Koktail

Denník princeznej alebo tri dni medzi hviezdami

By 14. júna 2011No Comments

Džezový Festival Doda Šošoku je za nami. Priniesli sme vám viacero materiálov o zaujímavých hudobníkoch, ktorí na ňom vystupovali. Doteraz to bol však pohľad zo strany diváka a hosťa. Tento článok je iný, je to pohľad z vnútra, pohľad princeznej, ktorá strávila tri dni medzi hviezdami :-)…

NÁPAD

„Príde sem Robert Glasper a Kenny Garrett a bude treba sa im venovať.“

„Kto??“

„Americkí jazzoví hudobníci, veeeľmi dobrí, nepoznáš…?“

„Ja o jazze nič neviem.“

„Ani oni o Slovensku.“

Takto nejako to začalo. Vo štvrtok večer smrť v očiach, Wikipedia otvorená (Robert Glasper Trio: Robert Glasper, Chris Smith, Mark Colenburg; Kenny Garrett Quartet: Kenny Garrett, Marcus Baylor, Corcoran Holt, Benito Gonzales a manažér Masanori Yura), Google obrázky sa tiež činili, telefón na uchu, prosby vodičom mikrobusov… Trocha spánku, zohnať aspoň jednu zodpovednú a stopercentne spoľahlivú osobu fungujúcu ako vodič, komunikačný článok, zabávač, starač, nakupovač, opora v prípade potknutia sa, ako plece na vyplakanie sa, a o piatej ráno budíček. Našla som. Ďakujem. A na prvé ráno ešte jedného. Silná trojka, to už sa dá zvládnuť.

 

PIATOK

[singlepic id=14996 w=320 h=240 float=left]Dve autá smer viedenské letisko. Glasperovci priletia tam, Garrettovci do Ostravy, po tých pôjde mikrobus. V ruke tabuľky Robert Glasper Trio a Evian minerálka. Dva lety. Toronto a New York. Toronto priletelo v poriadku a načas, vystúpil usmiaty Mark Colenburg a absolútne eliminoval našu počiatočnú nervozitu otázkou, či sa večer pôjdeme niekam baviť, ideálny by bol vraj koncert. Paráda, začalo to dobre, večer hrá v Kursalone Valihora, Vizváry, Rózsa, Bugala a krásna Anita Soul. Let z New Yorku s Robertom Glasperom a Chrisom Smithom na palube mešká 3 hodiny.

Prvé auto s Colengurbom smeruje do piešťanského hotela Pavla, kde je už všetko pripravené presne podľa požiadaviek v zmluve. Sedíme na letisku, pozeráme sa cez okno na odlietajúce lietadlá a čakáme. Aký asi bude Glasper, či sa s ním bude dať baviť, alebo to bude taká tá zdutá star s hviezdnymi maniermi? Lietadlo z New Yorku pristane a Glaspera ani Smitha ešte hodinu a pol nikde. Začíname byť nervózni, na mobil sa mu dovolať nedá. Po chvíli sa dvere otvoria a vyvalí sa obrovský čierny chlap v tričku, na ktorom badať známky dlhého letu, vytočený, ani ruku nepodá, len začne typickým newyorským dialektom nadávať. Chris Smith stratil pas, pravdepodobne v lietadle, a byrokratickí Rakúšania mu nedovolia vrátiť sa do lietadla pohľadať ho. Je presvedčený, že zostal tam. Chrisa držia na letisku a my pri koláči a káve čakáme. Robert sa medzitým upokojí a naučí sa povedať po nemecky „danke“, a vždy, keď mu čašníčka niečo prinesie, skúša to na ňu znova a znova, ale pani je evidentne rasistka a nijaký špeciálny dojem to na ňu neurobí, skôr naopak. Čo už, asi nevie, koho obsluhuje.

[singlepic id=14998 w=320 h=240 float=right]Po nekonečnej dobe strávenej na letisku Chrisa nakoniec púšťajú, do lietadla ho nenechali sa vrátiť, takže pas, samozrejme, nemá. Pýtam sa, či mu dali nejaké papiere. Nie. Načo? Ešteže existujú mobily a že ľudia, ktorí celú túto akciu dávali dokopy, sú pohotoví a schopní vybaviť v krízovej situácii naozaj čokoľvek. Na americkej ambasáde v Bratislave v piatok pracujú do tretej. Po prosbách cez telefón sú ochotní počkať do pol štvrtej. Z Viedne zápcha, piatok poobede, ako inak. Tesne pred pol štvrtou dorážame na miesto činu. Dnu púšťajú len Chrisa, my čakáme vonku. Asi po pol hodine sa vráti, že potrebuje fotky. Utekáme do najbližšieho foto a o pár minút sme späť. Potom si ho tam nechajú ešte dve hodiny.

