Connect with us

Diana Turňová

Blog Diany Turňovej: List k prvým narodeninám

Published

on

Moja najmilovanejšia Marína! Už je to rok, čo svetlo tvojej duše prežiarilo môj život a nič ťa nemôže prekonať. Som beznádejne tvoja. A k tvojim narodeninám ti chcem venovať tieto riadky, v ktorých je všetok môj cit a nekonečno lásky, ktorú k tebe cítim:

Želám ti, aby ti nenávisť nikdy nezastrela zrak a aby si sa vždy na všetkých pozerala bez predsudkov, tak ako to robíš dnes. Keď dávaš pápá bezdomovcovi a s dôverou sa škeríš na arabku, až po oči zahalenú v habite, pretože aj jej oči sa smejú, si moja učiteľka. Pamätaj si, ľudia sa delia na dobrých a zlých, žiadne iné delenie nie je.

Milujem na tebe, aká vieš byť „ženská od rány“, sebavedomá a silná a zároveň jemná a nežná.

Si vzácna a jedinečná a veľmi ti želám, aby si sa jedného dňa zamilovala do muža, ktorý to uvidí a pre ktorého budeš večný poklad. Tak ako to majú tvoji rodičia.

Želám ti, aby sa do tvojej duše nikdy nevkradol strach. Je zbytočný, dnes ho ešte nepoznáš a svet je pre teba nádherné miesto.

Želám ti, aby si vždy žila v prítomnosti, tak ako teraz. Aby si z minulosti čerpala len múdrosť a nie ťažoby a bremená a aby budúcnosť nikdy nad tebou nevisela ako Damoklov meč.

Želám si, aby si po mne zdedila moje šťastie. Aby si žila pod šťastnou hviezdou a vedela, že pokiaľ niečo nedopadlo dobre, ešte to nie je koniec.

Sľubujem ti, že urobím všetko preto, aby ti nikdy nikto neublížil a ak sa tak stane, budem pripravená zahojiť všetky tvoje telesné aj duševné rany.

Želám ti, aby si sa nikdy nemusela hanbiť sama za seba. Máš to vo vlastných rukách, nech by sa dialo čokoľvek.

Želám ti, aby si si vždy bola istá svojimi koreňmi, aby konáre tvojej duše rástli až po oblohu, ale aby si nikdy neprerástla sama sebe cez hlavu.

Môžeš byť čím chceš, to si pamätaj. Kozmonautkou, primabalerínou aj tou, čo zastaví chudobu na zemi. Ak ti niekto povie opak, never mu, je to debil.

Želám ti, aby si nikdy nezabudla na to, čo je dôležité, nikdy nezišla z cesty a vždy vedela povedať ďakujem a prepáč. Aby si cítila pokoru a vďačnosť za svoj život a aby si dokázala cítiť ľútosť, ak pochybíš, pretože to znamená, že tvoja krv nie je voda.

Dala si mi celý jeden nový život, nasadila si korunu na moju hlavu, vďaka tebe som silná ako skala a mám zázračné schopnosti.

Dnes máš jeden rok, prešla si sitom štyroch ročných období a mnohých splnov mesiaca a je to jasné ako facka. Si prijatá, si tu, tvoje miesto už nikdy nikto nezastúpi. Narodila si sa pred rokom, ale ja ti vravím dnes:

„Vitaj, Marínka, vitaj na svete, želám ti, nech je tvoja cesta prežiarená slnkom!!! Milujem ťa!!

-dt-

Blogy

Blog Diany Turňovej: Mama, kde si?

Published

on

By

Zatiaľ čo mi kamarát v aute rozpráva celý ten strašný príbeh, postupne sa mi vynárajú v hlave obrázky z minulosti, možno spred desiatich rokov. Brigádovala som vtedy v čajovni a Jožko, ktorý prevádzku viedol tam tú kočku sem-tam priviedol. Vždy v zlom psychickom stave. Bola brušná tanečnica, krehká blondína a napriek traume a strachu vpísanému v tvári nádherná žena. Mala maličkého synčeka Paťka s mužom, ktorý ju fyzicky a psychicky týral. Celý príbeh som nepoznala, no tá žena vyzerala, že už dlho nevydrží, napriek tomu, že bola silná a preskákala toho už celkom dosť. Tam sa moje spomienky končia.

Dnes večer mám pred očami obraz inej ženy. Nevidím jej tvár, pretože sme sa nikdy osobne nestretli, no sčasti poznám jej príbeh a ako vždy tvrdím, že všetky mamy sme na istej úrovni prepojené. Tiež je mamou a tiež má syna, ktorý sa volá Marek. No žiaľ, jej dieťa je už v nebi. Zomrel za strašných okolností, na ulici, sám a v krutých bolestiach. Tá obrovská rana sa už nikdy nezacelí.

