Connect with us

Adriana Drahovská

Blog Adriany Drahovskej: Prechádzka parkom

Published

on

Keď som bola malá, každú nedeľu ak bolo pekne a netrávili sme ju u babky, museli sme sa ísť po obede prechádzať do piešťanského parku. Prechádzku často sprevádzali hádky a náreky, lebo som neznášala česanie, šaty a povinné biele pančuchy. Tak som im prirobila zelené alebo hnedé kolená, niekedy už hneď ako sme vyšli z domu, čo mama zakaždým náležite okomentovala. Keby sa ma vtedy niekto spýtal, či mám rada park, asi by som sa zatvárila zúrivo.

P1020994

V školských rokoch sa mi zasa spájal najmä s každoročnou zbierkou gaštanov, inak som ho brala ako nejakú samozrejmú súčasť mesta. Jeho výhody som ocenila až ako tínedžer – prechádzky za ručičky, prvé bozky pod stromami. Vlastne až ako dospelá som si uvedomila, že podobné miesto je v našich končinách skôr vzácnosťou. Neskôr sa pre mňa stal park obľúbeným miestom vychádzok na každej materskej, i keď mojim deťom sa nikdy veľmi spať nechcelo (teraz doháňajú zameškané). Takže som si nejaké chytanie slnečných lúčov či knihu na lavičke príliš neužila.

Dnes už do parku tak často nechodím, nedeľné prechádzky som doma z pochopiteľných dôvodov nezaviedla, ale nedávno som si jednu dala. Len tak, sama so sebou som si užívala teplé jesenné popoludnie. Všímala som si atmosféru mestského parku a uvažovala aj o tom, aký má potenciál. Inšpirovali ma i návštevníci v ňom – otecko s dcérou, ktorí sypali omrvinky do kŕmidla, partia chalanov, hrajúca futbal za Domom umenia, chlapec na korčuliach s hokejkou na basketbalovom ihrisku, dôchodcovia na prechádzke, osamelí bežci so slúchadlami na ušiach, rodičia s deťmi na ihrisku, psíčkari….Všetci si tu našli svoje miesto. Videla som, že ľudia stále s nostalgiou spomínajú na amfiteáter, záhradu Slovanu, ktorá dnes, oplotená padajúcim plotom pripomína skôr džungľu. Uvažovala som nad tým, prečo sa nedokážeme postarať o miesta, ktoré v nás evokujú toľko spomienok.

P1030018

Chuť by vlastne aj bola, niečo sa už pri Slovane urobilo a podobné myšlienky, ktoré mne napadali pri prechádzke parkom, mali už aj iní. Napríklad partia dievčat, ktoré vyhrali súťaž na jeho obnovu, vyhlásenú mestom. A zrejme i odborná porota, keďže uprednostnila ich návrh pred ďalšími. (Viac už čoskoro v pripravovanom článku). Prekážkou však zostávajú, ako obvykle – peniaze. Alebo ide skôr o nastavenie priorít? Nedávno chodila facebookom jedna fotka s krásnou dievčinou, ktorá držala v ruke kartón s nápisom: Keď vyrúbeme všetky stromy a zničíme zeleň, zistíme, že peniaze sa jesť nedajú. Možno trochu prehnané, ale každý z nás z času na čas potrebuje zatriasť, aby sme si viac všímali niečo, čo považujeme za samozrejmé. Myslím, že mestský park stojí za to, aby sme ho trochu viac prebrali k životu.

P1030026

Niektoré mestá práve v tomto období prichádzajú s projektom takzvanej Adopcie zelene. Pomáha im nazbierať prostriedky na ochranu zelených plôch a tiež aktívne zapája občanov do starostlivosti o ne. V Košiciach napríklad adoptujú stromy (aj keď do finančnej podpory sa ľudia až tak veľmi nehrnú). V bratislavskej Petržalke projekt ešte len začína a v pláne majú zveriť obyvateľom do rúk menšie zelené plochy. U nás sa to už tiež v podstate deje, ľudia si samovoľne upravujú zelené predzáhradky  činžiakov. Možno by sa podobná myšlienka dala použiť aj pri záchrane parku, i keď tu sa, samozrejme, vyžaduje aj zapojenie odborníkov.  V Piešťanoch a okolí ich ale podľa môjho názoru máme celkom dosť.

No a čo si myslíte vy, čitatelia PNiek?

Continue Reading

Adriana Drahovská

Blog Adriany Drahovskej: Župné voľby, a prečo ich neignorovať

Published

on

By

Možno patríte medzi ľudí, ktorých politika nijak zvlášť nezaujíma, no i tak by ste mali trochu zbystriť pozornosť. Sú tu totiž župné voľby. Kandidátom na poslancov a predsedu Trnavského samosprávneho kraja (TTSK) odovzdáme svoje hlasy v sobotu  4. novembra. A prečo je dobré sa o ne zaujímať? Dôvodov sa nájde viacero.

