Connect with us

Adriana Drahovská

Záhada košíka číslo deväť a poslednej tresky

Published

on

Nedávno sme s kamarátmi pri pive riešili zamotané záhady života a prišlo aj na jednu piešťanskú – číslované košíky v predajni potravín pri pošte. Možno majú tety v obchode alebo ich šéfovia jednoduché vysvetlenie, ale my s našimi „rádoby“ intelektuálnymi mozgami sme naň neprišli.

[singlepic id=42811 w=520 h=340 float=center]

 

Ak neviete o čom hovorím, tak ide o to, že každý košík v predajni je očíslovaný a pri pokladni nahlasujete predavačke, aké máte číslo. Ak kupujete výrobky, musíte nahlásiť číslo košíka aj tetuške za pultom.

„Čistá buzerácia,“ zahlásil Ďuro. Ako vyštudovanému inžinierovi mu súvislosť s chodom predajne unikala. Ani kamarátka, ktorá viedla firmu so sto zamestnancami, nedokázala záhadu rozlúštiť. „Možno to nejako súvisí s krádežami,“ snažila som sa ako obdivovateľ Sherlocka Holmesa prísť na koreň veci dedukciou. „Akú? Čo ukradne – desať deka šunky?

A keď si niekto strčí do vačku čokoládovú tyčinku, očíslovaný košík mu nepomôže. Na zlodejov by si mali dať namontovať v obchode kamery,“ zmietol moju úvahu Ďuro. Ale ja som sa len tak nevzdávala a vytiahla svoje ekonomické vedomosti: „A čo trebárs niečo s inventúrou alebo účtovníctvom?“ Obaja sa na mňa pozreli a rozosmiali sa.

Nakazili ma a všetci traja sme dostali taký záchvat smiechu – až nám slzy tiekli. Milé panie v obchode, nehnevajte sa na mňa, nikoho sme nechceli uraziť, len sa nám to riešenie záhady akosi vymklo z rúk (môže za to veľké pivo!). „Mala by si o tom napísať,“ vyhŕkol nakoniec Ďuro medzi záchvatmi smiechu a kašľa. A tak som to urobila. Možno nám niekto poradí?

Ale ešte mi vŕta hlavou jedna záhada – moja osobná. Opäť sa týka potravín, ide o sójovo-zeleninovú tresku v črievku (milujem ju- a zrejme nie som sama). Pomáha mi pri sporadických obdobiach zdravého stravovania, lenže keď na ňu aj náhodou v piešťanských predajniach natrafím, zakaždým majú len posledný kus! Už ma to minule trochu dopálilo.

Vyrába ju totiž slovenská firma, ktorá okrem nej robí aj ďalšie nátierky. Tie na tresku ani zďaleka nemajú – no vždy ich v chladiaku nájdem celú kopu. Neviem, či má firma podmienku odobrať všetky druhy tovarov, ktoré vyrába (ale prečo ich potom toľko vyrába, keď sa im najviac predáva jeden druh?) alebo si v predajniach nikdy nevšimli, že sa im treska minie ako prvá? A prečo sa mi vždy ujde len posledný kus (iba žeby čakal práve na mňa :))?

Nuž, nech je to akokoľvek, rozhodla som sa, že si s týmito záhadami nebudem lámať hlavu sama – viac mozgov, viac rozumu (?) Tak čo vy na to, milí PN-kári? Máte nejaké riešenie? Alebo vlastné záhady? Podeľte sa…

Autorka: Adriana Drahovská

Continue Reading

Adriana Drahovská

Blog Adriany Drahovskej: Župné voľby, a prečo ich neignorovať

Published

on

By

Možno patríte medzi ľudí, ktorých politika nijak zvlášť nezaujíma, no i tak by ste mali trochu zbystriť pozornosť. Sú tu totiž župné voľby. Kandidátom na poslancov a predsedu Trnavského samosprávneho kraja (TTSK) odovzdáme svoje hlasy v sobotu  4. novembra. A prečo je dobré sa o ne zaujímať? Dôvodov sa nájde viacero.

Voľby do orgánov samosprávnych krajov sa naposledy konali v roku 2013 a boli poznačené najmä nízkou účasťou voličov, ktorých k urnám prišlo len okolo 20 percent. Vyššie percentá zaznamenali iba v Banskobystrickom, Prešovskom a Bratislavskom samosprávnom kraji. Banskobystrickým županom sa vtedy po prvý raz stal Marián Kotleba (ĽSNS). Hoci župným voľbám doteraz prejavovali Slováci minimálnu pozornosť, o čom svedčí spomínané percento účasti, paradoxne zvolenie Mariána Kotlebu vyvolalo u ľudí záujem vedieť viac o fungovaní krajov. 