A tieto dve ženy, dve matky dvoch synov budú už navždy spojené hrôzostrašným „putom“. Ten maličký synček týranej mamy totiž medzičasom vyrástol a presne pred rokom znožmo skákal po hlave Mareka, syna matky, ktorá to už nikdy nespracuje.

To ako prebiehal tento extrémistický, primitívny útok na nevinného chalana viem od Andreja Jobusa. Podľa jeho slov Patrikov opitý otec Mareka najskôr spacifikoval, keďže dávno osvojené boxerské údery si dobre pamätal aj s niekoľkými promile v krvi. Ďalej už svojho trinásťročného (!!!) syna povzbudzoval výkrikmi: Zabi ho, k*rvu, zabi ho! Teraz ti ukážem ako nás v škole učili zabíjať židov! Andrej Jobus sa zúčastnil všetkých súdnych pojednávaní a jeho sugestívne poďakovanie všetkým svedkom, ktorí to celé videli z priľahlej bytovky alebo ako náhodní okoloidúci zaburácalo davom ako hrom a to napriek tomu, že sa s vypätím mentálnych síl snažil udržať svoje emócie na uzde. Naopak, z úst Patrikovho otca nezazneli slová ľútosti ani raz.

Áno, stále sme na Slovensku, konkrétne v mestečku Vrbové a ďalšie podrobnosti toho tragického príbehu sa mi nechce písať. Na internete je dosť článkov, ktoré pracujú s rôznymi verziami, konšpiráciami a pod ktorými vznikajú dlhé vlákna diskusií, z ktorých sa mi často chce vracať. No je niečo oveľa dôležitejšie, než názory zbabelých internetových diskutérov.

Včera som sa zúčastnila Koncertu proti násiliu, ktorý sa konal na počesť zavraždeného Mareka Kalužu. Zopár kapiel a osobností pomedzi pesničky prednieslo niekoľko slov k téme násilia a všetci sa zhodli na jednom: proti zlu sa dá bojovať jedine silou, odvahou a mohutným prívalom lásky. Pekne to vystihol Fedor Gál, ktorý spomenul, že ak sa zblízka pozriete na drvivú väčšinu ľudí páchajúcich zlo, uvidíte, že im v útlom veku bola odopretá láska a zažili mnoho odvrhnutia. A tu sa vraciam k dvom vyššie spomínaným mamám.14333697_10209843235213241_9083098842004249519_n

Sama som mama a píšem blog o mojich materských radostiach a starostiach a preto som sa aj na celý tento príbeh dívala optikou matky. Myšlienky a pocity Marekovej mamy si vieme všetci domyslieť a zároveň ich nikdy nedokážeme pochopiť, ani si ich predstaviť. No svieti tu otázka, kde bola mama Patrika, ktorý sa v tínedžerskom veku stal spolupáchateľom vraždy? Ktorý na svojej facebookovej stránke vyjadroval svoj hlboký obdiv k Mikulášovi Černákovi, xenofóbii, nenávisti voči menšinám? Ktorý šikanoval mnohé deti v škole a dokonca aj rodičom spolužiakov sa otvorene vyhrážal smrťou? Jediná informácia, ku ktorej som sa dopátrala je tá, že Patrikova mama pred rokmi nezvládla život s tyranom a ušla. Rovnica dokonale vychádza. Ani náhodou si nedovolím súdiť Patrikovu mamu, nekráčala som v jej topánkach a vlastne jediné, čo o nej viem je, že bola totálne utrápená a zničená. No exemplárne potvrdzuje, že tam, kde nie je láska, tam sa darí zlu. A vďaka tomuto strašnému príkladu si ešte viac uvedomujem obrovskú zodpovednosť, ktorú ako mama mám.

My mamy máme v rukách budúcnosť sveta, nech to znie akokoľvek naivne, či pateticky. Sme merítkom lásky, ktorá už od zajtra bude na svete. My ju dávkujeme. My rozhodujeme, či jej bude dosť alebo príliš málo na to, aby sme sa zachránili. Sme mocnejšie ako si myslíme. Spoločnosť nám vari od pôrodnice hádže polená pod nohy a snaží sa mladé mamy obrať o ich materské kompetencie a tak sa mnohokrát po pár rokoch s batoľaťom nájdeme sedieť na podlahe v kuchyni, strhané, polopriesvitné s pocitom nepotrebnosti pre spoločnosť a s domnením, že našou jedinou úlohou je dostať do dieťaťa brokolicu a uspať ho pred deviatou.

