Koktail

Chcem vychovávať deti ako moji rodičia?

By 8. februára 2011No Comments

Výchova. Rodičovský prístup. Vzťah rodič-dieťa. Každý z nás si tým prešiel a má svoju skúsenosť. Svoj názor na to, čo je správne a čo nie. Niektorí to už praktikujú na svojich deťoch vo vlastných rodinách, niektorí sa na to pripravujú, tešia; iní sa tomu zas vyhýbajú, alebo sú ochotní sa rodičovskej role úplne vzdať. Paradoxné je, že drvivá väčšina ľudí, nechce vychovávať deti tak isto, ako boli vychovávaní oni. Možno z časti; no ešte som sa nestretol s tým, že by niekto chcel navlas zopakovať svoje detstvo. Každý by rád dačo zmenil, niečo pridal, alebo ubral. „Preboha, len nie ako moji rodičia,“ hovoria si mnohí. A tak v nádeji, že svojim deťom dáme lepšie detstvo, ako sme mali my, robíme veľa „láskyplných opatrení“, až kým sa dostaneme do stresu a zistíme, že máme tie isté tendencie reagovať ako oni :-). Ale to je iná téma.

[singlepic id=9540 w=320 h=240 float=left] Je veľa dospelých, ktorí spomínajú na svoje detstvo a s ťažkým srdcom vnímajú obmedzenia a zákazy. Tak vznikne niekde v nich presvedčenie: „Keď budem mať ja deti, dovolím im všetko to, čo som ja nemohol a pociťoval som ako krivdu.“ Je to úžasný úmysel, dať svojim deťom viac, ako sme dostali my. Lebo žiaľ sú aj takí rodičia, ktorí povedia: „Ani ku mne nikdy nemali rodičia vzťah, prečo odo mňa očakávaš, že ho budem mať ja k svojim deťom.“ Alebo jednoducho: „Nemám to v sebe, nikdy som to nezažil.“ Mnohí takto zložia zbrane, najmä zo strachu pred vlastnou bolesťou, ktorá plynie z ich straty. Môže to byť strata detstva, vzťahu s matkou, otcom, či oboma. Preto si rodičia, ktorí chcú byť lepší ako tí ich, zaslúžia ocenenie. Často sa však stáva, že sa pri svojom presvedčení byť lepšími, posunú od autokratického štýlu výchovy k demokratickému. Od diktatúry, pevného systému a zákazov k slobode dieťaťa, väčšej voľnosti. Realita však ukazuje, že to nemusí byť vždy výhra. Každý sme iný a tak niekomu vyhovuje skôr štruktúra, niekomu voľnosť. Čo ale potrebujú deti? Objektívne. Podľa mňa ideálne na túto otázku odpovedajú vo svojich dielach autori: Matejček, Prekopová, Uwe-Rogge, Cloud, Townsend. A z myšlienok týchto autorov som poskladal nasledovnú odpoveď.

Deti potrebujú hranice

[singlepic id=9542 w=320 h=240 float=right]Deti potrebujú hranice, resp. rodičov s hranicami. A to najmä po ukončení prvého roku života dieťaťa, keď je nastavená bezpečná väzba medzi matkou a dieťatkom. Takáto výchova sa nachádza v strede medzi autoritatívnou a demokratickou výchovou. Tiež sa dá opísať ako empatická výchova, pri ktorej „opraty“ držia v rukách rodičia. Lebo úlohou rodičov je dieťaťu poskytnúť jednak naplnenie základných potrieb (teplo, jedlo, prijatie, lásku), ale aj  sprostredkovanie „sklamania“. Deti sú nádherné, nevinné, ale aj prirodzene egocentrické. Fungujú princípom – čo ma uspokojuje je dobré, a čo ma obmedzuje a je mi nepríjemné, je zlé. A tak, keď dieťa niečo chce a nedostane to, môže začať plakať, hnevať sa, trucovať, hodiť sa o zem, „urobiť nám hanbu“ v obchode, skrátka použije všetky prostriedky, ktoré pozná, aby dosiahlo svoje. Svoje uspokojenie, svoj príjemný pocit, slasť, radosť, zážitok, čokoľvek.

Naša reakcia je veľmi dôležitá. Pretože dieťa sa z nej naučí, či s nami môže kývať, alebo nie. Naučí sa z nej, či má moc použiť nás pre svoje plány, alebo nie. Znie to trochu kruto, že musíme naše milované dieťa sklamať. Ale je lepšie aby prišlo v detstve o niektoré výsady, než aby v dospelosti (kvôli svojej egocentrickosti a panovačnosti) prišlo o manželstvo, či prácu. Deti sú malí ľudia, ktorí sa nevedia ovládať a tak sa snažia ovládať okolitý svet. Nevedia ako chcú žiť svoj život, plánovať, vyberať hodnoty, ktoré budú kľúčové. Preto im dal Boh rodičov. Tí ich majú milovať a okresávať ich ego. Empaticky vysvetľovať, že nemôžu dostať všetko čo chcú. Prejaviť pochopenie, spoluúčasť a vydržať vo svojej pozícií nastavených pravidiel. Aj tie sa samozrejme môžu časom meniť, tak ako dieťa postupne rastie. Dieťa bez hraníc, je ako rieka bez brehov. Nemá hranice a rozleje sa do priestoru. Paradoxné je, že sa takýto človiečik necíti vôbec bezpečne, pretože má väčšiu moc ako jeho rodičia. Je ten najsilnejší v manipulácii – v ovládaní okolia a pritom vidí, že je fyzicky menšie a nedokáže všetko to, čo dospelí.

Problém manipulatívnosti vzniká v rodine

[singlepic id=9543 w=320 h=240 float=left]V psychologických poradniach i na školách rastie počet veľmi asertívnych až manipulatívnych detí. Aj skúsení učitelia potvrdzujú tento jav. Takéto deti vedia veľmi brániť svoje práva, no o povinnostiach sa baviť nechcú. Vyžadujú rešpekt od okolia, ale dávať ho nechcú. Prispôsobenie sa pravidlám domácnosti či školy je prehra, poníženie a strata akejkoľvek istoty. To preto, lebo sú zvyknuté druhých ovládať. A vzniká to žiaľ v rodine, kde rodičia dovolia svojim deťom „so sebou kývať“- z detí sa tak stávajú „malí tyrani“. Ak to, o čom píšem, poznáte zo svojho života či okolia, odporúčam vám autorov spomenutých vyššie v texte. Obsahujú veľa osobných svedectiev, poznatkov zo skúseností i užitočných rád do praxe. Chcem teda vychovávať deti ako moji rodičia? Pri odpovedi na túto otázku vezmime do úvahy aj skúsenosti nielen zo svojej rodiny, lebo ako sa píše v knihe kníh: „…v množstve poradcov je naša záchrana.“ Mne veľmi pomohli spomínaní autori, keď som sa stretol so zdanlivo neriešiteľnou situáciou. Preto dobrú vec posúvam ďalej.

Úplne na záver dva povzbudzujúce citáty:

„Prísna výchova sa v danú chvíľu nezdá príjemná, ale krušná, neskôr však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorí ňou prešli.“- píše Pavol v Liste Hebrejom. A „keď začínate, majte na pamäti koniec“ (Steven Covey).

Autor: Tomáš Kubla – autor je psychológ   Ilustračné foto: hugophoto agency

About PNky.sk

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972