Iba v skratke spomeniem, že kraje sú napríklad zriaďovateľmi stredných škôl, múzeí, galérií, divadiel, správcami ciest II. a II. triedy, zariadení sociálnych či zdravotníckych služieb. Hrajú tiež dôležitú úlohu pri čerpaní eurofondov v rámci rozvoja regiónov, poskytujú dotácie aj z vlastného rozpočtu a zabezpečujú iné verejnoprospešné činnosti.   

V podobe ôsmich vyšších územných celkov (VUC) u nás fungujú od roku 2001. Ich pôsobnosť upravuje zákon č. 302/2001 Z. z., ktorý bol už viac ako 20-krát novelizovaný. Kraje hospodária s peniazmi z podielových daní, ročne dostane každý z nich okolo 80 až 100 miliónov eur, (do Trnavského kraja by malo prísť zo štátnej pokladnice tento rok 79 951 369 eur). Spolu v tomto roku štát podľa štatistík krajom odovzdá výnos daní z príjmu fyzických a právnických osôb vo výške 756 miliónov eur. Okrem týchto príjmov majú aj vlastné prostriedky, napríklad z prenájmu či predaja majetku, poplatky za služby v svojich zariadeniach, podnikateľské príjmy v krajských spoločnostiach, školné a podobne.

Tohtoročný výber zástupcov verejnosti v kraji sa ponesie v znamení zmien, ktoré schválil parlament ešte vo februári. K najvýznamnejším patrí jednokolová voľba županazjednotenie komunálnych a župných volieb v roku 2022, čo v praxi znamená, že zvolení členovia krajského parlamentu dostanú jednorázovo mandát na päť rokov. Dôvodom má byť úspora financií a väčšia motivácia voličov k účasti. Podľa niektorých analytikov však jednokolový volebný systém môže pomôcť kandidátom, ktorých voliči sú ochotní prísť k urnám a spolu s nízkou účasťou tak nahráva známejším menám. Predĺženie mandátu poslancov a predsedov kraja na päť rokov, zároveň znamená, že budú hospodáriť s väčším objemom financií  dlhší čas. Začiatkom tohto roka iniciovali poslanci NR SR Miroslav Beblavý a Katarína Macháčková kvôli financiám úplné zrušenie VUC-iek, ich návrhy však v pléne neprešli a elektronickú kampaň podporilo len 1729 ľudí. 

Je, samozrejme, len vaším rozhodnutím, či alebo koho budete voliť. Všetky tieto fakty ale nabádajú, dobre si rozmyslieť, komu svoj mandát odovzdáme, a mohli by motivovať aj tých, ktorí doteraz župné voľby nebrali vážne alebo ich doslova odignorovali. Pretože najmä hospodárenie krajov ovyplyvňuje aj život v meste a celom regióne.

 Adriana Drahovská, zdroj: https://www.trnava-vuc.sk/

Continue Reading

Adriana Drahovská

Blog Adriany Drahovskej: Zub času alebo pomôže box na topánky?

Published

on

By

Chodíme okolo nich, no často ich ani nevnímame. A až na pár nadšencov či znalcov o nich aj len máločo vieme. Väčšina už prekročila stredný vek, niektoré i ten dôchodkový, napriek tomu sú krásne.  Sochy – nemé svedkyne minulosti. Niektoré síce trochu poplatné dobe, v ktorej vznikali, stále však vyžarujú dôstojnosť a cit, ktorý do nich vložili tvorcovia. Hoci len ticho stoja, ležia a neplačú, potrebujú našu pozornosť. Poškodené zubom času a ďalšími vplyvmi čakajú, ako sa vlastne o ne postaráme.

Sôch, pomníkov a pamätných tabúľ je v exteriéri mesta viac ako sto. Niektoré vznikli na začiatku minulého storočia, ešte staršie sú najmä cirkevné pamiatky.  Asi najväčší rozmach prinieslo obdobie po konci vojny až do neskorých 80-tych rokov 20. storočia. Čiastočne k tomu prispel zákon číslo 355 z roku 1965, ktorý upravoval financovanie umeleckých diel v investičnej výstavbe. Autorské originály, najmä od domácich výtvarníkov, ako akad. sochár Valér Vavro alebo akad. sochár Ladislav Ľ. Pollák a ďalší dostali priestor najmä pri spoločensky dôležitých stavbách. Niektoré z diel v Piešťanoch zasa pochádzajú od umelcov, ktorí sa zúčastnili uznávanej výstavy Socha piešťanských parkov.