A to je omyl. Sme mocné čarodejnice a našou hlavnou úlohou je zahrnúť svoje deti nekonečnom bezpodmienečnej, čistej lásky, aby sme ho neskôr do čoraz temnejšieho sveta vypustili šíriť ďalšie svetlo. Moja Marína, aj syn, ktorého nosím pod srdcom mi odpustia, že som mala niekedy strašný bordel. Aj že som im na doma obliekla tričko s nevyprateľným fľakom od vodoviek a že ma počuli zahrešiť, keď mi vykypeli zemiaky. No Láska, naozajstná, bez podmienok, bez prázdnych gest, no s nekonečnou hĺbkou, tá bude v nich zapísaná do konca života. A keď budú mať šesťdesiat a ja tu už dávno nebudem, práve ona ich povedie v dôležitých rozhodnutiach.

Mama, kde si?
Volá scvrknuté, zdeformované dieťa v duši Patrika, ktorého už láske pravdepodobne nenaučia ani všetci psychiatri všetkých reedukačných zariadení sveta.

Mama, kde si?
Tak volám vo svojom vnútri na Lásku, keď neviem ako ďalej, keď cítim, že slabnem a potrebujem rýchlo konať.

Mama, kde si?
S tými slovami sa Marek díva z neba na svoju matku a určite by ju hrozne rád objal, aby vedela, že už ho nič nebolí.

-Diana Turňová/Foto: Facebook – Marek Kaluža, Branislav Jobus-

Continue Reading

Blogy

Blog Diany Turňovej: „Dobrá“ rada na nezaplatenie

Published

on

By

Často premýšľam, čo je na materstve najťažšie. Ako to robia domorodé mamy v džungli? Je najťažšie vydržať prebdené noci? Vyrovnať sa so stratou slobody? Stíhať všetky povinnosti s úsmevom na tvári?

Nie. To, čo najviac komplikuje toto obdobie, čo hádže najväčšie polienka pod nohy, najviac deprimuje a čo spôsobuje, že si myslím, že som neschopná, sú všetky tie úžasné rady, pripomienky, odporúčania, rady a poznámky okolia. Nekonečný a frustrujúci kolobeh vysvetľovania, hraných úsmevov, zatiaľ čo musím obhajovať svoje základné materské kompetencie, to ma unavuje zo všetkého najviac. Tu je výber mojich „najobľúbenejších“ dobrých rád a odporúčaní:

Dojčenské obdobie do jedného roka:

„Veď to bude len tak lízkať.“
(teta v obchode, od ktorej som slušne odmietla margotku s tým, že Marína také ešte nepapá). Áno, aj mňa striaslo pri slove lízkať.

„Pozri ako sa naťahuje za tým vínkom, veď jej daj len tak na prštek ochutnať!“

„Musíš jej obuť papučky, lebo sa jej nevyvinú nožičky!“

„Isto je hladná, kojila si ju už dnes?“

„Musíš ju opierať o vankúšik, aby si trénovala chrbátik, inak si nikdy nesadne.“

„Vidíš aké má silné nožičky? Keď ju takto postavím, chvíľku aj postojí!“

„Pani, čo ste to za matku? Veď osemmesačné dieťa už má jesť raňajky, desiatu, dvojchodový obed, olovrant a večeru!“
(lekár na detskej pohotovosti)

„Pozri, keď ju oprieš, už vie aj sedieť, mala by si ju čím skôr dávať na nočník.“

„Ale, nebuď taká citlivka, veď keď som dofajčila, otvorila som okno.“

„Ježiš, dieťa, čo to máš za detstvo..“
(sestrička v nemocnici, potom ako som povedala, že Marína nepapá čokoládu. Mala sedem mesiacov.)

„To je krásny chlapček!“
(s náušnicami, v ružových šatočkách a legínkach, v ružovom klobúčiku)

Od roka:

„Už by si ju nemala kojiť.“
(našťastie nie moc časté)

„12:05 a ty ešte nemáš obed? A čo si robila prosím ťa? Ja som vás mal troch a v pohode som všetko stíhal.“
(môj otec, ktorého najčastejšia veta z môjho detstva bola: Už naozaj len dvadsať minút, dovaria sa zemiaky a obed bude!)