Voľby do orgánov samosprávnych krajov sa naposledy konali v roku 2013 a boli poznačené najmä nízkou účasťou voličov, ktorých k urnám prišlo len okolo 20 percent. Vyššie percentá zaznamenali iba v Banskobystrickom, Prešovskom a Bratislavskom samosprávnom kraji. Banskobystrickým županom sa vtedy po prvý raz stal Marián Kotleba (ĽSNS). Hoci župným voľbám doteraz prejavovali Slováci minimálnu pozornosť, o čom svedčí spomínané percento účasti, paradoxne zvolenie Mariána Kotlebu vyvolalo u ľudí záujem vedieť viac o fungovaní krajov. 

Iba v skratke spomeniem, že kraje sú napríklad zriaďovateľmi stredných škôl, múzeí, galérií, divadiel, správcami ciest II. a II. triedy, zariadení sociálnych či zdravotníckych služieb. Hrajú tiež dôležitú úlohu pri čerpaní eurofondov v rámci rozvoja regiónov, poskytujú dotácie aj z vlastného rozpočtu a zabezpečujú iné verejnoprospešné činnosti.   

V podobe ôsmich vyšších územných celkov (VUC) u nás fungujú od roku 2001. Ich pôsobnosť upravuje zákon č. 302/2001 Z. z., ktorý bol už viac ako 20-krát novelizovaný. Kraje hospodária s peniazmi z podielových daní, ročne dostane každý z nich okolo 80 až 100 miliónov eur, (do Trnavského kraja by malo prísť zo štátnej pokladnice tento rok 79 951 369 eur). Spolu v tomto roku štát podľa štatistík krajom odovzdá výnos daní z príjmu fyzických a právnických osôb vo výške 756 miliónov eur. Okrem týchto príjmov majú aj vlastné prostriedky, napríklad z prenájmu či predaja majetku, poplatky za služby v svojich zariadeniach, podnikateľské príjmy v krajských spoločnostiach, školné a podobne.

Tohtoročný výber zástupcov verejnosti v kraji sa ponesie v znamení zmien, ktoré schválil parlament ešte vo februári. K najvýznamnejším patrí jednokolová voľba županazjednotenie komunálnych a župných volieb v roku 2022, čo v praxi znamená, že zvolení členovia krajského parlamentu dostanú jednorázovo mandát na päť rokov. Dôvodom má byť úspora financií a väčšia motivácia voličov k účasti. Podľa niektorých analytikov však jednokolový volebný systém môže pomôcť kandidátom, ktorých voliči sú ochotní prísť k urnám a spolu s nízkou účasťou tak nahráva známejším menám. Predĺženie mandátu poslancov a predsedov kraja na päť rokov, zároveň znamená, že budú hospodáriť s väčším objemom financií  dlhší čas. Začiatkom tohto roka iniciovali poslanci NR SR Miroslav Beblavý a Katarína Macháčková kvôli financiám úplné zrušenie VUC-iek, ich návrhy však v pléne neprešli a elektronickú kampaň podporilo len 1729 ľudí. 

Je, samozrejme, len vaším rozhodnutím, či alebo koho budete voliť. Všetky tieto fakty ale nabádajú, dobre si rozmyslieť, komu svoj mandát odovzdáme, a mohli by motivovať aj tých, ktorí doteraz župné voľby nebrali vážne alebo ich doslova odignorovali. Pretože najmä hospodárenie krajov ovyplyvňuje aj život v meste a celom regióne.

 Adriana Drahovská, zdroj: https://www.trnava-vuc.sk/

Continue Reading

Adriana Drahovská

Blog Adriany Drahovskej: Zub času alebo pomôže box na topánky?

Published

on

By

Chodíme okolo nich, no často ich ani nevnímame. A až na pár nadšencov či znalcov o nich aj len máločo vieme. Väčšina už prekročila stredný vek, niektoré i ten dôchodkový, napriek tomu sú krásne.  Sochy – nemé svedkyne minulosti. Niektoré síce trochu poplatné dobe, v ktorej vznikali, stále však vyžarujú dôstojnosť a cit, ktorý do nich vložili tvorcovia. Hoci len ticho stoja, ležia a neplačú, potrebujú našu pozornosť. Poškodené zubom času a ďalšími vplyvmi čakajú, ako sa vlastne o ne postaráme.