Pracovníci mesta v minulosti vytvorili niekoľko zoznamov umeleckých diel a pamiatok. Informácie o väčšine z nich zozbieral aj známy architekt Ľudovít Mrňa a nájdete ich na stránke Piešťanského informačného centra. Neexistuje však žiaden komplexný dokument, akási pravidelne aktualizovaná inventarizácia aj s návrhmi na ich opravy a rekonštrukcie, ani vízia, ako tento náš poklad ďalej budovať, zveľaďovať. A žiaľ, ani plán, ako získať do vlastníctva diela, ktoré mesto oficiálne nevlastní. Najnovšie zmapovali časť exteriérových plastík a pomníkov na Službách mesta Piešťany. Úrad zasa uspel s projektom na rekonštrukciu Pamätníka padlým vojakom v I. svetovej vojne, kde získa15-tisíc eur od štátu. Ale to je zatiaľ len povestná kvapka v mori.

Nedávno sme sa do pokusu zaktualizovať tieto zoznamy umeleckých diel v exteriéri  pustili spolu s tajomníčkou Komisie pre kultúru a názvoslovie. A musím povedať, že som bola naozaj zhrozená. Inventarizácia sa totiž prirodzene zmenila na akýsi súpis škôd, ktoré na sochách a pomníkoch napáchal čas, príroda, vandali.

Nejde, samozrejme, len o piešťanský, ale o celoslovenský problém. Situáciu pomenovala veľmi dobre napríklad Sabina Jankovičová, autorka projektov ako Súpis sôch na území Bratislavy či Výtvarné diela na území Banskej Bystrice. Jej iniciatívu podporili i niektorí podnikatelia.

Otázkou teraz zostáva, čo so stavom tých našich tichých svedkov minulosti. Nedávno tvrdili najmä „služobne starší“ poslanci na rokovaní o rozpočtoch, že príspevkové organizácie mesta dostávajú málo peňazí na kultúrne podujatia. Vtedy som im oponovala, že kultúra zahŕňa oveľa širšie témy, ako len podujatia, ktorých sa koná na území mesta do roka celkovo viac ako osemsto.

A práve situácia so stavom umeleckých diel – minimálne tých, ktoré má v mesto v majetku a je za ne zodpovedné, ukazuje, že aj tu treba konať a popasovať sa s nákladmi na ich opravy, rekonštrukcie a stálu údržbu. U niektorých by možno stačilo iba málo – mydlová voda, kefa a pár ochotných rúk (alebo ako povedal jeden môj známy, na bronzové sochy je najlepší čierny box na topánky) a inde zasa patina ani až tak veľmi neprekáža.

Ale posledné slovo musí dostať odborník a nie pracovníci údržby služieb (bez urážky), ktorý presne pomenuje, čo si akú starostlivosť vyžaduje.

Kultúra by podľa môjho názoru tak vo veľkej miere mala zahŕňať i starostlivosť o hodnoty. A tiež spoluprácu všetkých, ktorým leží na srdci celé okolie, nielen ich vlastný dvor. Naše nemé krásky si predsa zaslúžia dostatok pozornosti, aby znovu žiarili a dodávali čaro rôznym, nielen tým najznámejším, zákutiam mesta.

Adriana Drahovská

P.S. Po posledných skúsenostiach na Lide a s fontánami dúfam, že nedávam návod vandalom a sprejerom, na čo sa zamerať pri nočnom vystrájaní. Ale chcem radšej veriť, že sa Piešťanci konečne zomknú ako komunita a budú sa opäť podieľať na všetkom, čo toto mesto robí lepším.

Ak máte k tejto téme (alebo iným podobným) námety či návrhy, pošlite ich na: adriana.drahovska@piestany.sk

Continue Reading

Adriana Drahovská

Blog Adriany Drahovskej: Upratovať cudzí neporiadok – áno či nie?

Published

on

By

Bola som si v sobotu zabehať na školskom ihrisku. Okolo mňa krúžil pán s kosačkou a na čerstvo pokosenej tráve sa akosi viac vynímalo pár odpadkov. Nedalo sa vyhnúť, stále mi ťahali oči, a keď som skončila svoje (iba rekreačné, nie som žiadny atlét) okruhy, tak som ich začala zbierať. Igelitka, pohodená pri jednom kríku, mi poslúžila ako kôš. Ale urobila som poriadok len tak „light“, lebo ťažko identifikovateľných kúskov, čo som videla popri múriku vzadu, som sa bez rukavíc trochu bála chytať.