„Nezvládaš ani jedno decko a chceš druhé?“
(voľné pokračovanie predchádzajúceho bodu)

„Prečo ešte nemáte druhé? Marína sa nebude mať s kým hrať.“
(druhá strana barikády)

„Kedy jej už konečne môžem dať ten Piknik?“
(môj brat)

„Mala by si sa venovať sama sebe.“

„Chudiatko, určite ťa už veľmi bolia nožičky, povedz maminke, aby ťa posadila do kočíka.“
(cudzia teta sa prihovára Maríne, ktorá spokojne tlačí kočík a pri najmenšom pokuse dať ju do kočíka sa prehne s revom do luku)

„Už by si ju mala posádzať na nočník, moje deti boli odplienkované v deviatich mesiacoch.“

Ja neviem, ale myslím, že toto domorodé ženy nepočúvajú. Že kŕmia svoje deti svojím mliekom alebo tým, čo práve majú, nepotrebujú 1000 slov od starších, pretože si pamätajú, ako to robili ich rodičia a čo si nepamätajú, to im našepká intuícia. Sú matky a bodka. A o to sa snažím aj ja, už 1,5 roka (+9 mesiacov). Pravdepodobne sa to budem učiť už navždy. Alebo aspoň dovtedy, kým všetci naokolo budú vedieť lepšie ako ja, akou mamou by som mala byť.

-dt-

Continue Reading

Blogy

Blog Diany Turňovej: 10 vecí, ktoré som sa naučila na materskej dovolenke (part II.)

Published

on

By

Pred pár dňami mi facebook vyhodil spomienku, že takto pred rokom som uverejnila článok „10 vecí, ktoré som sa naučila na materskej dovolenke“ a tak si vravím, že by som mohla doplniť zoznam svojich najnovších poznatkov o druhý diel. Takže, za posledný rok som sa naučila:

1. Kojiť za chôdze a prebaľovať za behu.
2. Že je úplne jedno, že ty chceš v upršané popoludnie počúvať tiché praskanie platne Derrica Harriotta. Budeš počúvať Spievankovo na plné pecky, až kým ti z toho nestrelí deklík.
3. Že moje dieťa je aj tak najkrajšie na svete. (Platí pre všetky matky)
4. Že bublifuk je hneď po bicykli ten najgeniálnejší vynález ľudstva. Fakt. Prežila som vďaka nemu obdobie vzdoru a používajú ho ako zbraň najsilnejšieho kalibru aj zdravotní klauni. Proste dokonalá vec za päťdesiat centov.
5. Tie najhnusnejšie vety adresované deťom, z ktorých vám ostane smutno ešte pol dňa, si vypočujete na detskom ihrisku. A často práve od tých najkrajších, upravených nad-rodičov a starých rodičov…
6. Keď odídete z domu oddýchnuť si od dieťaťa, najneskôr do pol hodiny si začnete prezerať jeho fotky v mobile.
7. Už nepočúvam všetky tie kecy typu „počkaj keď“. Keď začne chodiť, keď jej pôjdu zuby, začne rozprávať, ochorie – skončili ste!… Jasné, niekedy to s našimi krpcami nie je med lízať, ale Marína chodí, pardon, beží, má šestnásť zubov vrátane strašidelných očákov, džavoce od rána do večera, aj pár detských chorôb sme prekonali a ja stále trvám na tom, že každý deň je obrovské zázračné dobrodružstvo :)
8. Že tri najviac sci-fi vety sú:
* Keď dieťa zaspí, opatrne mu vyberte prsník z úst a preložte ho do postieľky. (z múdrej knižky)
* Vezmem ti na dve hodiny malú a ty si choď pospať. (od mojej mamy)
* Mala by si sa viac venovať sama sebe. (moja najobľúbenejšia – od manžela)
9. Že aj matka (aj keď to tak niekedy nevyzerá) je normálna ľudská bytosť a má právo na základné životné potreby ako je potrava, tekutiny, hygiena a toaleta. Dupla som si a mám ich naplnené. No, nechcem sa chváliť, ale na záchod chodím sama a väčšinou presne vtedy, keď sa mi chce.
10. Že mamou sa žena stane v sekunde, kedy prvýkrát uvidí dve čiarky na teste a zároveň nikdy, pretože je to nekonečný proces tvorenia, zanikania, rastu a čarovnej flexibility.

Ako bonus prikladám tri veci, ktoré som sa ešte stále nenaučila:
1. Uvariť perfektnú krupicovú kašu.
2. Umyť okná bez šmúh.
3. Neplakať pri Spiritovej pesničke „Mama“ a pri tom dieli M.A.S.H.u, kedy havaruje Henry Blake.

-dt-

Continue Reading

Reklama

Populárne články