Connect with us

Diana Turňová

Blog Diany Turňovej: Blíži sa veľký deň

Published

on

Všetky senzáciechtivé médiá už sa trasú na tajné infošky, ktoré vyplávajú na povrch… Koľko hostí príde? Kto je pozvaný? Aké kvalitné, značkové dary prinesú? A čo slávnostná výzdoba, bude podľa najnovšej módy v dizajne? Koľko druhov špičkového občerstvenia sa bude podávať? Je prichystaný dychberúci program? A čo pozvánky, sú už rozposlané?

Nie, nepríde Madonna, ani kráľovská rodina. Moje dieťa bude mať čoskoro svoje prvé narodeniny. To je všetko. Teda takto nejako to vyzerá u väčšiny rovesníkov mojej dcéry. Mamičky to vzali do vlastných rúk: porovnávajú dizajn pozvánok, trávia nad nimi večery a premýšľajú, či ich predsalen nemali dať urobiť profi dizajnérovi. Torta je ďalšia obrovská dilema. Spraviť ju na tému Ľadového kráľovstva, Fíha Tralala alebo pre chlapca upiecť vláčik aj s lokomotívou? A dve poschodia budú stačiť? No a samozrejme, hodiny a hodiny treba stráviť lustrovaním internetových stránok hračkárstiev, v predstavách kombinovať vzor na baliacom papieri s farbou stuhy a znova a znova snívať o „wáááááu“ efekte rodiny a priateľov, keď uvidia tú kopu balíčkov…

Priznám sa, nechala som sa strhnúť tiež. Všetci tak slávia narodeniny, tak budeme aj my. Cítila som to trochu ako neprirodzený tlak, ale napriek tomu som v hračkárstve po pätnástich minútach frenetického kmitania od kočíkov cez skladačky až po malé klavíriky dostala tik do oka a nejakú tú hodinku som strávila študovaním modelovacích hmôt na tortové postavičky. Moji kamaráti z Bratislavy mi už nahlásili, ktorý víkend majú voľný, aby som podľa toho vybrala dátum oslavy, pretože na takej udalosti nesmú chýbať. Pretriedila som všetky krásne načančané (na bežný deň nenositeľné) šatočky a určila troch favoritov, z ktorých neskôr Marínke vyberiem tie na Veľký deň…

A ako som si tak predvčerom počas prechádzky predstavovala Marinu, sfukujúcu s mojou pomocou sviečku na krásne zdobenej torte, okolo nej moja rodina, manželova rodina a kamaráti, vynoril sa mi pred očami úplne iný obrázok.

Je to fotografia mojej sestry, keď bola malé dievčatko. Má na sebe sukničku a vlásky učesané do dvoch copíkov. Krásne sa na nej usmieva, pretože je to jej veľký deň. Má narodeniny. Síce druhé, ale aj tak. V pozadí na tanieri stojí jednoduchá tortička s dvoma sfúknutými sviečkami, ktorú upiekli naši a to vytešené, šťastné dievčatko zviera v rukách jeden tulipánik a banán. Nie veľký plastový banán s tvárou, ktorý hrá štyri rôzne melódie a tlieska paprčkami, moja sestra dostala úplne obyčajný banán zo zelovocu. Pamätám si ten obrázok práve preto, že z neho ide úžasná, čistá detská radosť. A dnes tá fotka zafungovala v mojej hlave ako veľké kladivo, ktoré s náprahom roztrieštilo celú tú trblietavú, veľkolepú nádheru, ktorú som si dovtedy budovala, ovplyvnená dobou, plnými výkladmi a internetom. Zahodila som všetky predstavy zvonku, nechala sa viesť vnútorným materským citom a zrazu som veľmi jasne vedela ako oslávime prvé narodeniny mojej dcéry.

Ráno si nastavím budík presne na 06:17, pritúlim sa k Marinke, zavriem oči a vrátim sa do toho momentu, na minútu presne pred rokom, kedy mi ju upatlanú podali do náručia a ja som vyčerpaná dokola opakovala: Láska moja, láska moja… Nechám sa opantať pocitom, že odvtedy už prešli štyri ročné obdobia, 365 krát som sa vedľa nej zobudila a pred očami si zrekapitulujem všetky krásne momenty toho roka, jej prvé krôčky, slová, úsmevy..