Sôch, pomníkov a pamätných tabúľ je v exteriéri mesta viac ako sto. Niektoré vznikli na začiatku minulého storočia, ešte staršie sú najmä cirkevné pamiatky.  Asi najväčší rozmach prinieslo obdobie po konci vojny až do neskorých 80-tych rokov 20. storočia. Čiastočne k tomu prispel zákon číslo 355 z roku 1965, ktorý upravoval financovanie umeleckých diel v investičnej výstavbe. Autorské originály, najmä od domácich výtvarníkov, ako akad. sochár Valér Vavro alebo akad. sochár Ladislav Ľ. Pollák a ďalší dostali priestor najmä pri spoločensky dôležitých stavbách. Niektoré z diel v Piešťanoch zasa pochádzajú od umelcov, ktorí sa zúčastnili uznávanej výstavy Socha piešťanských parkov.

Pracovníci mesta v minulosti vytvorili niekoľko zoznamov umeleckých diel a pamiatok. Informácie o väčšine z nich zozbieral aj známy architekt Ľudovít Mrňa a nájdete ich na stránke Piešťanského informačného centra. Neexistuje však žiaden komplexný dokument, akási pravidelne aktualizovaná inventarizácia aj s návrhmi na ich opravy a rekonštrukcie, ani vízia, ako tento náš poklad ďalej budovať, zveľaďovať. A žiaľ, ani plán, ako získať do vlastníctva diela, ktoré mesto oficiálne nevlastní. Najnovšie zmapovali časť exteriérových plastík a pomníkov na Službách mesta Piešťany. Úrad zasa uspel s projektom na rekonštrukciu Pamätníka padlým vojakom v I. svetovej vojne, kde získa15-tisíc eur od štátu. Ale to je zatiaľ len povestná kvapka v mori.

Nedávno sme sa do pokusu zaktualizovať tieto zoznamy umeleckých diel v exteriéri  pustili spolu s tajomníčkou Komisie pre kultúru a názvoslovie. A musím povedať, že som bola naozaj zhrozená. Inventarizácia sa totiž prirodzene zmenila na akýsi súpis škôd, ktoré na sochách a pomníkoch napáchal čas, príroda, vandali.

Nejde, samozrejme, len o piešťanský, ale o celoslovenský problém. Situáciu pomenovala veľmi dobre napríklad Sabina Jankovičová, autorka projektov ako Súpis sôch na území Bratislavy či Výtvarné diela na území Banskej Bystrice. Jej iniciatívu podporili i niektorí podnikatelia.

Otázkou teraz zostáva, čo so stavom tých našich tichých svedkov minulosti. Nedávno tvrdili najmä „služobne starší“ poslanci na rokovaní o rozpočtoch, že príspevkové organizácie mesta dostávajú málo peňazí na kultúrne podujatia. Vtedy som im oponovala, že kultúra zahŕňa oveľa širšie témy, ako len podujatia, ktorých sa koná na území mesta do roka celkovo viac ako osemsto.

A práve situácia so stavom umeleckých diel – minimálne tých, ktoré má v mesto v majetku a je za ne zodpovedné, ukazuje, že aj tu treba konať a popasovať sa s nákladmi na ich opravy, rekonštrukcie a stálu údržbu. U niektorých by možno stačilo iba málo – mydlová voda, kefa a pár ochotných rúk (alebo ako povedal jeden môj známy, na bronzové sochy je najlepší čierny box na topánky) a inde zasa patina ani až tak veľmi neprekáža.

Ale posledné slovo musí dostať odborník a nie pracovníci údržby služieb (bez urážky), ktorý presne pomenuje, čo si akú starostlivosť vyžaduje.

Kultúra by podľa môjho názoru tak vo veľkej miere mala zahŕňať i starostlivosť o hodnoty. A tiež spoluprácu všetkých, ktorým leží na srdci celé okolie, nielen ich vlastný dvor. Naše nemé krásky si predsa zaslúžia dostatok pozornosti, aby znovu žiarili a dodávali čaro rôznym, nielen tým najznámejším, zákutiam mesta.

Adriana Drahovská

P.S. Po posledných skúsenostiach na Lide a s fontánami dúfam, že nedávam návod vandalom a sprejerom, na čo sa zamerať pri nočnom vystrájaní. Ale chcem radšej veriť, že sa Piešťanci konečne zomknú ako komunita a budú sa opäť podieľať na všetkom, čo toto mesto robí lepším.

Ak máte k tejto téme (alebo iným podobným) námety či návrhy, pošlite ich na: adriana.drahovska@piestany.sk

Continue Reading

Adriana Drahovská

Blog Adriany Drahovskej: Upratovať cudzí neporiadok – áno či nie?

