kláštoru Svätého Sergiusa, odkiaľ sú najkrajšie výhľady na Maalulu. Pomaly schádzame dolu do dediny, keď na nás kričí pán na kopci so somárikom a volá nás k sebe. Volá sa Michael, píše svoje meno na železné dvere kameňom. So zvedavosti sa necháme zatiahnuť do skalnej jaskyne, kde sa nám arabsky snaží vysvetliť čo tu vlastne robí, ale neúspešne. Zbehneme teda ešte do miestnej pekárne, kde robia v peci rôzne druhy koláčikov posypané miestnym korením a vyrážame ďalej.

[singlepic id=10312 w=320 h=240 float=left]Jedným z najväčších sýrskych pokladov sú ľudia. O Slovákoch sa hovorí, že sú veľmi pohostinný národ. Nie je to však nič v porovnaní so Sýrčanmi. Na svojej prvej ceste som zopár dní cestovala s jedným Kolumbijčanom. Túlali sme sa po pamiatkach okolo mesta Tartus a trochu sme zablúdili, ocitli sme sa uprostred ničoho a jedinou možnosťou dostať sa späť bolo stopovať. Zastavil nám mladý usmievavý pár s tromi malými dievčatami na zadnom sedadle. Žena nám mávla, aby sme nasadli k deťom. Rodičia boli veľmi sympatickí, usmievaví a zvedavo nám kládli kopec otázok. Keď sme dorazili do mesta pozvali nás do cukrárne, kde sme pokračovali v konverzácii. Zaujímalo ich snáď všetko o nás a o „našom svete“. Keď každý dopil svoju kávičku a prirodzene nastal čas sa rozlúčiť, otec rodiny nás nečakane pozval na výlet na hrad Musyaf. Nemohli sme odmietnuť. Hrad bol nezabudnuteľný, oveľa väčším zážitkom pre mňa bol deň strávený z úžasnou arabskou rodinkou, ktorá sa s nami v tento deň podelila o všetko. A to je len príklad nekonečnej sýrskej pohostinnosti a dobrosrdečnosti, s ktorou sa tu stretnete na každom rohu.

[singlepic id=10318 w=320 h=240 float=right]Vyrážame ďalej, tento krát do Mar Musy – pútnického kláštora v horách uprostred vyprahnutej krajiny. Najbližšie mesto je 17 km a hore ku kláštoru sa musí po svojich. Žije tu komunita arabských kresťanov. Všetci sú vítaní, ubytovanie a strava je zadarmo, dĺžka pobytu – neobmedzená, pri odchode však môžete kláštoru darovať nejaké peniaze. Je však potrebné začleniť sa do komunity a dodržiavať miestny režim. Ráno a večer sa dve hodiny medituje, ak sa rozhodnete meditáciu vynechať nesmiete dve hodiny rozprávať alebo byť v blízkosti iného človeka. Je sa spoločne v „stane nad terasou“, všetci si posadajú dokola na koberec a popri jedle sa spoznávajú a diskutujú. Každý priloží ruku k dielu – niektorí pripravujú jedlo, iní upratujú či perú. Komunita je sebestačná. Pútnikov sem chodí pomerne dosť. Niektorí na noc – dve, iní tu zas trávia mesiace ako napríklad nemec Andreas. Tento 50-tnik a súčasný šéf kuchyne tu žije už 4 mesiace. Je to ozajstná očista duše, človek tu nájde vnútorný pokoj, slovo stres neexistuje. Ľudia sú skvelí a atmosféra nenapodobiteľná. Človek si jednoducho uvedomí čo je v živote dôležité a príde na úplne iné myšlienky.

Prečítajte si aj: Do Sýrie s batohom (1/5), Do Sýrie s batohom (2/5), Do Sýrie s batohom (3/5)

Text: Michaela Haringová Foto: Michaela Haringová, Martin Bahník

[nggallery id=511]