Na torte trvám, ale bude to jednoduchá tortička, ktorú jej upečiem s láskou a bez nervov. Pri jej krájaní bude len najbližšia rodina, žiadne zástupy ľudí, z ktorých je Marínka aj tak po chvíli nervózna.

Nad darčekmi si hlavu lámať nebudem. Proste nabehneme do hračkárstva a kúpime niečo cenovo prijateľné so zvieratkami, lebo tie má najradšej.

Ceruzkou vyznačíme jej výšku na zárubni a urobíme odtlačky dlaní.

Vezmem ju na hojdačku a prejdeme okolo všetkých fontán v centre, tie jej robia najväčšiu radosť. Navarím deň vopred, aby som sa jej mohla naplno venovať a tato si vezme deň voľna, takže strávime tento deň spoločne. Priebežne budeme fotiť naše vysmiate tváre, aby som jej venovala kopec spomienok.

A celý deň sa na ňu budem dívať. Nechám sa uniesť nostalgiou, v jej tvári budem hľadať to bezbranné bábätko v teplom fusaku, s ktorým som sa hodiny prechádzala po zmrznutom parku, malého šibala, ktorý vykukoval na celý svet z kočíka, keď na jar začala sedieť, vyrehotanú žabku, ktorá v lete kopala nohami v bazéne a špliechala rúčkami vodu až do neba a nakoniec aj prekvapenie v jej tvári, keď nedávno v jesennom slniečku robila prvé krôčky po dvore…

Ten deň nebude jedna veľká párty pre dvadsať ľudí s nezmyselnými serepetičkami po stenách, ktoré večer pôjdu do koša. Bude to Marínkin deň, naplnený pokorou, naša súkromná oslava toho úžasného šťastia, že život jej doprial prežiť prvý rok v zdraví, šťastí, pokoji a nekonečnom mori lásky.

-dt-

Blogy

Blog Diany Turňovej: Mama, kde si?

Published

on

By

Zatiaľ čo mi kamarát v aute rozpráva celý ten strašný príbeh, postupne sa mi vynárajú v hlave obrázky z minulosti, možno spred desiatich rokov. Brigádovala som vtedy v čajovni a Jožko, ktorý prevádzku viedol tam tú kočku sem-tam priviedol. Vždy v zlom psychickom stave. Bola brušná tanečnica, krehká blondína a napriek traume a strachu vpísanému v tvári nádherná žena. Mala maličkého synčeka Paťka s mužom, ktorý ju fyzicky a psychicky týral. Celý príbeh som nepoznala, no tá žena vyzerala, že už dlho nevydrží, napriek tomu, že bola silná a preskákala toho už celkom dosť. Tam sa moje spomienky končia.

Dnes večer mám pred očami obraz inej ženy. Nevidím jej tvár, pretože sme sa nikdy osobne nestretli, no sčasti poznám jej príbeh a ako vždy tvrdím, že všetky mamy sme na istej úrovni prepojené. Tiež je mamou a tiež má syna, ktorý sa volá Marek. No žiaľ, jej dieťa je už v nebi. Zomrel za strašných okolností, na ulici, sám a v krutých bolestiach. Tá obrovská rana sa už nikdy nezacelí.

A tieto dve ženy, dve matky dvoch synov budú už navždy spojené hrôzostrašným „putom“. Ten maličký synček týranej mamy totiž medzičasom vyrástol a presne pred rokom znožmo skákal po hlave Mareka, syna matky, ktorá to už nikdy nespracuje.

To ako prebiehal tento extrémistický, primitívny útok na nevinného chalana viem od Andreja Jobusa. Podľa jeho slov Patrikov opitý otec Mareka najskôr spacifikoval, keďže dávno osvojené boxerské údery si dobre pamätal aj s niekoľkými promile v krvi. Ďalej už svojho trinásťročného (!!!) syna povzbudzoval výkrikmi: Zabi ho, k*rvu, zabi ho! Teraz ti ukážem ako nás v škole učili zabíjať židov! Andrej Jobus sa zúčastnil všetkých súdnych pojednávaní a jeho sugestívne poďakovanie všetkým svedkom, ktorí to celé videli z priľahlej bytovky alebo ako náhodní okoloidúci zaburácalo davom ako hrom a to napriek tomu, že sa s vypätím mentálnych síl snažil udržať svoje emócie na uzde. Naopak, z úst Patrikovho otca nezazneli slová ľútosti ani raz.

