Som v podstate mierny človek, ani sa nepokladám sa za výnimočnú aktivistku (ako mama troch detí som na to ani nemala čas či energiu), hoci držím palce ľuďom, ktorí sa dokážu postaviť za práva niekoho či niečoho. Myslím si ale, že môj zmysel pre spravodlivosť je dosť vyvinutý (až mi to niekedy robí problémy) a udalosti posledných dní ma už poriadne naštartovali. Naozaj sa toto skutočne deje????

Každý máme svoju minulosť, robili sme chyby, žili sme a žijeme v dobe, aká bola, je a ešte v malom meste. Všetci sme komusi za čosi zaviazaní, mali sme spolu možno nejaké „techtle-mechtle“, kšefty alebo aspoň sme boli kamaráti, kolegovia, či sme si niečo od kohosi kúpili, čosi sme pre niekoho, niekomu vykonali, občas aj veci, na ktoré nie sme hrdí… Sme jednoducho prepojení. Ale dáva to komusi právo na zneužívanie až do extrémov? Aj reciprocita, súdržnosť, či niečo za niečo má predsa svoje hranice!

A tie hranice nesúvisia so slovenskými zákonmi, ktorých tvorcovia ich často sami neakceptujú a niekedy sa dokonca vysmievajú národu, ktorý nimi zaviazali. Tu ide o zákony večné, ktoré pozná každý. Dostali sme ich do vienka tým, že sme sa narodili medzi ľudí a raz budeme svoje životy bilancovať. Akú známku si dáme za mlčanie? Alebo za zbabelosť? Budeme spokojní s tým, že sme klamali, podvádzali či až do konca držali stranu tým, čo to robia, len aby sme neprišli o svoje výhody či postavenie? Že sme nepovedali DOSŤ, keď nás tlačili do extrémov?

Nepokladám sa za jedinú spravodlivú, ani nikoho nejdem súdiť, ale pýtam sa, kto z vás kompetentní, si, prepánajana, naozaj myslí, že nákup toho cétečka bol čistý ako ľalia? Alebo že bol jediným podobným? Aj Vy si to ozaj myslíte, pani mladá riaditeľka? Aj Vy, mladý muž, ktorý máte celý život ešte pred sebou a budete ho žiť s vedomím, že ste kedysi verejne želali  inému človeku, otcovi dvoch detí, aby skapal? A kvôli čomu vlastne? Naozaj to za to stálo?

Môžete žalovať, tváriť sa, že aj vás urážajú, alebo povedať, bola to CHYBA a postaviť sa tvárou v tvár následkom a zodpovednosti. Alebo sa dokonca snažiť niečo napraviť.  Či sa všetci tak bojíme spravodlivosti, že budeme len zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať, ako hovorieval doktor Plzák? Dokedy to ale vydrží?

Je čas priznať farbu, ako hovorieval môj otec. A mal by to urobiť každý sám za seba, lebo keď príde na lámanie chleba, možno budú mnohí prekvapení, kto nakoniec ich podrží . Ľudia vidia a vedia často viac, ako to niekedy vyzerá.

Ale môže sa stať, že po tom všetkom ozaj viacerých odmení „len“ vlastné svedomie. Ibaže – je to vážne tak málo?

Autorka: Adriana Drahovská

About PNky.sk

Redakcia:
Martin Palkovič – zodpovedný redaktor
redakcia@pnky.sk

Inzercia:
inzercia@pnky.sk
Cenník inzercie

Vydavateľ:
HPA, s.r.o .
Bodona 768/48
92101 Piešťany
Slovenská republika
IČO: 47 465 972