Aj tak som nazbierala celkom dosť – plastové fľaše, plechovky, obaly od tatraniek a rôzne sáčky. Pod jednou z malých borovíc som zasa videla drevo, pripravené na malé ohnisko.

Nepatrím k zástancom plotov a som veľmi vďačná, že tá stará antuková školská dráha aj nové workoutové ihrisko sú voľne prístupné a kúsok od domu. Ale stále celkom nerozumiem, prečo majú niektorí ľudia taký problém po sebe upratať v nestráženom prostredí? Ruku na srdce, odhodil by niekto z vás plastovú fľašu napríklad v obchodnom centre, kde je plno SBS-károv alebo na ulici medzi ľuďmi, ktorí sa neho pozerajú?

Nejdem tu nikomu kázať, nedávno som to schytala na rodičovskom za svojho syna, ktorý vraj patrí k triednym bordelárom. Viem, čo mám doma. Ale viem aj, že moje upozornenia naňho platia len občas a podmienečne. A zatiaľ som úplne neprišla na spôsob, ktorý by platil nastálo.

Len dúfam vo výchovu prostredím, no uvedomujem si aj rozdiely medzi svojimi deťmi. Jeho brat mal autíčka zoradené podľa veľkosti a ešte aj špinavé ponožky dával do koša na pranie zmotané do seba (na čo som potom v duchu trochu frfľala, lebo som ich musela pred praním rozoberať, ale aspoň sa mu nestrácali páry).  Avšak po dlhšom období, strávenom spoločne so svojím neporiadnejším súrodencom, sa aj on stával ľahostajnejší k svojmu okoliu i k vlastným veciam.

Viem si celkom dobre predstaviť, čo si asi mladí myslia. Poriadok je nuda. Upratovanie je otrava, koše sú ďaleko, prečo by som mal odhodiť fľašu do smetiaka, a nebodaj ešte do triedeného, keď to iní nerobia a podobne.

Naši kolegovia z iniciatívy Spoločne pre Piešťany pravidelne organizujú brigády. Čistia Sĺňavu, brehy Váhu, Lido… A nielen oni, samozrejme, jarné či jesenné upratovanie robia aj školy, mesto, firmy, občianske združenia, aktivisti. Nedávno som na Facebooku čítala status istého Piešťanca, ktorý sa na margo školskej brigády ohradzoval v duchu: „prečo by môj syn mal ísť zbierať cudzí bordel? ten čo, smeti odhadzuje, si ešte povie, veď ich za mňa nejakí hlupáci pozbierajú a znovu urobí to isté…“ Priznám sa, aj mne táto myšlienka už párkrát napadla a zo začiatku som do upratovania vonku nemala veľkú chuť. Naupratujem sa doma až až.

Brigáda Sľňava (12)Ale po každej z brigád som si znovu uvedomila, že majú svoj zmysel. A možno väčší, ako iné z vecí, činností, ktoré robíme vlastne len pre dobrý pocit. Veď je skvelé, keď potom vidíte kúsok naozajstnej prírody v meste, ktorú si môžete vychutnať bez všadeprítomných kusov farebného plastu či plechu. Dokonca po jednom školskom upratovaní zahlásil môj tínedžer: „Hrozné, koľko tam bolo bordelu.“ A nič o tom, že by sa mu zbieranie smetí protivilo. Zaujímavé. Neporiadok vo svojej izbe alebo v lavici ho zatiaľ príliš netrápi a moje upozornenia ho vytáčajú, ale nevzdávam sa. Niekedy ho donútim, inokedy upracem za neho.

A iná cesta zrejme zatiaľ nevedie ani v spoločnosti. Upozorniť, donútiť, niekedy zodvihnúť a upratať. Vzdelávať. A snažiť sa ísť príkladom pre ďalšie generácie, aj keď je to pre nich otravné, a teraz ešte nevidia či nevnímajú význam vášho správania.

Iste, systémové riešenie to nie je.  Ale má niekto iné?  Ak áno, sem s ním… Ak nie, pridajte sa aj vy, určite nebudete vyzerať smiešne. A trebárs inšpirujete aj ďalších.

Adriana Drahovská, foto: ad, vv, L. Turňa – archív PNky

Continue Reading

Reklama

Populárne články