Áno, stále sme na Slovensku, konkrétne v mestečku Vrbové a ďalšie podrobnosti toho tragického príbehu sa mi nechce písať. Na internete je dosť článkov, ktoré pracujú s rôznymi verziami, konšpiráciami a pod ktorými vznikajú dlhé vlákna diskusií, z ktorých sa mi často chce vracať. No je niečo oveľa dôležitejšie, než názory zbabelých internetových diskutérov.

Včera som sa zúčastnila Koncertu proti násiliu, ktorý sa konal na počesť zavraždeného Mareka Kalužu. Zopár kapiel a osobností pomedzi pesničky prednieslo niekoľko slov k téme násilia a všetci sa zhodli na jednom: proti zlu sa dá bojovať jedine silou, odvahou a mohutným prívalom lásky. Pekne to vystihol Fedor Gál, ktorý spomenul, že ak sa zblízka pozriete na drvivú väčšinu ľudí páchajúcich zlo, uvidíte, že im v útlom veku bola odopretá láska a zažili mnoho odvrhnutia. A tu sa vraciam k dvom vyššie spomínaným mamám.14333697_10209843235213241_9083098842004249519_n

Sama som mama a píšem blog o mojich materských radostiach a starostiach a preto som sa aj na celý tento príbeh dívala optikou matky. Myšlienky a pocity Marekovej mamy si vieme všetci domyslieť a zároveň ich nikdy nedokážeme pochopiť, ani si ich predstaviť. No svieti tu otázka, kde bola mama Patrika, ktorý sa v tínedžerskom veku stal spolupáchateľom vraždy? Ktorý na svojej facebookovej stránke vyjadroval svoj hlboký obdiv k Mikulášovi Černákovi, xenofóbii, nenávisti voči menšinám? Ktorý šikanoval mnohé deti v škole a dokonca aj rodičom spolužiakov sa otvorene vyhrážal smrťou? Jediná informácia, ku ktorej som sa dopátrala je tá, že Patrikova mama pred rokmi nezvládla život s tyranom a ušla. Rovnica dokonale vychádza. Ani náhodou si nedovolím súdiť Patrikovu mamu, nekráčala som v jej topánkach a vlastne jediné, čo o nej viem je, že bola totálne utrápená a zničená. No exemplárne potvrdzuje, že tam, kde nie je láska, tam sa darí zlu. A vďaka tomuto strašnému príkladu si ešte viac uvedomujem obrovskú zodpovednosť, ktorú ako mama mám.

My mamy máme v rukách budúcnosť sveta, nech to znie akokoľvek naivne, či pateticky. Sme merítkom lásky, ktorá už od zajtra bude na svete. My ju dávkujeme. My rozhodujeme, či jej bude dosť alebo príliš málo na to, aby sme sa zachránili. Sme mocnejšie ako si myslíme. Spoločnosť nám vari od pôrodnice hádže polená pod nohy a snaží sa mladé mamy obrať o ich materské kompetencie a tak sa mnohokrát po pár rokoch s batoľaťom nájdeme sedieť na podlahe v kuchyni, strhané, polopriesvitné s pocitom nepotrebnosti pre spoločnosť a s domnením, že našou jedinou úlohou je dostať do dieťaťa brokolicu a uspať ho pred deviatou.

A to je omyl. Sme mocné čarodejnice a našou hlavnou úlohou je zahrnúť svoje deti nekonečnom bezpodmienečnej, čistej lásky, aby sme ho neskôr do čoraz temnejšieho sveta vypustili šíriť ďalšie svetlo. Moja Marína, aj syn, ktorého nosím pod srdcom mi odpustia, že som mala niekedy strašný bordel. Aj že som im na doma obliekla tričko s nevyprateľným fľakom od vodoviek a že ma počuli zahrešiť, keď mi vykypeli zemiaky. No Láska, naozajstná, bez podmienok, bez prázdnych gest, no s nekonečnou hĺbkou, tá bude v nich zapísaná do konca života. A keď budú mať šesťdesiat a ja tu už dávno nebudem, práve ona ich povedie v dôležitých rozhodnutiach.