Za ten čas mám možnosť bližšie spoznať Roberta a zistiť, že hviezdne maniere teda nemá. Chce zmrzlinu a keď zbadá Segway, naučí sa povedať „mozesitopozicať?“ a ideme [singlepic id=14997 w=320 h=240 float=right]sa povoziť. V sekunde, kedy skoro nacúval do stánku so suvenírmi pred národným divadlom, ho od Segwaya beriem preč, aby sa v zdraví dožil aspoň koncertu. Po nekonečnej dobe sa už vraciame aj s novým pasom a Chrisom, ktorý si pospal na ambasáde, do Piešťan. Zápcha –áno, piatok poobede. Do Pavly prichádzame unavení a nahnevaní, ale chlapci sa za pár minút dokážu dať dokopy až natoľko, že cestou z Pavly sa už smejú na každom liste a kamienku, a tak sa pri večeri a koncerte v Kursalone, kam sme ich naozaj dotiahli, slušne zabávame. Naši muzikanti ich vyzývajú, aby si s nimi zahrali, to však nechcú. Večer sa slušne presunú do hotela a okrem nočného sťahovania Marka Colenburga z jeho izby do inej je všetko v poriadku. Mark totiž s hrôzou v noci telefonuje na recepciu, že má v izbe „animals“ a že sa bojí. Nechal otvorené okno a zasvietené svetlo… No áno, ja byť napríklad niekde v Afrike, tiež by som sa bála, keby mi vletelo niečo do izby…

 

SOBOTA

Ráno panika. Zaspali sme a Kenny Garrett aj s celou posádkou, ktorí prileteli do Ostravy, už sú na ceste do Thermie. Ja v sprche. Náš dokonalý tím je natoľko silný, že po tomto zistení sa podarilo zmobilizovať všetky sily a Garretta nakoniec čaká v Thermii celá delegácia, keďže každý v panike volal každému, aby tam niekto bol. Obedovať chce len Kenny a jeho manažér. Sú milí, komunikatívni, ochotní baviť sa o čomkoľvek, pohodoví, inteligentní, zaujímajú sa o Slovensko, folklór, Piešťany… No čo dodať. Po dlhšom čakaní na lososa doňho Kenny dvakrát „šprtne“, odloží príbor a poďakuje. Pýtam sa, či mu nechutí. Chutí, ale už nechce. Dá si niečo v hoteli. Nepríjemný pocit. Zdvíha sa, že ho treba odviezť do hotela, pred zvukovou skúškou si chce oddýchnuť = zahrať si v Thermii na klavíri. Keď sme s manažérom osameli, pýtam sa, aký bol problém s lososom. Odpoveď znie, že je to normálne, že Kenny nejedol, a že sa nemám stresovať. Tak sa nestresujem a v Thermii mu dohodnem neskorý obed, ktorý, predpokladám, dopadne podobne ako losos.

Zvuková skúška, časový sklz napodiv len pol hodiny. Najprv manažér s bubeníkom Marcusom Baylorom, neskôr aj Kenny, Corcoran Holt a Benito Gonzales. Po nich Glasperovci. Zvítajú sa na javisku ako starí známi a naozaj sa úprimne tešia, že sa stretli, netušili totiž, že obe kapely hrajú na tom istom festivale. Vyratujeme, či sa nám, organizátorom, podarí ísť osprchovať a prezliecť a kedy to asi bude. Vychádza nám to tesne pred koncertom, tak dúfame…a naozaj – máme hodinu a pol pre seba, hurá! Sprcha, ožehliť, obliecť a utekať.

Glasperovci aj s fľašou vína z hotela meškajú len necelú pol hodinu, to sa dá zvládnuť. Robert pred koncertom odkázal zo šatne, že začnú, až keď dopije celú fľašu. Ľudia. Málo… Potom viac, ale stále nie plno. Toto je fakt škoda. Hviezdy prvého kalibru. A koľko pokope! Ale na druhej strane, tí, čo sedia v hľadisku, sú ozajstní jazzoví fajnšmekri, ktorí vedia, prečo prišli. O chvíľu Garrettov odvoz do Domu umenia. Po zistení, že máme pol hodiny sklz, Kenny usúdi, že nepôjde do Domu umenia tak skoro, a teda že tej pol hodiny máme s autom čakať. Ale Marcus Baylor by sa rád pozrel, ako Glasperovci hrajú. Vyzúvam si ihličky a bosá si sadám za volant auta, ktoré som nikdy nešoférovala…

O chvíľu už sú všetci bezpečne pripravení na mieste činu. Robert špeciálne pre mňa zachrochtá do mikrofónu a my sa vzadu smejeme. Garrettovci, úplne triezvi, hrajú neskutočne. Nedá sa povedať, kto je lepší, každý je iný, ale obe kapely sú skvelé. Nie, skvelé je slabé slovo. Proste jeden z najgeniálnejších koncertov, aké sme tu videli.