Published

on

By

Bola som si v sobotu zabehať na školskom ihrisku. Okolo mňa krúžil pán s kosačkou a na čerstvo pokosenej tráve sa akosi viac vynímalo pár odpadkov. Nedalo sa vyhnúť, stále mi ťahali oči, a keď som skončila svoje (iba rekreačné, nie som žiadny atlét) okruhy, tak som ich začala zbierať. Igelitka, pohodená pri jednom kríku, mi poslúžila ako kôš. Ale urobila som poriadok len tak „light“, lebo ťažko identifikovateľných kúskov, čo som videla popri múriku vzadu, som sa bez rukavíc trochu bála chytať.

Aj tak som nazbierala celkom dosť – plastové fľaše, plechovky, obaly od tatraniek a rôzne sáčky. Pod jednou z malých borovíc som zasa videla drevo, pripravené na malé ohnisko.

Nepatrím k zástancom plotov a som veľmi vďačná, že tá stará antuková školská dráha aj nové workoutové ihrisko sú voľne prístupné a kúsok od domu. Ale stále celkom nerozumiem, prečo majú niektorí ľudia taký problém po sebe upratať v nestráženom prostredí? Ruku na srdce, odhodil by niekto z vás plastovú fľašu napríklad v obchodnom centre, kde je plno SBS-károv alebo na ulici medzi ľuďmi, ktorí sa neho pozerajú?

Nejdem tu nikomu kázať, nedávno som to schytala na rodičovskom za svojho syna, ktorý vraj patrí k triednym bordelárom. Viem, čo mám doma. Ale viem aj, že moje upozornenia naňho platia len občas a podmienečne. A zatiaľ som úplne neprišla na spôsob, ktorý by platil nastálo.

Len dúfam vo výchovu prostredím, no uvedomujem si aj rozdiely medzi svojimi deťmi. Jeho brat mal autíčka zoradené podľa veľkosti a ešte aj špinavé ponožky dával do koša na pranie zmotané do seba (na čo som potom v duchu trochu frfľala, lebo som ich musela pred praním rozoberať, ale aspoň sa mu nestrácali páry).  Avšak po dlhšom období, strávenom spoločne so svojím neporiadnejším súrodencom, sa aj on stával ľahostajnejší k svojmu okoliu i k vlastným veciam.

Viem si celkom dobre predstaviť, čo si asi mladí myslia. Poriadok je nuda. Upratovanie je otrava, koše sú ďaleko, prečo by som mal odhodiť fľašu do smetiaka, a nebodaj ešte do triedeného, keď to iní nerobia a podobne.

Naši kolegovia z iniciatívy Spoločne pre Piešťany pravidelne organizujú brigády. Čistia Sĺňavu, brehy Váhu, Lido… A nielen oni, samozrejme, jarné či jesenné upratovanie robia aj školy, mesto, firmy, občianske združenia, aktivisti. Nedávno som na Facebooku čítala status istého Piešťanca, ktorý sa na margo školskej brigády ohradzoval v duchu: „prečo by môj syn mal ísť zbierať cudzí bordel? ten čo, smeti odhadzuje, si ešte povie, veď ich za mňa nejakí hlupáci pozbierajú a znovu urobí to isté…“ Priznám sa, aj mne táto myšlienka už párkrát napadla a zo začiatku som do upratovania vonku nemala veľkú chuť. Naupratujem sa doma až až.

Brigáda Sľňava (12)Ale po každej z brigád som si znovu uvedomila, že majú svoj zmysel. A možno väčší, ako iné z vecí, činností, ktoré robíme vlastne len pre dobrý pocit. Veď je skvelé, keď potom vidíte kúsok naozajstnej prírody v meste, ktorú si môžete vychutnať bez všadeprítomných kusov farebného plastu či plechu. Dokonca po jednom školskom upratovaní zahlásil môj tínedžer: „Hrozné, koľko tam bolo bordelu.“ A nič o tom, že by sa mu zbieranie smetí protivilo. Zaujímavé. Neporiadok vo svojej izbe alebo v lavici ho zatiaľ príliš netrápi a moje upozornenia ho vytáčajú, ale nevzdávam sa. Niekedy ho donútim, inokedy upracem za neho.

A iná cesta zrejme zatiaľ nevedie ani v spoločnosti. Upozorniť, donútiť, niekedy zodvihnúť a upratať. Vzdelávať. A snažiť sa ísť príkladom pre ďalšie generácie, aj keď je to pre nich otravné, a teraz ešte nevidia či nevnímajú význam vášho správania.

Iste, systémové riešenie to nie je.  Ale má niekto iné?  Ak áno, sem s ním… Ak nie, pridajte sa aj vy, určite nebudete vyzerať smiešne. A trebárs inšpirujete aj ďalších.

Adriana Drahovská, foto: ad, vv, L. Turňa – archív PNky

Continue Reading

Reklama

Populárne články