Mama, kde si?
Volá scvrknuté, zdeformované dieťa v duši Patrika, ktorého už láske pravdepodobne nenaučia ani všetci psychiatri všetkých reedukačných zariadení sveta.

Mama, kde si?
Tak volám vo svojom vnútri na Lásku, keď neviem ako ďalej, keď cítim, že slabnem a potrebujem rýchlo konať.

Mama, kde si?
S tými slovami sa Marek díva z neba na svoju matku a určite by ju hrozne rád objal, aby vedela, že už ho nič nebolí.

-Diana Turňová/Foto: Facebook – Marek Kaluža, Branislav Jobus-

Continue Reading

Blogy

Blog Diany Turňovej: „Dobrá“ rada na nezaplatenie

Published

on

By

Často premýšľam, čo je na materstve najťažšie. Ako to robia domorodé mamy v džungli? Je najťažšie vydržať prebdené noci? Vyrovnať sa so stratou slobody? Stíhať všetky povinnosti s úsmevom na tvári?

Nie. To, čo najviac komplikuje toto obdobie, čo hádže najväčšie polienka pod nohy, najviac deprimuje a čo spôsobuje, že si myslím, že som neschopná, sú všetky tie úžasné rady, pripomienky, odporúčania, rady a poznámky okolia. Nekonečný a frustrujúci kolobeh vysvetľovania, hraných úsmevov, zatiaľ čo musím obhajovať svoje základné materské kompetencie, to ma unavuje zo všetkého najviac. Tu je výber mojich „najobľúbenejších“ dobrých rád a odporúčaní:

Dojčenské obdobie do jedného roka:

„Veď to bude len tak lízkať.“
(teta v obchode, od ktorej som slušne odmietla margotku s tým, že Marína také ešte nepapá). Áno, aj mňa striaslo pri slove lízkať.

„Pozri ako sa naťahuje za tým vínkom, veď jej daj len tak na prštek ochutnať!“

„Musíš jej obuť papučky, lebo sa jej nevyvinú nožičky!“

„Isto je hladná, kojila si ju už dnes?“

„Musíš ju opierať o vankúšik, aby si trénovala chrbátik, inak si nikdy nesadne.“

„Vidíš aké má silné nožičky? Keď ju takto postavím, chvíľku aj postojí!“

„Pani, čo ste to za matku? Veď osemmesačné dieťa už má jesť raňajky, desiatu, dvojchodový obed, olovrant a večeru!“
(lekár na detskej pohotovosti)

„Pozri, keď ju oprieš, už vie aj sedieť, mala by si ju čím skôr dávať na nočník.“

„Ale, nebuď taká citlivka, veď keď som dofajčila, otvorila som okno.“

„Ježiš, dieťa, čo to máš za detstvo..“
(sestrička v nemocnici, potom ako som povedala, že Marína nepapá čokoládu. Mala sedem mesiacov.)

„To je krásny chlapček!“
(s náušnicami, v ružových šatočkách a legínkach, v ružovom klobúčiku)

Od roka:

„Už by si ju nemala kojiť.“
(našťastie nie moc časté)

„12:05 a ty ešte nemáš obed? A čo si robila prosím ťa? Ja som vás mal troch a v pohode som všetko stíhal.“
(môj otec, ktorého najčastejšia veta z môjho detstva bola: Už naozaj len dvadsať minút, dovaria sa zemiaky a obed bude!)