[singlepic id=14999 w=320 h=240 float=left]Padne otázka, kde bude afterparty. Pohotovo odpoviem, že v Kursalone. Obleje ma pot, a volám členom nášho neuveriteľne pružného tímu, nech zmobilizujú všetky sily a zariadia to. O chvíľu je všetko pripravené a my zahajujeme presun na etapy podľa kapacity áut. Zostávam v Dome umenia posledná len so zvukármi a Baylorovými neskutočne ťažkými činelami, ktoré mám dopraviť do Thermie. Čakám na odvoz. Dlho nič, je mi zima a chce sa mi spať. Asi jedna hodina ráno. Prirúti sa auto a okrem môjho spoľahlivého šoférujúceho chlapa vystupuje Kenny, ktorý mi oznámi, že je hladný („…jasné, lososa si nechcel, a teraz si hladný…“). V Dome umenia, pochopiteľne, z grilovačky neostalo nič, tak s malou dušičkou volám do Kursalonu, kde stopercentne viem, že v noci kuchár nie je. Milo ma prekvapí, čo všetko dokážeme. Opäť raz. V Kursalone však čakajú švédske stoly a majú aj kuracie mäso pre moslima Kennyho. Afterparty v plnom prúde, Kenny si za zvuku slovenských ľudoviek dvakrát pridáva jedlo, potom Robert hrá na pódiu s mladučkým bubeníkom Davidom Hodekom, a ja konečne idem do svojho bytu. Od obeda som nejedla. V noci varíme tortellini s nejakou umelou omáčkou a potom rýchlo spať.

 

NEDEĽA

O tri hodiny budíček. Garrettovci sú už asi v mikrobuse smer Ostrava, a my máme na starosti Glasperovcov. Otváram balkón a počujem z Pehy divoké výkriky a skuvíňanie za sprievodu divnej hudby. „Hádam len nie…“ Predstava, ako ťahám opitých Glasperovcov z nejakej party rovno na letisko, ma teda fakt neláka. Rozhodli sme sa ísť najprv do Pavly, a ak tam nebudú, vieme, kde ich hľadať. Pred Pavlou už stál vzorne nastúpený Mark Colenburg aj s ruksakom, a o pár minút sa objavili aj Chris s Robertom. Moja obava je zbytočná. Znie to síce neuveriteľne, ale celý ten čas boli všetci relatívne dochvíľni, aj tí, čo manažéra mali, aj tí, čo si po dvoch hodinách strávených v Bratislave pred ambasádou mysleli, že sú stále v Rakúsku. Nevedeli, kam, do čoho a s kým idú, ale nerobili žiadne problémy, nemali hviezdne maniere a správali sa k nám, akoby nás poznali už roky.

Po tomto víkende som si uvedomila, že odteraz si každé jedno predstavenie, každý koncert budem vážiť a budem sa na naň dívať inými očami, keďže už viem, koľko roboty je za každou takouto akciou. A týmto by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí pri mne stáli a s ktorými sme to spoločnými silami zvládli tak, že sme sa nemuseli hanbiť. Ďakujem Ondrovi, Tomášovi, Viktorovi, Martinovi, Adi a Ivetke zato, že akciu vymysleli, zorganizovali, zariadili a dali nám možnosť a priestor stráviť skvelý víkend v spoločnosti skutočných hviezd, ďakujem Peťovi za neskutočnú oporu vo všetkom, čo sa tie tri dni dialo, ďakujem Filipovi, že nám v piatok pomohol a dobrovoľne a bez frflania vstal o piatej ráno, a ďakujem aj všetkým ostatným, ktorí sa na akcii podieľali a bez ktorých by to nebolo ono.

P.S.: Pas sa v lietadle našiel a Chrisa čakal na letisku v deň odchodu späť do New Yorku… Byrokracia nepozná hranice.

 

Autor: Veronika Škultétyová

REKLAMA

About PNky.sk

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972