Pamätám si dodnes všelijaké detaily: veľká červenohnedá plechová brána, za ňou vysoký krík s bobuľami trpkosladkej josty (ten som nemohla obísť). Hodím si do úst aj zopár drobných červených malín. Ešte otvoriť krivú vŕzgajúcu kovovú bránku na dvor a dať pozor na zelené okenice, čo trochu trčia do priestoru, akurát vo výške mojej hlavy.

A už som dnu. Oproti vchodovým dverám sú pri ružovej lavici ako obvykle nachystané vysoké gumáky. Naľavo drevené schody, vedúce na povalu a za nimi sýpka so zrnom pre sliepky. Nedočkavo otváram dvere do kuchyne. Obídem rozloženú starú Singerku a o stenu sa opierajúci, štýlový písací stôl, vyrobený dedkovými rukami. „Ahoj, babi!“ volám nedočkavo a už sa vrhám do náručia tej najmilšej a najláskavejšej žene na svete. Na sebe má kvietkované šaty a na nich zásteru. Široká vráskavá tvár, šedivé vlasy starostlivo natočené a na nohách ortopedické topánky. Kladie na mohutný drevený stôl voňavý orechový závin a domáci malinový sirup. Odhryznem si a letím do záhrady. Sliepky sa predo mnou s krikom rozpŕchnu do kútov dvora. Strčím prst do pletiva dvierok a zakývam bielym králikom v klietkach. Pobehnem dolu brehom a vyšplhám sa na starú, rozložitú májovku. Je z nej skvelý výhľad na tehlovú kostolnú vežu na jednej strane, ale aj na potok a jablkové sady na druhej. Dlho neobsedím, skočím dolu do vysokej trávy. Vrhám sa na jahody, hrášok, ríbezle alebo maliny, podľa toho, čo práve rastie. Spievam si, tancujem, či len tak snorím, čo je kde nové. Hrám sa s lienkami, čo mi lezú po ruke alebo si pískam na steble trávy.

Ani sa mi nechce veriť, že už prešlo toľko rokov odvtedy, čo som mohla aj bez akýchkoľvek výčitiek polihovať na najpohodlnejšom drevenom lehátku v tieni veľkého orecha pri studni. S knihou v ruke a mačkami, ktoré sa mi otierali o holé lýtka.

Babi, viem, že si nebola na žiadne veľké slová (nakoniec ani my), ale aj tak sme Ťa zbožňovali. Lebo pri Tebe sme mohli zostať také, aké sme práve potrebovali byť – obyčajné, bláznivé, vysmiate, šťastné, ale aj nahnevané, hádavé, tiché či smutné. Nikdy si nás neodmietla, nesúdila a vždy sme ťa našli doma. Skromnú, ťažko pracujúcu, miernu, čo si na nič nesťažovala. A skvelú kuchárku. „Sprášili“ sme všetko, čo si navarila, zavarila alebo napiekla. Iste, viem, že si svoje spomienky na detstvo trochu idealizujem, ale tie pocity boli a sú aj po tých rokoch rovnako silné a skutočné.

Dnes ideme za Tebou na cintorín. A ja si znovu uvedomujem, za čo všetko Ti môžem byť vďačná. Ale hlavne za to, že si ma naučila vážiť si jednoduché veci a dovolila mi kedykoľvek len tak – byť. Mrzí ma, že som všeličo pokladala za samozrejmé, a tiež, že som Ti viac nepomáhala. Najmä s tou úžasnou záhradou, kde rástlo všetko, čo v našich podmienkach mohlo. Škoda, že už nič z toho nenapravím a nikdy viac neprejdem tou vŕzgajúcou bránkou – domov.

Dnes aspoň zapálim kahanec na Tvojom hrobe. A sľubujem Ti, že všetky tieto spomienky vo mne zostanú navždy. Ak by na ne aj mozog zabudol, srdce si ich ustráži.

Vám všetkým, ktorí ste sa dočítali až sem, odkazujem bez akéhokoľvek sentimentu: dovoľte si na Dušičky jednoducho s láskou spomínať na všetky šťastné chvíle so svojimi blízkymi. Za na by sme im mali byť vďační.

Babi, tak ešte raz, dík. Za ten Raj na Zemi. Aspoň viem, že existuje…

About PNky.sk

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972