„Nezvládaš ani jedno decko a chceš druhé?“
(voľné pokračovanie predchádzajúceho bodu)

„Prečo ešte nemáte druhé? Marína sa nebude mať s kým hrať.“
(druhá strana barikády)

„Kedy jej už konečne môžem dať ten Piknik?“
(môj brat)

„Mala by si sa venovať sama sebe.“

„Chudiatko, určite ťa už veľmi bolia nožičky, povedz maminke, aby ťa posadila do kočíka.“
(cudzia teta sa prihovára Maríne, ktorá spokojne tlačí kočík a pri najmenšom pokuse dať ju do kočíka sa prehne s revom do luku)

„Už by si ju mala posádzať na nočník, moje deti boli odplienkované v deviatich mesiacoch.“

Ja neviem, ale myslím, že toto domorodé ženy nepočúvajú. Že kŕmia svoje deti svojím mliekom alebo tým, čo práve majú, nepotrebujú 1000 slov od starších, pretože si pamätajú, ako to robili ich rodičia a čo si nepamätajú, to im našepká intuícia. Sú matky a bodka. A o to sa snažím aj ja, už 1,5 roka (+9 mesiacov). Pravdepodobne sa to budem učiť už navždy. Alebo aspoň dovtedy, kým všetci naokolo budú vedieť lepšie ako ja, akou mamou by som mala byť.

-dt-

Continue Reading

Blogy

Blog Diany Turňovej: 10 vecí, ktoré som sa naučila na materskej dovolenke (part II.)

Published

on

By

Pred pár dňami mi facebook vyhodil spomienku, že takto pred rokom som uverejnila článok „10 vecí, ktoré som sa naučila na materskej dovolenke“ a tak si vravím, že by som mohla doplniť zoznam svojich najnovších poznatkov o druhý diel. Takže, za posledný rok som sa naučila:

1. Kojiť za chôdze a prebaľovať za behu.
2. Že je úplne jedno, že ty chceš v upršané popoludnie počúvať tiché praskanie platne Derrica Harriotta. Budeš počúvať Spievankovo na plné pecky, až kým ti z toho nestrelí deklík.
3. Že moje dieťa je aj tak najkrajšie na svete. (Platí pre všetky matky)
4. Že bublifuk je hneď po bicykli ten najgeniálnejší vynález ľudstva. Fakt. Prežila som vďaka nemu obdobie vzdoru a používajú ho ako zbraň najsilnejšieho kalibru aj zdravotní klauni. Proste dokonalá vec za päťdesiat centov.
5. Tie najhnusnejšie vety adresované deťom, z ktorých vám ostane smutno ešte pol dňa, si vypočujete na detskom ihrisku. A často práve od tých najkrajších, upravených nad-rodičov a starých rodičov…
6. Keď odídete z domu oddýchnuť si od dieťaťa, najneskôr do pol hodiny si začnete prezerať jeho fotky v mobile.
7. Už nepočúvam všetky tie kecy typu „počkaj keď“. Keď začne chodiť, keď jej pôjdu zuby, začne rozprávať, ochorie – skončili ste!… Jasné, niekedy to s našimi krpcami nie je med lízať, ale Marína chodí, pardon, beží, má šestnásť zubov vrátane strašidelných očákov, džavoce od rána do večera, aj pár detských chorôb sme prekonali a ja stále trvám na tom, že každý deň je obrovské zázračné dobrodružstvo :)
8. Že tri najviac sci-fi vety sú:
* Keď dieťa zaspí, opatrne mu vyberte prsník z úst a preložte ho do postieľky. (z múdrej knižky)
* Vezmem ti na dve hodiny malú a ty si choď pospať. (od mojej mamy)
* Mala by si sa viac venovať sama sebe. (moja najobľúbenejšia – od manžela)
9. Že aj matka (aj keď to tak niekedy nevyzerá) je normálna ľudská bytosť a má právo na základné životné potreby ako je potrava, tekutiny, hygiena a toaleta. Dupla som si a mám ich naplnené. No, nechcem sa chváliť, ale na záchod chodím sama a väčšinou presne vtedy, keď sa mi chce.
10. Že mamou sa žena stane v sekunde, kedy prvýkrát uvidí dve čiarky na teste a zároveň nikdy, pretože je to nekonečný proces tvorenia, zanikania, rastu a čarovnej flexibility.

Ako bonus prikladám tri veci, ktoré som sa ešte stále nenaučila:
1. Uvariť perfektnú krupicovú kašu.
2. Umyť okná bez šmúh.
3. Neplakať pri Spiritovej pesničke „Mama“ a pri tom dieli M.A.S.H.u, kedy havaruje Henry Blake.

-dt-

Continue Reading

Reklama

Populárne články